Nerešpektovanie sociálneho dištancu nás v terajšej situácii môže stáť život. Musíme vynechať návštevy príbuzných, kostola, oblievačku či šibačku. Veľkú noc si však môžeme pripomenúť veľkonočnými symbolmi znovuzrodenia.
Ilustračný obrázok: Pixabay.com
Takúto Veľkú noc sme ešte nezažili. Kontakt s najbližšími ľuďmi a rodinou, taký charakteristický pre tieto sviatky, je nebezpečný. Zhromažďovanie je zakázané. Kresťania sa môžu tradičných cirkevných rituálov zúčastniť len sprostredkovane, vďaka televízii. Mnohí vinia zo súčasnej pandémie globalizáciu. Tento novodobý mor by vraj nezasiahol toľko krajín, keby sa celý svet neprepájal a nepremiešaval, keby sme necestovali hore-dole.
Je to trochu skreslený pohľad. Veď aj tradičné kresťanské symboly sú výsledkom toho, že národy a kultúry spolu komunikovali a navzájom sa inšpirovali. Sú zmesou odlišných kultúrno-duchovných systémov. A to vtedy ešte ľudia pojem globalizácia nepoznali. Pôvod týchto symbolov približuje kulturológ PhDr. Lukáš Šutor, PhD. Psychológ Mgr. Ondrej Kalina, PhD. sa zasa zamýšľa nad tým, ako mimoriadna situácia spojená so šírením Covid–19 ovplyvňuje sociálne správanie ľudí. Obaja vedci pôsobia na Filozofickej fakulte Univerzity Pavla Jozefa Šafárika (UPJŠ) v Košiciach.
Symboly obnovy života
Predovšetkým na východnom Slovensku je rozšírené obradové pečivo Paska (biely koláč), často v tvare barančeka. Jeho pôvod súvisí s gréckym slovom pascha, označuje židovské veľkonočné sviatky Pascha (hebrejsky pesach) pripomínajúce odchod Židov z egyptského zajatia na čele s Mojžišom. Podľa Starého zákona, keď ani po deviatich ranách nechcel faraón Židov prepustiť, Hospodinov anjel zabil všetkých prvorodených, ľudí aj zvieratá. Židia však ostali od týchto vrážd ušetrení, lebo si na Boží rozkaz natreli veraje dverí krvou obetovaného baránka.
Dodnes sa ako pripomienka na rýchly odchod Židov pripravuje nekvasené obradové pečivo maces. „Pascha má však ešte starobylejší pôvod. Pôvodne to bol semitský rituál zástupnej obety v čase rodenia sa jahniat, pri ktorom sa vstup do obydlia potieral krvou nepoškvrneného baránka. Krv mala uspokojiť démona zabíjajúceho všetkých prvorodených. Tento zvyk splynul s príbehom o záchrane prvorodených v egyptskom zajatí,“ vysvetľuje Lukáš Šutor.
Kríž sa stal kresťanským symbolom obetovania baránka (Božieho Syna) až za vlády Konštantína I. Veľkého. Krucifix, kríž s telom mŕtveho Krista, sa začal objavovať až od konca 6. storočia. „Súviselo to s antickým tabu, ktoré zakazovalo zobrazovať osoby kultu mŕtve. V stredoveku vznikla tradícia spájať Kristov kríž s rajským stromom poznania, biblickým variantom kozmického stromu. V podobe mŕtveho Krista na kríži je tento strom vo fáze očakávaného znovuoživenia.“
Zelené ratolesti (vŕbové bahniatka), ktoré tvoria súčasť mnohých ľudových i cirkevných obradov Veľkej noci, predstavujú rozšírený roľnícky symbol prebudenej prírody, v pohanskej tradícii znovuzrodeného vegetačného božstva. Prútiky spletené do korbáča majú na človeka prenášať jarnú vitalitu rastlín. Podobnú funkciu má aj živá voda z potokov a prameňov, na Veľkú noc spájaná najmä s kúpačkami a rituálnym umývaním.
