Lektor kritického myslenia a šachový veľmajster vystúpi na tohtoročnej konferencii TEDx Bratislava.
Ján Markoš. Zdroj: TEDxBratislava
Všetci si myslíme, že ho máme a často obviňujeme ostatných, že ho nemajú. Kritické myslenie nie je novinkou, zaoberal sa ním už Sokrates. Jeho súčasnú renesanciu v spoločenskom diskurze má na svedomí najmä doba internetová a informačný chaos, ktorý so sebou priniesla. V rozhovore pre Vedu na dosah hovorí Ján Markoš o tom, ako si vypestovať kritické myslenie, ale aj o tom, ako používať šachové taktiky v bežnom živote.
Vystúpite ako spíker na bratislavskom TEDx. Na čo sa môže publikum tešiť?
Ročník 2021 bude mierne odlišný od tých, ktoré mali ľudia možnosť sledovať v minulých rokoch. Rečníci nebudú vystupovať naživo, ich reči budú nahraté a následne premietnuté. Stále sa však môžeme všetci tešiť na zaujímavé príbehy a inšpirujúce myšlienky. Tohoročná zostava rečníčok a rečníkov je navyše podľa môjho názoru veľmi silná.
A na čo sa publikum môže tešiť v mojom vystúpení? Budem hovoriť o etických dilemách v našich životoch a privediem si so sebou aj svojho osobného samuraja.
Ako šachový veľmajster ste asi zvyknutý vyhrávať. Ako prežívate prehru? Pamätáte si z detstva, že ste niečo „hodili o zem“, keď vám to nešlo? Ako sa s tým dá bojovať?
Skôr by som to formuloval tak, že som ako šachista zvyknutý usilovať sa o výhru. Prostredie profesionálneho šachu ma ale naučilo aj znášať prehry, pretože aj tých bolo v mojej doterajšej kariére viac ako dosť.
V šachu vládne pomerne prísna etiketa, hádzanie figúrok o zem či rôzne iné prejavy hnevu sa príliš netolerujú. A ja osobne mám bližšie skôr k smúteniu než k hnevu. Keď teda prehrám šachovú partiu, obvykle si dovolím nejaký čas poddať sa svojim pocitom, po určitej (vopred určenej) dobe ale hodím pocity za hlavu a naplno sa koncentrujem na budúce zápasy.
Pocity sú totiž ako rieka. Nedajú sa úplne potlačiť, niekde by pretrhli hrádzu a vrátili sa s ešte väčšou intenzitou. Môžete s nimi ale pracovať: regulovať ich, podobne ako regulujeme vodu.
Ján Markoš. Autor: Michal Vrba
Ako si človek môže „vypestovať“ kritické myslenie? Na akých základoch môže stavať? Kde a kedy sa buduje správna báza pre logiku a kritické myslenie?
Kritické myslenie sa rodí v rozhovoroch, v ktorých môže človek povedať čokoľvek, čo si myslí, bez strachu, že za svoj názor bude vysmievaný či ponižovaný. Je preto veľmi dôležité, aby takéto bezpečné prostredie dialógu bolo prítomné v čo najväčšej miere na školách.
Ak teda chce učiteľ podporovať kritické myslenie u svojich študentiek a študentov, nech sa s nimi čo najviac rozpráva, ale nie z pozície neomylného orákula, ale ako človek, ktorý má tiež svoje pochybnosti, v minulosti sa často mýlil, a je preto ochotný i dnes meniť svoj názor.
V osobnom živote je pre pestovanie kritického myslenia potrebná veľká dávka zvedavosti. „Ako sa veci majú?“ „Čo ak je všetko trochu inak, než som si vždy myslel?“ Ak pristupujeme k svetu s touto základnou zvedavosťou, nehrozí nám, že zatvrdneme a budeme len stále dookola opakovať tie isté názory.
Niekedy sa stane, že človek, napríklad po prednáške inšpiratívneho spíkra, preberie jeho názory a až pri ďalšom premýšľaní nad témou mu napadnú vlastné, kritické otázky. Ako sa dá voči tomuto „podľahnutiu“ brániť?
Priznám sa, že na takejto situácii nevidím nič zlé. Naopak, všetky komponenty kritického myslenia sú prítomné. Nadšenie z nových myšlienok – bez emócií na svete nefunguje nič, dokonca ani kritické myslenie. Dlhé trpezlivé premýšľanie – je skvelé, keď po človeku nové informácie nestečú ako kvapky po skle, ale ostávajú v ňom. A napokon vlastné, kritické otázky – akýsi vnútorný rozhovor, bez ktorého nie je kritické myslenie možné.
Čo si myslíte o sedliackom rozume?
Akási základná intuícia, ktorú voláme občas aj sedliackym rozumom, sa vyvíjala dlhé stáročia, vznikla takpovediac evolučným procesom. Preto pomerne dobre funguje v životných situáciách, ktoré sú podobné ako situácie, do ktorých sa mohli dostať naši predkovia pred tisíc či dvetisíc rokmi.
