Kto sú Paštikári, slniečkari a vymáhači? Ako tieto prezývky vznikli a čo prezrádzajú o tých, ktorí ich berú do úst?
Ľudia, ktorí dochádzajú za prácou si vyslúžili prezývku cépéčkári, možno z výrazu „cezpoľní“ alebo z označenia portálu pre cestovné poriadky: www.cp.sk. Zdroj: iStockphoto.com
Prezývky sú špecifické tým, že ich človek alebo kolektív získavajú od iných ľudí a môžu obsahovať citovo pozitívne alebo negatívne hodnotenie. Obyčajne platia v konkrétnej dobe, na určitom mieste a ich „terčom“ je v istom zmysle „módny“ adresát, ktorého hodnotia ľudia z pomyselnej opačnej strany barikády.
Táto barikáda oddeľuje dva tábory – „dobrých“ a „iných, horších než my“, prípadne „opak nás“. Hanlivé označenia príslušníkov „druhých skupín“ sú skrátka prejavom ich „inakosti“ či „záporáctva“.
Ide aj o psychologický jav. Ľudia v skupine sa majú tendenciu prikloniť k postoju väčšiny, pretože to vnímajú ako spolupatričnosť s vlastnými. Jednak to pozitívne vplýva na ich duševné zdravie, pretože majú pocit, že sú členovia jednej skupiny s rovnakými zápornými postojmi voči druhej skupine. Jednak tým „inakosť“ či „záporáctvo“ opačného tábora viac zdôrazňujú, najmä ak sa negatívna „nálepka“ signalizujúca postoj k skupine alebo k človeku prijme (a ustáli).
Cépečkári a Paštikári
Môžeme si to priblížiť na príkladoch rôznych skupín, vymedzených napríklad na základe regionálnej, politickej či profesijnej príslušnosti. V prípade lokálnej príslušnosti stačí spomenúť bratislavské označenie ľudí pochádzajúcich z oblastí mimo hlavného mesta ako cépéčkárov (prezývka môže pochádzať z výrazu cezpoľní alebo z označenia stránky, kde sa nachádzajú cestovné poriadky www.cp.sk).
A, naopak, označenie ľudí pochádzajúcich z Bratislavy ako paštikárov (pomenovanie pravdepodobne pochádza ešte z čias, keď sa stereotypne tradovalo, že chlapci z dedín dostávali počas výkonu základnej vojenskej služby balíky s klobásami a slaninou, kým Bratislavčania len paštéty).
Slniečkari, smeráci a Zmatkovič
V prípade politickej príslušnosti sa hovorí na jednej strane o slniečkaroch (ľuďoch s liberálnymi postojmi) a na strane druhej o smerákoch (stúpencoch politickej strany SMER-SD). V tomto kontexte môže ísť nielen o označenie celej skupiny, ale aj o ich konkrétnych predstaviteľov. Všimnime si napríklad prezývku politika Roberta Fica – Hranol –, ktorá vznikla na základe jeho hranatej tváre.
Fotografia zachytáva tlačovú konferenciu z dňa 27. februára 2018 venovanú vyšetrovaniu vraždy novinára Jána Kuciaka a jeho snúbenice. Vtedajší predseda vlády SR Robert Fico, minister vnútra SR Robert Kaliňák a policajný prezident Tibor Gašpar na nej ponúkli za odhalenie vraha milión. Žiaľ, hanlivé prezývky prischli nielen im trom, ale viacerým členom vtedajšej vlády. Zdroj: Úrad vlády SR
Robert Kaliňák si vďaka svojmu výzoru vyslúžil prezývku Feši alebo Pravá ruka (v zmysle blízkeho spolupracovníka Roberta Fica). Andrej Danko je známy ako kapitán, lebo si sám udelil túto vojenskú hodnosť a bozkával pritom kapitánske výložky, alebo plagiátor, pretože sfalšoval svoju rigoróznu prácu, a tak získal titul.
JUDr. Martinovi Glváčovi prischla prezývka Maznák, pretože Alena Zsuzsová, odsúdená za účasť na vražde exprimátora Hurbanova Lászlóa Basternáka, podozrivá z organizovania vraždy novinára Jána Kuciaka a príprav vrážd viacerých prokurátorov, ho mala v konverzácii cez mobilnú aplikáciu uloženého pod touto prezývkou.
Keďže Igor Matovič bol premiérom v čase koronavírusovej pandémie a informoval o prijatých opatreniach proti šíreniu koronavírusu, ktoré obmedzovali zaužívaný spôsob života ľudí, vyslúžil si viacero nelichotivých prezývok, napr. Igor Kim Mátohovič (podľa diktátora, vodcu Severnej Kórey – Kim Čong-una, pretože nedodržiavanie opatrení proti šíreniu koronavírusu boli ľuďom diktované a vynucované pokutami od silových zložiek SR (policajtov, vojakov), a podľa výrazu mátoha, ktorý označuje strašidlo), ďalej Zmatkovič, Psychopatovič (v médiách sa viackrát objavilo, že politik trpí psychickým ochorením a bol liečený v psychiatrickej liečebni).
