Čo majú spoločné Mike Tyson, 50 Cent a Johnny Depp? Boli veľmi bohatí, ale už nie sú. Ako sa vraví: „Bolo by to vtipné, keby to nebola pravda." Riaditeľ odboru výskumu Národnej banky Slovenska (NBS) Martin Šuster používa príklad týchto „exboháčov“, aby vysvetlil potrebu finančnej gramotnosti v každej životnej situácii.
Prieskumy naznačujú, že Slováci peniazom príliš nerozumejú. Prieskum finančnej gramotnosti sa na Slovensku realizoval naposledy v roku 2017 a z jeho výsledkov vyplynulo, že úroveň finančnej gramotnosti klesá. Na štyri základné otázky správne odpovedalo iba 9,6 percenta domácností. V roku 2014 to zvládlo 10,6 percenta. Peniaze by sme síce chceli mať všetci, no málokto sa snaží problematike financií porozumieť. A to môže mať ničivé následky, napríklad pri sporení na dôchodok, voľbe úveru alebo neprimeraného zadlženia domácnosti.
„Majetok Mikea Tysona sa svojho času odhadoval na 400 miliónov dolárov. Vedel si to užiť. Vlastnil tigra, niekoľko víl, množstvo športových áut. Keď skrachoval, štátu dlhoval na daniach 9 miliónov a 16 miliónov dlžil svojej manželke. Raper 50 Cent v roku 2003 vydal album Get Rich or Die Tryin‘ (Zbohatni alebo zomri pri tom, ako sa o to snažíš, pozn. red.). Keď zbankrotoval, mal dlhy vo výške 26 miliónov dolárov. Johnny Depp zarobil za celú kariéru asi 650 miliónov dolárov, nepočúval však svojich finančných poradcov a nakoniec mu z tohto bohatstva zostalo okolo 60 miliónov,“ vymenúva slávne príklady finančných zlyhaní vo svojej prednáške o finančnej gramotnosti Martin Šuster. Dodáva, že jedinou ochranou pred podobným osudom, bez ohľadu na mieru bohatstva, je základné pochopenie financií.
Prieskumy hovoria, že sme na tom s finančnou gramotnosťou na Slovensku biedne. Čo by nám pomohlo?
Určite by pomohlo, keby sa téma finančnej gramotnosti dostala do škôl v oveľa väčšej miere, ako je tomu doteraz. Začať by sme mali už na druhom stupni základných škôl. Deti by sa už v tomto veku mohli naučiť, čo je to úrok či inflácia a ako si pripraviť malý rozpočet na vlastné vreckové. Napríklad by mohli dostať za úlohu zistiť, ako dlho si potrebujú šetriť na vytúženú hru či značkovú mikinu, keď dostávajú 5 eur na týždeň a polovicu zvyknú minúť na zábavu či sladkosti.
Momentálne sa o takéto niečo snažia najmä neziskové organizácie, ktoré tému finančnej gramotnosti prinášajú do škôl a mimoškolských aktivít. Evidentne to však nestačí.
Na Slovensku existuje program na podporu finančnej gramotnosti. Podľa mňa by sme však mali robiť viac. Na finančnú gramotnosť treba vyčleniť samostatný priestor a čas na viacerých predmetoch, čo je, samozrejme, náročné. Najmä ak ide o predmety, ktoré nie sú zvyknuté medzi sebou „komunikovať“.
Samozrejme, začať treba matematikou, od súčtu a násobenia, cez vytvorenie rozpočtu, až po súčet geometrickej postupnosti na strednej škole, kde si môžu študenti rátať splátku hypotéky.
Ilustračné foto. Mike Tyson si namiesto mačky zaobstaral tigra, dlho sa však zo svojho bohatstva netešil. Zdroj: Pixabay.com
Kľúčovým prostriedkom na dosiahnutie finančnej gramotnosti však nie sú počty, ale čítanie s porozumením. Podľa mňa by sa mohli na slovenčine decká namiesto bifľovania básničiek radšej učiť čítať s porozumením zmluvné a obchodné podmienky. Znie to možno zvláštne, ale v porovnaní s Hájnikovou ženou to nemusí byť až taká zlá náplň hodiny.
Finančná gramotnosť teda nie je o počtoch, ale najmä o porozumení čítaného textu?
Áno, naozaj to nie je o počítaní, financiám je potrebné principiálne rozumieť. Samozrejme, podstatné je naučiť sa počítať, no nikto neočakáva, že si budeme ako dospelí pamätať všetko, čo sme sa učili pred 20 rokmi. Na webe je nespočetne veľa hypotekárnych kalkulačiek, takže systém rátania človek nemusí nosiť v hlave. Ale super by bolo, ak by si pamätal princíp a rozumel základnej logike.
