O zapísaní modrotlače do prestížneho zoznamu rozhodli v stredu 28. 11. 2018 členovia Medzivládneho výboru na ochranu nehmotného kultúrneho dedičstva UNESCO, počas svojho 13. zasadnutia, ktoré sa konalo v meste Port Louis v metropole ostrovného štátu Maurícius.
Nomináciu predložilo Slovensko v spolupráci s Českou republikou, Maďarskom, Nemeckom a Rakúskom, pričom hlavným predkladateľom je Rakúsko.
Slovenskú delegáciu na tohtoročnom 13. zasadnutí Medzivládneho výboru na ochranu nehmotného kultúrneho dedičstva UNESCO viedol Juraj Hamar, predseda Rady Ministerky kultúry na ochranu nehmotného kultúrneho dedičstva a generálny riaditeľ SĽUK-u a Ľubica Voľanská, z Ústavu etnológie Slovenskej akadémie vied (SAV), ktorá je podpredsedníčkou Rady ministerky kultúry na ochranu nehmotného kultúrneho dedičstva. Na národnej úrovni bola modrotlač do Reprezentatívneho zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva Slovenska zapísaná ešte v roku 2015. Predkladateľom národnej nominácie bolo Ústredie ľudovej umeleckej výroby v Bratislave.
V Reprezentatívnom zozname nehmotného kultúrneho dedičstva ľudstva UNESCO je doteraz zapísaných 5 prvkov zo Slovenska: Fujara – hudobný nástroj a jeho hudba r. 2005, Terchovská muzika r. 2013, Gajdošská kultúra r. 2015 a Horehronský viachlasný spev r. 2017 a spoločne s Českou republikou Bábkarstvo na Slovensku a v Česku v r. 2016. Tohto roku pribudla aj Modrotlač ako šiesty prvok.
Modrotlač
Modrotlačou nazývame indigom na modro farbenú látku zdobenú potláčaním vzorov pomocou takzvanej rezervy – zmesi zamedzujúcej zafarbenie látky v mieste vzoru. Ako spôsob dekorovania látok zohrala významnú úlohu v slovenskej, rovnako ako európskej textilnej tradícii. Na naše územie sa táto technika dostala z Holandska a Nemecka v priebehu 18. storočia. Najskôr sa udomácnila v meštianskom prostredí. Do ľudového odevu a textilu prenikla v 19. storočí a rozvetvila sa do výnimočného bohatstva lokálnych podôb, prispôsobených vkusu vidieckych odberateľov, ktorí si modrotlač objednávali podľa vzorkovníc priamo v dielňach alebo kupovali na jarmokoch.
V porovnaní s inými stredoeurópskymi krajinami bola na Slovensku ešte v polovici 20. storočia regionálna rozmanitosť modrotlačových vzorov, rovnako ako hustota výskytu modrotlačiarskych dielní, značná. Činných bolo vyše tridsať dielní, ktorých produkcia smerovala prevažne na vidiek, do oblastí, kde sa ľudia ešte obliekali do kroja. Spolu s postupným zánikom využitia modrotlače v odeve a interiéroch vidieckych domácností aktivita dielní postupne slabla. K procesu redukcie prispel aj zákaz súkromného podnikania, po ktorom dohľad nad produkciou modrotlače prevzali výrobné družstvá a hlavne Ústredie ľudovej umeleckej výroby, ktoré zohralo a podnes zohráva významnú úlohu v podpore výroby modrotlače. Spolupracuje s výrobcami a podporuje pokračovanie farbiarskej tradície aj v inovatívnych podobách moderného dizajnu.
Členovia Medzivládneho výboru zablahoželali zúčastneným štátom k vypracovaniu excelentnej nominácie. Z nominačného spisu je zrejmé, že doň každý štát prispel vyváženým spôsobom. Spis rovnako preukazuje živú komunikáciu medzi jednotlivými komunitami pri príprave nominácie, ako aj pri celkovej starostlivosti o prvok. Zároveň bola nominácia vyhlásená za príklad dobrej praxe a spolupráce medzi komunitami, kde sa samotný zápis prvku do Reprezentatívneho zoznamu nepovažuje za konečný cieľ, ale skôr za dôležitý krok pri ochrane tohto prvku a budúcej starostlivosti oň.
Spracovala a uverejnila: MI, NCP VaT pri CVTISR
Zdroj:
Ústredie ľudovej umeleckej výroby v Bratislave