Vajce je univerzálny symbol obnovy života a vyskytuje sa najmä vo vegetačných kultoch. Na Veľkú noc sa používa ako obradové jedlo, ale aj ako kultúrny symbol, artefakt v podobe kraslíc. „Od 7. storočia kládli Slovania do niektorých hrobov na našom území maľované vajíčka. Postupne sa na farebnej škrupine objavovali jednoduché geometrické tvary s magickou funkciou, až v neskoršom období aj rastlinné a figurálne motívy. Ešte v minulom storočí sa cestou z veľkonočnej omše nechávali pre predkov na hroboch kraslice, ratolesti a paska ako symboly znovuzrodenia,“ uzatvára kulturológ Lukáš Šutor z Katedry slovakistiky, slovanských filológií a komunikácie Filozofickej fakulty Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach.
Na pravidlách záleží
Uvidíme, či sa tento rok na veľkonočných krasliciach neobjaví aj nejaká ľudová satira na tému koronavírus. Každopádne si ich nebudeme môcť vymieňať so susedmi tak ako rúška, ktoré sa medzičasom stali módnym doplnkom a keď ich poriadne vyperieme a prežehlíme, nebezpečenstvo nákazy pri ich darovaní nehrozí. Ktovie, ako dlho sa drží koronavírus na vaječnej škrupinke.
Psychológ Ondrej Kalina v tejto súvislosti konštatuje, že zažívame stav, akoby sa z každodenného života vytratilo ľudské teplo. Zatiaľ sú jedinou náplasťou a zadosťučinením za túto obetu štatistiky o počte infikovaných, ktoré sú u nás uspokojivé. Slovensko sa dokonca stalo vzorom pre iné krajiny a vlády, „liekom“ je práve dôsledné obmedzenie spoločenského kontaktu a disciplína.
„Podanie rúk nahrádzame dotykom lakťov či pästí, namiesto objatia viac objatie gestikulujeme, viac si všímame výrazy očí, pretože nič iné na tvári už nie je vidieť. V rade pred obchodom stojíme ako na povel v dvojmetrovom odstupe. Na pravidlách a ich dodržiavaní záleží ako nikdy doteraz. Myslím si, že to môže byť pre nás užitočná skúsenosť, pretože pravidlá a ich význam akoby v našej spoločnosti postupne devalvovali. Prajem si, aby nám tento postoj k pravidlám vydržal aj v období pokoja.“
Pocit ohrozenia časom ochabne
Môžeme v tejto súvislosti očakávať trvalejšie zmeny pravidiel spoločenského styku? Ondrej Kalina to nepredpokladá, zároveň však pripúšťa, že celý rok 2020 môže byť poznačený koronakrízou. „V takom prípade čas pracuje v prospech vytvárania nových vzorcov správania, a to aj v oblasti pravidiel spoločenského styku. Ak by hrozba infikovania pretrvávala ešte niekoľko mesiacov alebo rokov, nové pravidlá by sa mohli stať štandardom.“
Dôležitým faktom pri vytváraní a udržiavaní nových vzorcov i pravidiel správania je v tomto kontexte vnímanie ohrozenia. Stav vysokého vnímania ohrozenia je však pre jedinca dlhodobo neudržateľný. Postupne dochádza k adaptácii na novú situáciu, ktorá ho utlmuje. „Tak ako sa pred storočím po skončení španielskej chrípky zaviedli nové hygienické štandardy v nemocniciach, podnikoch a domácnostiach, tak aj dnešná situácia vyústi do analogických zmien v kontexte hygieny aj spoločenských pravidiel. Som však presvedčený, že biologicky a kultúrne hlboko vžité formy správania, ako sú napríklad podávanie rúk, objatie či vnímanie proxemických zón intimity (osobného priestoru – pozn. red.), ostanú po ústupe ohrozenia nezmenené. Keď sa to všetko skončí, budeme veľmi vďační, že sa môžeme opäť stretávať a zhromažďovať,“ uzatvára Ondrej Kalina z Katedry pedagogickej psychológie a psychológie zdravia Filozofickej fakulty UPJŠ v Košiciach.
(GC)
Zdroj: UPJŠ v Košiciach
Foto: Pixabay. com