Ďalej môžeme spomenúť ministra školstva Branislava Gröhlinga, ktorý si vyslúžil prezývku kaderník (pretože v minulosti pôsobil ako majiteľ kaderníctiev a ako známy vizážista v slovenskom šoubiznise, hoci neskôr organizoval projekt odborného vzdelávania Education). Pri týchto novotvaroch môžeme vnímať hravosť používateľov jazyka. V jazykovede sa takýmto prezývkam príležitostného charakteru hovorí okazionalizmy (z lat. occasio – príležitosť). Fungujú dovtedy, kým sú ľudia, ktorým prischli, súčasťou politickej scény.
Množstvo hanlivých prezývok politikov môže naznačovať, ako jednostranne ich ľudia vnímajú, napríklad ako falšovateľa rigoróznej práce, ktorý sám sebe udeľuje vysoké hodnosti, ako kaderníka, ktorý sa stal ministrom školstva, alebo človeka so znakmi poruchy osobnosti, ktorý sa stal premiérom SR.
Expremiér Igor Matovič si vyslúžil viacero nelichotivých prezývok aj preto, že v čase koronavírusovej pandémie informoval o prijatí nepopulárnych opatrení proti šíreniu nákazy. Na tejto fotografii z 3. júna 2020 však oznamuje ich uvoľnenia. Zdroj: Úrad vlády SR
Doľaváci, vymáhači či supy
Prezývky sa, prirodzene, vytvárajú aj v rámci profesií, a to aj v podskupinách v rámci jednej profesie. Svedčí o tom napríklad každodenná reč policajtov. Príslušníkom dopravnej polície sa hovorí doľaváci, pričom daný výraz môže evokovať nešikovnosť daných ľudí (napr. podľa frazémy obe ruky má ľavé) či vymáhači/vyberači, pretože pri výkone svojej profesie ukladajú pokuty za porušenie pravidiel cestnej premávky.
Na druhej strane sú príslušníci odboru kriminálnej polície, ktorí vyšetrujú trestné činy, prezývaní potkany. Výraz sa používa, pretože sa vyšetrovatelia všade dostanú. Príslušníci pohotovostnej motorizovanej jednotky majú prezývku supy, pretože v prípade zásahu sa rýchlo zlietnu na miesto činu, rovnako ako tieto vtáky.
Vážme silu slov
Ľudia vytvárajú prezývky, okazionalizmy prirodzene. Niektoré z nich síce môžu vyvolať aj úsmevné reakcie, no ich nechcených nositeľov môžu aj devalvovať. A keďže ich sympatizantov môžu podnecovať k negatívnym postojom, je potrebné, aby sme si uvedomovali silu slov, ktoré používame v každodennom jazyku, a viac ich vážili.
„Onálepkovaných“ stavajú do nepriaznivého svetla a môžu viesť až k ich vytlačeniu na okraj spoločnosti, v najhoršom prípade k úplnému vylúčeniu zo skupiny. Na celospoločenskej úrovni môžeme spomenúť menšiny, ktoré sa svojou inakosťou líšia od väčšiny, od ktorej tak získavajú rôzne hanlivé prezývky, napríklad otovia (občania trvalo opálení) – označenie rómskej menšiny.
Hanlivé prezývky medzi školákmi, napríklad pre ryšavé vlasy, skromnejšie oblečenie či odstávajúce uši, môžu viesť k šikane až vylúčeniu zo skupiny detí. Zdroj: iStockphoto.com
V menšej skupine môžeme uviesť napríklad triedne šikanovanie, keď sa niektorému žiakovi pre jeho inakosť ostatní žiaci vysmievajú. Odlišnosťou môžu byť napríklad ryšavé vlasy, neznačkové oblečenie alebo výraznejšie odstávajúce uši. Ostatné deti ho môžu označovať hanlivými prezývkami, napríklad Dumbo, žobrák a vylúčia ho z tejto triednej skupiny.
Aj spôsob, akým používame jazyk, svedčí o našich etických normách. Ak budeme v komunikácii uprednostňovať toleranciu a rešpekt, môžeme predchádzať napätiam v spoločnosti a, naopak, posilniť snahu o porozumenie.
Množstvo hanlivých prezývok svedčí aj o tom, že v každom z nás sa ukrýva aj kus násilia, vieme byť zlí a ubližovať. Rovnako však vieme byť aj dobrí a pomáhať. Ľudia, ktorí sa cítia istí sami sebou, vedia o svojej cene a vnímajú, že majú čo dávať ostatným, dokážu sa voči nim vymedziť. Zároveň nepotrebujú ubližovať iným a ponižovať ich, aby sa cítili lepšími a silnejšími.
PhDr. Perla Bartalošová, PhD., z Katedry slovenského jazyka Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave
(GL)