Pomerne zle však zdravý sedliacky rozum funguje v nových kontextoch. Napríklad v online priestore či vo svete masmédií by ste sa nemali nechať viesť len prvým dojmom a základnou intuíciou, takmer určite by ste totiž padli do pasce rôznym manipulátorom.
Keď sa rozhodujete pri šachu, pravdepodobne volíte rôzne taktiky, aby ste dosiahli, čo chcete. Robíte to aj v reálnom živote?
Ak sa pod „taktikou“ myslí niečo ako oklamanie, prekabátenie súpera, tak podobné „taktiky“ nepoužívam ani v šachu. Šach je – na rozdiel od pokru – hrou, v ktorej sú všetky informácie prístupné. Všetky karty sú odkryté. Priestor na „blufovanie” či iné psychologické taktiky je teda minimálny.
Ak ale pod „taktikami“ myslíme jednoducho mäkké zručnosti, napríklad aktívne počúvanie, tak tie sa, samozrejme, snažím využívať. Robím to podobne ako asi každý človek, ktorému záleží na tom, aby sa s ostatnými ľuďmi dohodol efektívne a v prospech všetkých strán.
Ján Markoš. Autor: Michal Vrba
Existuje nejaký základný nesprávny predpoklad, ktorým sa ľudia často riadia pri vytváraní svojho svetonázoru?
Ale asi najčastejším dôvodom, prečo sa my ľudia držíme zubami-nechtami názorov, ktoré sú v rozpore so zjavnými faktami, je jednoducho to, že sme si tieto názory v minulosti príliš pripustili k telu, a stali sa tak integrálnou súčasťou našej identity. Obhajujeme ich preto, lebo ich jednoducho potrebujeme, aby sa nám nerozpadol vnútorný svet.
Typickým príkladom sú napríklad registrované partnerstvá. Je veľmi ťažké predstaviť si objektívne, relevantné dôvody, prečo by dvaja dospelí muži alebo dve dospelé ženy nemohli tvoriť pár, ak si to obaja alebo obe slobodne želajú, a ako pár vystupovať aj v komunikácii so štátom či s úradmi. Prečo by sme im to mali zakazovať?
Avšak predstava, že láska môže existovať aj medzi dvomi mužmi či dvomi ženami, veľkú časť slovenskej spoločnosti natoľko zneistí, že pred týmto zjavným faktom radšej zatvára oči, aby ochránila svoju identitu.
Máte nejaké špeciálne „výchovné hacky“ v oblasti kritického myslenia, ktoré prinášajú výsledky?
Nevnímam kritické myslenie ako nejakú techniku, pomocou ktorej sa dá „hacknúť“ svet informácií. Skôr je pre mňa životným štýlom, založeným na zvedavosti, ochote počúvať a priznať si chybu.
Ale, samozrejme, existujú aj určité rady či techniky, ako myslieť efektívnejšie a s menším množstvom chyby. Nebudem ich tu ale uvádzať. Na takejto malej ploche by som totiž len karikoval samého seba. Ak majú čitatelia záujem, môžu nazrieť do mojej knihy Sila rozumu v bláznivej dobe, tam je priestoru na ich opis omnoho viac.
Ako lektor sa venujete aj problematike rozhodovania. Ako sa rozhodujete vy? Aké bolo vaše najlepšie a najhoršie rozhodnutie, poprípade máte oblasť, v ktorej ste úplne nerozhodný? Ako to riešite?
Som šachu vďačný za to, že ma naučil rozhodovať sa pomerne rýchlo a bezbolestne. Nezvyknem ani minulé rozhodnutia ľutovať, spätne sa k nim už obvykle nevraciam.
Mojím najlepším rozhodnutím bolo vziať si moju ženu a založiť si rodinu. Na nejaké vyslovene zlé rozhodnutia si teraz nespomeniem. Samozrejme, občas kúpim niečo, čo nepotrebujem, alebo sa nechám zatiahnuť do projektu, ktorý ma stojí veľa zbytočných síl. Ale to sú také obyčajné veci, ktoré prináša život.
Vlastne ale existuje oblasť, v ktorej mám pri rozhodovaní problémy. Ťažko sa mi (v profesijnej oblasti) hovorí nie. Aj to sa však učím, pretože ak by človek na každú pozvánku či ponuku pristúpil, jeho profesijný život by riadili iní ľudia, nie on sám.
Komunikácia na internete býva často vyhranená. Ilustračné foto. Zdroj: iStockphoto.com
Na internete sme často svedkami lynčov, či už kvôli rase, náboženstvu, vzhľadu, alebo ktoviečomu ešte, napriek tomu nemáme až takú tendenciu pomáhať. V reálnom živote by asi väčšina z nás pomohla ochotnejšie. Mnohokrát sa stáva, že sa týchto obetí naozaj zastane málo ľudí a ich hlasy zanikajú. Čím to je, že v online priestore sa dá negatívne správanie zvrátiť tak ťažko? Je to len anonymitou?
