Príchod Vianoc ľudia vnímajú cez symbolické odpočítavanie dní prostredníctvom adventných vencov. Ich výzdoba nie je náhodná.
Vianočná hviezda na ulici. Zdroj: iStockphoto.com
Azda najobľúbenejšie sviatky na Slovensku sú práve tie vianočné. Vianoce predstavujú pre ľudí možnosť stretnúť sa so svojimi blízkymi a oddýchnuť si od pracovného zhonu. Zároveň sú aj o dobročinnosti a pomoci druhým. Počas tohto obdobia si tiež spomíname na blízkych, ktorí už s nami nesedia za spoločným štedrovečerným stolom.
Vianočné obdobie sa z hľadiska kresťanských tradícií začína nedeľou štyri týždne pred Štedrým dňom, čiže v termíne medzi 27. novembrom a 3. decembrom. Po období zábav a svadieb nastupuje obdobie pôstu a zdržanlivosti − advent.
Posledné zábavy sa konali na Katarínu (25. novembra) a nazývali sa katarínske zábavy. Advent je pre kresťanov prípravným obdobím na narodenie Krista. Slovo advent pochádza z latinského slova adventus, čo znamená príchod. Prvý deň obdobia je v rámci cirkevného roku považovaný aj za začiatok nového roku.
S obdobím adventu sa v rámci kresťanskej vierouky spájajú viaceré zákazy a odporúča sa pôst. Ľudia si počas tohto obdobia odopierajú niektoré zlozvyky, napríklad fajčenie, pitie alkoholu a jedenie sladkostí. Naopak, intenzívnejšie navštevujú kostoly. Advent vnímajú aj ľudia bez viery a spájajú ho zväčša s prípravami na Vianoce a kultúrnymi podujatiami.
Pozrite si
Očakávaný príchod Vianoc
Príchod Vianoc ľudia vnímajú cez symbolické odpočítavanie dní prostredníctvom adventných vencov a adventných kalendárov. Vence pochádzajú zo severonemeckého a škandinávskeho protestantského prostredia zo začiatku 19. storočia. Z Nemecka sa táto tradícia postupne rozšírila cez protestantské kostoly, školy a mládežnícke organizácie aj do strednej Európy.
Na Slovensku sa adventné vence z ihličnatých vetvičiek udomácnili až po druhej svetovej vojne. V súčasnosti sú na venci štyri sviece, ktoré symbolizujú štyri nedele pred Vianocami. No v minulosti bolo na ňom ešte aj devätnásť menších sviec, ktoré predstavovali ostatné dni medzi nedeľami. Veniec tak slúžil aj ako adventný kalendár. Postupným zapaľovaním sviec ľudia odpočítavajú dni do Vianoc.
Výzdoba venca tiež nie je náhodná. Svieže zelené ihličie je symbolom života, fialová farba stuhy je kresťanská liturgická farba Vianoc. Dekorácia sa teší veľkej popularite – od konca novembra vence zdobia výklady obchodov, kancelárie, televízne štúdiá či domácnosti. Veriaci si ich nechávajú posvätiť v kostole, čo je podľa etnologičky Beňuškovej pomerne nová tradícia, ktorá sa rozšírila v katolíckych kostoloch na Slovensku okolo roku 2000.
Inou formou merania predvianočného času sú adventné kalendáre, ktoré sú určené deťom. Kalendáre vznikli na prelome 19. a 20. storočia. Ich základ tvorí 24 uzavretých okienok s prekvapením, deti si každý deň otvárajú jedno. Pôvodne boli v okienkach len zábavné obrázky, až v polovici minulého storočia sa začali do nich vkladať kúsky čokolády.
Papierové adventné kalendáre s čokoládami sa v obchodoch na Slovensku začali predávať v 80. rokoch 20. storočia. Tie vtedy zdobili obrázky hračiek, vianočných stromčekov či Deda Mráza. Až po roku 1989 sa na ne dostávali aj biblické motívy. Adventné kalendáre v rôznych podobách sa tešia veľkej popularite i dnes.
Zdobenie adventného venca. Zdroj: iStockphoto.com
Oslavy zimného slnovratu a vplyv kresťanstva
V súvislosti so súčasnou podobou vianočných sviatkov je potrebné uvedomiť si ich historický vývoj. V európskych roľníckych spoločenstvách boli ľudia úzko prepojení s prírodou. Cyklus poľnohospodárskych prác súvisel so striedaním ročných období, ktoré sa premietlo aj do ročného cyklu sviatkov.
