Etnologička: Kedysi sa chlapci prútmi jemne dotýkali dievčat. Tradície sa zdeformovali

Matúš Beňo

Katarína Nádaská rozpráva, ako došlo k zmiešaniu kresťanských a staroslovanských tradícií.

Veľkonočná výzdoba. Zdroj: iStockphoto.com

Ilustračný obrázok, Zdroj: iStockphoto.com

Vynášanie Moreny, voda ako oživenie či šibačka úplne odlišná od dnešnej. Naši predkovia mali v období pred Veľkou nocou a počas nej bohaté tradície a zvyky. V rozhovore s historičkou a etnologičkou Katarínou Nádaskou sa dočítate:

  • či v minulosti nastala počas Veľkej noci podobná epidemiologická situácia, aká je dnes,
  • aké rituály si priniesli slovanské kmene,
  • ako došlo k premiešaniu slovanských zvykov a kresťanských osláv,
  • aký bol význam šibania a polievania,
  • kedy došlo k postupným zmenám v správaní ľudí a prístupu k zvykom.

Už druhý rok nemôžu ľudia pre pandémiu sláviť Veľkú noc tak, ako boli navyknutí. Udialo sa v minulosti niečo podobné, napríklad počas epidémií v Rakúsko-Uhorsku?

V 16. storočí, keď bolo Slovensko súčasťou rakúsko-uhorskej monarchie, sa objavoval čierny mor, ktorý bol smrteľný. Vtedy sa objavovali aj prvky karantény, ľudia napríklad viac chodievali do svojich vidieckych sídel. Avšak zavreté chrámy a kostoly tak, ako je to teraz, neboli u nás ani počas moru, cholery, prvej či druhej svetovej vojny, dokonca ani počas poslednej pandémie španielskej chrípky. Ľudia sa s dnešnou situáciou, či už u nás, alebo v celej Európe, prakticky nestreli. Mnohí to vnímajú veľmi citlivo, keďže Slovensko sa tradične hlási ku kresťanským krajinám. Máme veľa katolíkov, evanjelikov, pravoslávnych aj grécko-katolíckych veriacich. Pre všetky tieto denominácie je Veľká noc najväčším cirkevným sviatkom, teraz ale nemôžu sláviť svoje obrady v chrámoch. Je to niečo, čo je pre terajšie generácie ľudí úplne nové.

Dnešné oslavy Veľkej noci sú kombináciou kresťanských aj ľudových tradícií. Bolo to tak vždy?

Pred prijatím kresťanstva na našom území žili Kelti. Potom počas sťahovania národov prišli Slovania, ktorí sa rozdelili na tri základné prúdy – na západný, medzi ktorých patríme my, na východný, ktorý zahŕňa Ukrajinu a európsku časť Ruska, a južný, teda Srbov či Chorvátov na Balkáne. Tu sa usadili, mali svoju kultúru, relígiu. Keďže nemali písmo, veľmi ťažko by sme mali od nich správy. Máme však správy od antických historikov a kronikárov, hoci nie príliš bohaté, taktiež máme správy zo susedných krajín, hlavne z Franskej ríše. Slovania rok nedelili na štyri ročné obdobia, ale na zimu a leto. Práve v medziobdobí, keď sa končila zima a prichádzalo leto, zhruba mesiac prebiehali oslavy či prinášanie obiet božstvám. Z tohto obdobia sa zachovali tri rituály.

Aké?

Prvý bol vynášanie Moreny, ktorá predstavovala zimu, smrť, hlad. Volala sa aj Marmoriena, Mara, Murana, a to v závislosti od regiónu. Predpokladá sa, že v časoch starých Slovanov sa Morene prinášali aj obete, keď rituálne zabíjali napríklad zajatcov. To sa po prijatí kresťanstva zmenilo. Zvyk vynášania Moreny zostal aj po prijatí kresťanstva. Bola zosobnená v slamenej figuríne oblečenej do ženských šiat a vždy na jar, zhruba v polovici až koncom marca, sa rituálne vynášala. Zvyk sa udržal dlho, spontánne až do začiatku 20. storočia. Každoročne to robili slobodné dievčatá na vidieku, začínali na hornom konci dediny, spievali špeciálne piesne, ktoré sa viazali k jej vyhnaniu. Keď prišli k rieke, figurínu zapálili a ako rieka odtekala, prúd vzal aj Morenu.

Krátko nato robili druhý rituál, ktorý sa volal prinášanie letečka. Keďže rok mali rozdelený na leto a zimu, nehovorili o prinášaní jari, ale o prinášaní leta – letečka. Aj prinášanie letečka sa udržalo, slobodné dievčatá zvykli odtrhnúť zakvitnuté halúzky stromov, ozdobili ich a zastavovali sa pri každom dome, zaspievali pieseň, ktorou vzývali slnko a leto, aby už prišli. Preto sa to volalo prinášanie. Tretí bolo šibanie a polievanie dievčat. Tieto tri zvyky sa udržali, akurát medzi ne po prijatí kresťanstva vstúpili veľkonočné sviatky.