Ide o súhru viacerých faktorov. Po prvé, anonymita zohráva svoju rolu. Po druhé, online svet má stále príchuť neskutočna, akejsi hry, v ktorej je možné všetko a nikto nemusí niesť následky. Je, samozrejme, ľahšie nadávať niekomu, koho nevidíte tvárou v tvár.
A po tretie, vyhrotené emócie sa internetom ľahšie šíria, či už ide o pozitívne (ako napríklad videá s mačičkami), alebo negatívne (napríklad „hejty” voči konkrétnym osobám).
Ako na „hejty” či mediálne lynče odpovedať? Myslím, že kombináciou osvety a reštrikcie. Na Slovensku existuje len veľmi malé povedomie o tom, čo je ešte korektné vyjadrenie názoru a čo je už mediálny lynč konkrétnej osoby.
Ak sa niekomu vyhrážate smrťou, nevyjadrujete názor. Ak niekoho úmyselne a systematicky zosmiešňujete či dehumanizujete, nevyjadrujete názor. Dopúšťate sa neetického správania a potenciálne tiež trestného činu. A takéto správanie by malo byť identifikované a penalizované prevádzkovateľmi sociálnej siete, prípadne orgánmi činnými v trestnom konaní.
V jednej z vašich publikácií ste napísali, že ľudia sa často nad etickými otázkami nezamýšľajú. Prečo je to podľa vás tak?
Veľké množstvo ľudí má jednoducho príliš veľa iných problémov, napríklad ako prežiť od výplaty k výplate.
Zároveň je však tiež pravda, že naše vzdelávanie neučí premýšľať o etických otázkach. Etika na strednej škole je často skôr zlým vtipom. Učí ju ktokoľvek, kto nemá nič lepšie na práci. Mňa napríklad učil telocvikár bez akejkoľvek kvalifikácie v oblasti etiky. Spomínam si na jednu hodinu, keď nás učil, ako pustiť a následne chytiť pravítko. Na etike!
Aj na vysokej škole je etika často odsunutá na druhú koľaj. Dokonca aj medici (!) sa s ňou stretávajú len minimálne, pritom vo svojej praxi budú riešiť etické dilemy neustále.
V poslednom období narastá počet ľudí, ktorí sa „odpájajú“ zo sociálnych sietí a nediskutujú na nich, lebo ich to oberá o energiu. Môže to mať podľa vás nejaké reálne následky, ktoré presahujú virtuálny svet, napríklad ak nevhodne sa správajúci diskutéri nadobudnú pocit, že ich správanie je v poriadku, lebo ho nikto nekritizuje?
Patrím presne medzi tých ľudí, o ktorých hovoríte. Na internete takmer nikdy nediskutujem, pretože mám dojem, že energiu môžem použiť efektívnejšie.
Vo všeobecnosti ale, myslím, platí, že bojovať proti extrémistickým názorom pomocou zapájania sa do diskusií, je pomerne neefektívne. Je to trochu boj proti veterným mlynom. Nikdy neviete, či nediskutujete s trollom, alebo dokonca s nejakým botom, čiže počítačovým programom simulujúcim ľudského diskutéra.
Skúsme skôr spoločne tlačiť na firmy, ktoré sociálne siete prevádzkujú, aby svoje diskusie regulovali samé, a bránili tak šíreniu názorov nezlučujúcich sa s demokraciou. To by bolo omnoho efektívnejšie.
Ján Markoš (*1985) je lektor kritického myslenia a šachový veľmajster. Vyštudoval filozofiu a evanjelickú teológiu na Karlovej univerzite v Prahe. Učil na petržalskom gymnáziu CS Lewisa, v rokoch 2013 – 2016 viedol Sokratov inštitút, doplnkové vzdelávanie pre nadaných vysokoškolákov. Jeho manuál kritického myslenia s názvom Sila rozumu v bláznivej dobe sa v roku 2019 stal na Slovensku bestsellerom, predalo sa viac ako 10-tisíc kusov. V roku 2020 vyšla jeho kniha o etických dilemách Medzi dobrom a zlom, za pol roka sa jej predalo viac než 3-tisíc kusov.
Ján Markoš je od roku 2016 jednotkou slovenského šachového rebríčka. V roku 2000 bol majstrom Európy v kategórii do 16 rokov. Jeho kniha Pod hladinou: 33 kapitol o tajomstvách šachu získala v roku 2018 od Anglickej šachovej federácie prestížne ocenenie Book of the Year Award.
Ján Markoš je jedným z rečníkov na tohtoročnej konferencii TEDxBratislava, ktorá sa bude konať v sobotu 3. júla od 15.00 do 18.00 v živom prenose z bratislavského Štúdia 23. Vstupenky na podujatie sú dostupné na stránke tedxbratislava.sk/tedxbratislava-2021 za jednotnú cenu 11 eur. Prístup k záznamu budú mať účastníčky a účastníci ešte aj po jeho skončení, a to po dobu 28 dní.