Za historicky najstaršiu vrstvu týchto sviatkov sa považujú prvky solárneho kultu, ktoré súvisia so zimným slnovratom. Zvyky spojené s kultom slnka boli v európskych predkresťanských spoločenstvách natoľko zakorenené, že kresťanská cirkev v 4. storočí presunula výročný deň narodenia Ježiša Krista na 25. december, ktorý sa dovtedy oslavoval ako Deň znovuzrodenia slnka.
Cirkev sa tak snažila nahradiť starší pohanský kult kresťanským. Napriek tomu, že sa postupne narodenie Krista stalo ústrednou udalosťou tohto sviatku, naďalej pretrvávali niektoré predkresťanské obrady a úkony súvisiace so zimným slnovratom.
K formovaniu vianočných sviatok do takej podoby, ako ich poznáme dnes, prispela svojou trochou aj rímska kultúra. Kresťanský svet prijal starorímsky vzor, podľa ktorého oslavy významných udalosti trvali niekoľko dní a začínali v predvečer hlavného sviatku na takzvanú vigíliu. Preto aj Vianoce trvajú oficiálne od 24. do 27. decembra. Vianočný cyklus v cirkevnom kalendári trvá od 24. decembra do 6. januára, teda do sviatku Troch kráľov.
Podľa etnologičky Emílie Horváthovej je tiež súvislosť medzi Vianocami a rímskymi sviatkami označovanými ako saturnálie. Tie sa začínali 17. decembra a trvali sedem dní. Počas tohto obdobia sa konali slávnosti na počesť boha Saturna, ľudia sa radovali a hodovali. Zároveň sa nekonali súdy a nevykonávali tresty. Známi si zasielali ako symbol svetla a radosti sviece. V neskoršom období, od 2. storočia pred naším letopočtom, si zasielali aj rôzne dary a žartovné verše.
Počas Vianoc sa roľník snažil zabezpečiť si úrodný nový rok
Pre lepšie pochopenie vianočných zvykov tiež musíme mať na pamäti skutočnosť, že v minulosti mali európske krajiny vrátane Slovenska poľnohospodársky charakter. Väčšina obyvateľov boli roľníci, pre ktorých boli plody zeme obživou. Ich celoročné úsilie sa zúročilo pri žatvách, oberačkách či zabíjačkách.
Ľudia preto vykonávali mnohé magické úkony, aby si zaistili dobrú úrodu plodín, ochránili dobytok pred bosorkami a zabezpečili rozrastanie sa stád, povzbudili ľan a konope v raste a podobne. Mnohé z týchto úkonov robili na Nový rok, aby mali úspechy počas celého nasledujúceho roku.
V predfeudálnom období sa u európskych roľníckych spoločenstiev pôvodne za začiatok roka považoval príchod jari, ktorá bola počiatkom poľnohospodárskych prác a rastu vegetácie. Aj Rimania, ktorých kalendár prebrala celá Európa, pôvodne počítali rok od 1. marca.
Označenie mesiaca marec podľa etnologičky vychádza z pomenovania rímskeho boha Marsa, ktorý bol pôvodne ochrancom roľníkom a až s neskorším rozrastaním sa Rímskej ríše prebral funkciu boha vojny. V roku 46 pred naším letopočtom Július Cézar zaviedol do praxe juliánsky kalendár, v ktorom sa rok začínal 1. januárom.
Ten následne prebrala aj kresťanská cirkev. Deň 25. decembra bol ustanovený za dátum narodenia Ježiša Krista. Dátum Nového roku sa však počas histórie menil – buď bol stanovený na rovnaký deň ako Božie narodenie, alebo na 1. január. Až v roku 1582 pápež Gregor VIII. pri reforme kalendára určil za dátum Nového roku 1. január (gregoriánsky kalendár, ktorý sa používa aj v súčasnosti, pozn. redakcie).
Rozhodnutie však nerešpektovali všade, a tak v roku 1691 pápež Inocent XII. opakovane určil tento dátum. Postupne sa zvyky spojené s jarným novoročím presunuli na zimné obdobie, a tak sa v obidva dni vykonávali úkony, ktorých cieľom bolo zabezpečenie prosperity a zdravia počas nasledujúceho roku.
Tento význam mali podľa etnologičky Viery Feglovej obchôdzky s maskami, tancami, koledami a vinšmi. Okrem toho sa k týmto dňom viazalo aj množstvo zákazov a príkazov, ktorých cieľom bolo pozitívne ovplyvniť chod domácnosti. Posledný týždeň pred Vianocami sa museli vrátiť požičané predmety, upratať domácnosť, vyprať a uložiť bielizeň. Do Troch kráľov ženy nesmeli priasť, tkať ani šiť.
Zdroje: Zuzana Beňušková: Prečo sú Vianoce tradičné aj nové?, Emília Horváthová: Rok vo zvykoch nášho ľudu, Centrum pre tradičnú ľudovú kultúru