Historička - etnologička Katarína Nádaská. Zdroj: Archív K. N.

Historička a etnologička Katarína Nádaská. Zdroj: Archív K. N.

Bývalo bežné, že sa sviatky takto premiešali?

Cirkevní otcovia vkladali sviatky do pohanských, ktoré sa ponechali, akurát sa potom zmenil ich obsah. Zo slovanského sa stal kresťanský. Bolo to zrejme najrýchlejšie a najmierumilovnejšie riešenie, pretože z miest, kde to šlo takouto plynulou cestou, nemáme žiadne správy o genocíde, utláčaní či vraždení. Aspoň z našich končín. Pripisujeme to tomu, že kresťanstvo prichádzalo pomaly. Prijali ho na Veľkej Morave, no trvalo minimálne sto rokov, kým sa s ním Slovania stotožnili. Mali prírodných bohov, nestavali si kamenné chrámy, mali drevené alebo stanovištia v hájoch. Z nich sa veľa nezachovalo.

Viaceré sviatky, dni či obdobia, ktoré boli posvätné pre starých Slovanov, sa stali v podstate kresťanskými sviatkami. Tak by sa to dalo povedať aj o Vianociach, keď v tom čase Slovania slávili sviatky zimného slnovratu. Vítanie leta sa netýkalo len Slovanov, robili to rovnako všetky predkresťanské národy, ktoré osídľovali Európu. Veľká noc sa ustanovila postupne. Ako sviatok sa oslavovala od vzniku kresťanstva, ale nebola presne stanovená, slávila sa rôznorodo, dokonca aj doteraz je to pohyblivý sviatok. Dátum sa vypočítava špeciálne každý rok, a tak môže byť od polovice marca do konca apríla.

Vráťme sa na moment k šibaniu a polievaniu. Aký bol ich význam?

Bol to veľmi pozitívny zvyk, týkal sa výlučne slobodných mladých ľudí. Nesmeli byť oblievané a šibané vydaté ženy, takisto nesmeli chodiť šibať a oblievať ženatí muži. Mládenec vzal čerstvý jarný prútik a ním sa dotkol rúk dievčaťa, aby na ne preniesol svoju plodivú silu, aby boli šikovné. Dotkol sa bokov, aby porodila veľa zdravých detí, čo bolo dôležité, lebo kmeň rástol len vtedy, keď mal veľa členov. Dotkol sa aj nôh, aby ju poslúchali a nosili ju. V podstate odovzdával veľmi pozitívnu silu, ktorá sa mala znásobiť cez jarný prútik. Na východnom Slovensku sa nešibalo, ale polievalo, no princíp bol ten istý.

Voda sa brala z potoka alebo riek, čiže šlo o živú vodu, nie mŕtvu, stojatú z močarísk, kde neprúdi. Poznáme to aj z rozprávok, ktoré hovoria o vode, ktorá dáva život, vracia život. Vodou sa mala pofŕkať tvár, ruky a nohy dievčaťa a mala mu priniesť na jar oživenie. Odmenou pre chlapcov bola kraslica, zo slova krásny. Hovorí sa im aj písanky, pretože na nich boli zaľúbené veršíky, ktorými dievčina mohla dať najavo, že sa jej mládenec páči. Alebo mu na ňu nakreslila symbol lásky – srdiečko, tulipán či rozmarín. Takúto kraslicu dostával, keď chodil šibať. Aj ostatní šibači dostali, no nie také. Pre slobodné dievčatá bola prestíž, keď boli vyšibané či popolievané. Bola by hanba, keby nemala dievčina šibača alebo kúpača. Tieto zvyky sa preto dlho dodržiavali.

Kraslice občas vyzerajú ako umelecké diela. Ako ich zvykli zdobiť?

Buď to mohli byť vajíčka uvarené natvrdo, ktoré sa zdobili jednoducho, prírodnými materiálmi, napríklad sa oblepovali trávou alebo slamou. Vajíčko sa neskôr zjedlo. Potom boli kraslice, výdušky, keď sa opatrne do vajíčka spravila dierka, vyfúkol sa obsah a na prázdnu škrupinku sa maľovalo. Ich názov zrejme súvisel s červenou farbou, v starej češtine krásný znamenalo červený. Najstaršia technika je voskovanie, keď sa voskom potrelo vajíčko a ihlou sa vyškrabávali vzory. Tie vychádzali z výšiviek jednotlivých regiónov.

Farbili sa prírodnými farbivami, ktoré si ľudia dokázali vyrobiť. Základné boli čierne a červené, ktoré sa dlho používali. Základná farba sa získavala namáčaním do odvaru z cibule, čím vznikli odtiene žltej, z dubovej kôry vznikla hnedá farba. Na farbenie sa používala aj cvikla. Jednoduché vzory sa robili napríklad varením v cibuľových listoch alebo priväzovaním rastliniek na vajíčko pred varením. Keď sa postupne rozšírili možnosti a farby, aj tie sa využívali. Neskôr sa používali aj nitky, to si však vyžadovalo veľmi veľa trpezlivosti. Originálne maľovanie kraslíc sa udržalo dodnes, venujú sa mu majstri ľudového umenia.

Maľovanie veľkonočných vajíčok. Zdroj: iStockphoto.com

Maľovanie veľkonočných vajíčok. Zdroj: iStockphoto.com

Hovoríte, že mladý muž sa dievčaťa dotkol prútom. Len dotkol? Nepoužil žiadne násilie?

Pôvodne mal iba jeden prút. Po prijatí kresťanstva sa začali robiť korbáče. Vzišlo to z ľudovej relígie, nemá to iný význam. Keďže Kristus bol mučený, zbičovaný korbáčom a ukrižovaný, niekto potom prút nahradil korbáčom. V minulosti sa šibalo najmä na západnom Slovensku, kde sa korbáče nazývali šibáky a mali niekoľko metrov. Šibať sa nimi nedalo, no pre mládenca predstavovalo prestíž, že ho dokázal upliesť.

Dievčiny sa preto len jemne dotýkal, nemal ju biť či inak jej ublížiť. Ona mu potom dala stužku na korbáč. Podobne to bolo na východnom Slovensku. Cieľom nebolo obliať dievča tak, že dostane zápal pľúc. Chlapci mali v hrnčekoch vodu, ktorú rukami fŕkali. To, že sa v súčasnosti dievčatá hádžu do potoka alebo sa bijú, je karikatúra zvyku. Na to nadväzuje, že veľa mladých dievčat zvyk považuje za nesprávny, brutálny, že ženy ponižuje. Tam sme sa dopracovali, bohužiaľ, no zmysel je niekde inde.

Ako došlo k takejto deformácii šibania a oblievania?

Zmien bolo niekoľko. Zhruba v 30. rokoch minulého storočia sa v mestách začína objavovať nový fenomén, ktorým bola voňavka. Mládenci v meste prestali dievčatá polievať a kúpať, ale striekali na ne voňavku. Zvyk sa uchytil najprv v mestách, ale potom prešiel aj na vidiek. Dokonca si pamätám, že kedysi bolo možné kúpiť v drogériách pred Veľkou nocou edície šibačkových voňaviek. Bol to až masový trend. V polovici 20. storočia sa objavuje ďalší fenomén. S chlapcami začínajú po šibačkách chodiť aj otcovia. Tým sa mení aj to, že sa začínajú šibať tiež vydaté ženy, čo predtým nebolo.

A, samozrejme, menila sa aj výslužka, šibači začínajú dostávať čokoládové vajíčka a zajačikov. V Belgicku, Nemecku aj vo Francúzsku sa už prakticky v 19. storočí dali kúpiť na Veľkú noc rôzne čokoládové figúrky. Po druhej svetovej vojne to bolo bežné aj v našich obchodoch. Malé deti dostávali cukrovinky a peniaze, otcom zase dávali najesť a vypiť. Hlavne v 70., 80. a aj 90. rokoch bolo časté vidieť chlapcov s podnapitými otcami, vyzeralo to veľmi zvláštne. Skutočná šibačka pritom končila na poludnie, popoludní sa to už nepatrilo. V rámci posunutia zvykov sa to však stalo bežným. V niektorých lokalitách sa dokonca začínali používať korbáče z tenkých medených drôtov, čo bolo príšerné. Je to podobné, ako keď sa idú páliť Jánske ohne a navŕši sa pyramída z pneumatík.

Alkohol je dnes bežná súčasť šibačiek. Bolo to tak aj kedysi?

Alkohol sa podával v miniatúrnych štamperlíčkoch, ktoré boli určené vyslovene len na tieto oslavy. Aj kvôli tomu, aby sa chlapci neopili, keďže chodili od domu do domu. Ponúkala vždy gazdiná alebo gazda, ktorí ho mali na starosti. Nebol voľne dostupný, len tak niekde položený. Keď videli, že chlapci boli pod parou, neponúkli im. Šibačka síce skončila o dvanástej, no večer bola veľká veľkonočná zábava a každý na ňu chcel ísť. Bola by to bývala hanba, keby na ňu niekto prišiel opitý. V tomto to možno bolo lepšie.

Je polievanie a šibanie slovanská tradícia alebo ju majú aj iné národy?

Tradícia je čisto slovanská, ale poznajú ju všetci, od Poliakov cez Rusov po Slovincov až Chorvátov. Taktiež je známe aj maľovanie vajíčok. Naopak, západná Európa mala tradíciu hľadania veľkonočných zajačikov, ktorá bola určená pre rodiny. Poschovávali ich v lesoch, parkoch či záhradách, kde ich potom deti hľadali. Je zaujímavé, že za posledných desať rokov sa tento zvyk udomácnil vo veľkých mestách, ako sú Košice, Bratislava či Banská Bystrica, a robí sa dokonca aj na verejných priestranstvách. V Bratislave to napríklad podporujú mestské časti Ružinov či Rača. Udomácnil sa pritom za relatívne krátky čas a mnohé rodiny ani svojim deťom nehovoria o šibaní a polievaní, ale praktizujú takúto spoločnú aktivitu.

Ako sa naši predkovia zvykli pripravovať na Veľkú noc? Ako vyzerali ich dni?

Po fašiangoch, čase výdatného hodovania, zabíjačiek, svadieb, fašiangových sprievodov či zábav, prichádza v cirkevnom roku na rad veľký pôst, obdobie skromnosti, kajúcnosti a postenia. Platilo, že počas štyridsiatich dní sa ľudia vyhýbali jedeniu mäsa. Pôst sa začínal Popolcovou stredou a jeho vyvrcholením bol Veľký piatok, spomienka na Kristovo umučenie a ukrižovanie. Posledný týždeň pred Veľkou nocou znamenal zintenzívnenie príprav na sviatky. Prvý z dní veľkonočnej trojdňovej slávnosti bol Zelený štvrtok. V tento deň sa zaväzovali zvony. Hovorilo sa totiž, že odlietajú do Ríma. Pri poslednom zvonení pred zaviazaním sa mohli takisto vykonávať ochranné obrady. Napríklad štrnganím kľúčov okolo domu v okolí Nitry odháňali od domácnosti myši a potkany. V minulosti chodievali chlapci z jedného konca dediny na druhý a rapkáčmi oznamovali začiatok posvätného predveľkonočného ticha bez zvonov.

Na Veľký piatok bolo veľmi rozšírené ranné umývanie sa v tečúcej vode, prípadne sa troška vody z potoka doniesla domov a domáci si ňou symbolicky poumývali tváre. Verilo sa, že práve v tento čas má voda liečivé, zázračné účinky a takto sa získa záruka zdravia nielen pre ľudí, ale aj pre statok, ktorý preto gazdovia vodili k vode. Mládenci brodili v potoku kone, aby boli mocné a zdravé. Platil nepísaný zákaz čokoľvek robiť na poli, nesmela sa teda hýbať zem, lebo by sa mohla privolať neúroda. Na Bielu sobotu bývalo zvykom, že členovia rodiny si pri ozdobenom stole podelili jedno vajíčko tak, aby každý dostal aspoň malý kúsok. Šlo o to, aby rodina ostala súdržná a jednotná. Gazda vyšiel na dvor a štrngal reťazami, aby odplašil hady, žaby a všetky zvieratá, ktoré by mohli škodiť. Gazdinky symbolicky vzali hrsť kyslej kapusty a hodili ju pod strom, čím sa naznačilo, že sa končí čas jedenia kyslej sudovej kapusty, ktorú naši predkovia jedli na sto spôsobov po celú zimu.

Na Veľkonočnú nedeľu prinášali gazdiné v košíčku, zvyčajne pod krásnym vyšívaným obrúskom, na rannú omšu na posvätenie chlieb, šunku, klobásy, maslo, tvaroh, vajíčka a ďalšie jedlá. Posväteným jedlám sa pripisovali magické vlastnosti, preto sa z nich na Veľkonočnú nedeľu dávalo aj dobytku, aby sa mu dobre darilo. Tradičným veľkonočným jedlom boli vajíčka. Jedávali sa najmä uvarené natvrdo alebo ako obradové jedlá, napríklad praženica s mladými žihľavovými lístkami, stratené kura alebo špeciálne veľkonočné jedlo z vajec, údeného mäsa, klobások, žemlí a strúhanky.

Operačný program MSSR

Investícia do Vašej budúcnosti
Tento projekt je podporený z Európskeho fondu regionálneho rozvoja

Táto webová stránka vznikla vďaka podpore v rámci Operačného programu Integrovaná infraštruktúra pre projekt: Podpora národného systému pre popularizáciu výskumu a vývoja
(kód ITMS: 313011T136), spolufinancovaný zo zdrojov Európskeho fondu regionálneho rozvoja.