Ako vyzerá človek, ktorý rozumie peniazom a je finančne gramotný?
Rozumie základným pojmom, ako sú úspory, dlh, inflácia. Rozumie vzťahu medzi rizikom a výnosmi. Vie, že idú ruka v ruke. Ak chce teda vysoký výnos, musí znášať vyššiu mieru rizika a naopak, nikdy nedosiahne vyšší výnos, ak to riziko nebude akceptovať.
Druhá časť profilu takéhoto človeka spočíva v schopnosti dívať sa do budúcnosti. Okrem prítomnosti by mal finančne gramotný človek riešiť stredný, ale aj dlhodobý horizont svojho života. Mal by myslieť na to, čo bude o 5, 10, ale aj o 40 rokov.
Musí predvídať?
Nemusí predvídať, stačí, že premýšľa o budúcnosti. O 7 rokov pôjdu moje deti študovať na vysokú školu. Viem alebo neviem zabezpečiť, aby študovali v zahraničí? Ak prídem o prácu, viem alebo neviem prekonať 6 mesiacov, kým si nájdem novú? Keď pôjdem o 30 rokov do dôchodku, budem spokojný s tým, koľko mám peňazí alebo nie?
Sú to zložité otázky a človek na ne nemusí odpovedať presne. Ja sám mám na odhad svojho dôchodku jednoduchú tabuľku a musím sa priznať, že som si svojimi výpočtami istý len asi na plus-mínus 20 percent. Ale to nie je žiadna katastrofa. Tá by nastala, ak by som na dôchodku mal príjem o polovicu nižší, ako som bol v minulosti zvyknutý, nevedel by som o tom a nemohol by som sa na to pripraviť. Keďže sa snažím byť pripravený, budem mať možno skok príjmu o 10 – 20 percent, čo už nie je nič nezvyčajné, takej zmene životného štandardu sa prispôsobíme niekoľkokrát za život.
Prečo je u nás úroveň finančnej gramotnosti taká nízka?
O peniazoch sa človek učí v rodine a od priateľov. Málokto si začne po večeroch samostatne študovať finančné trhy a investovať peniaze, keď to nevidel doma a nestretol sa s tým u priateľov. V zahraničnej literatúre nájdete viaceré štúdie o tom, že peniaze sa stanú napríklad medzi priateľmi bežnou témou vtedy, keď sa títo zhovárajú o tom, aký si kto otvoril fond a kam investoval. Téma si tak získa čoraz viac ľudí. Ak sa nejakej téme venuje dostatočne veľa ľudí vo vašom okolí, časom to začnete riešiť aj vy.
Moji kamaráti napríklad riešia, aké si kúpili autá, kto stavia dom a sem-tam niekto spomenie, že nakúpil podielový fond, ale tých ostatných to veľmi nezaujíma. Stále to nie je dosť veľká skupina, ktorá by si vymieňala skúsenosti. Vyzeralo by to inak, keby sme sa jeden pred druhým chválili tým, akú dobrú zmluvu sa nám podarilo uzatvoriť, alebo ako dobre sa nám podarilo nastaviť sporenie. Ani v rodine sa nenaučíme starať o svoje financie, keďže naši rodičia či starí rodičia to neriešili. A tak sa finančná negramotnosť „dedí“ z generácie na generáciu.
Prieskumy ukazujú, že finančnú gramotnosť ovplyvňuje dosiahnuté vzdelanie. Ako si majú poradiť ľudia s nižším vzdelaním?
Úplne základné zručnosti by sme sa mali naučiť na strednej škole. A tiež by mal štát nastaviť niektoré kľúčové rozhodnutia tak, aby vyhovovali priemernému človeku, najmä čo sa týka dôchodkového zabezpečenia a zadlžovania sa. Byť expertom na financie je komplikované a vyžaduje si odhodlanie. Netreba však hneď cieliť na najvyššiu úroveň finančnej gramotnosti. My by sme sa zatiaľ uspokojili napríklad aj s tým, aby si ľudia v II. pilieri vybrali správny fond. A už tu narážame na to, že 90 percent ľudí má v II. pilieri nastavený málo výnosný fond a nevieme ich primäť k tomu, aby sa z neho preradili do lepšieho.
Na začiatku šlo o politickú chybu, keď sa vláda zľakla poklesov vo fondoch v roku 2009 počas krízy. Presadili vtedy zákon, kvôli ktorému sa všetci sporitelia automaticky preradili k bezpečným dlhopisovým fondom s minimálnymi výnosmi. Bola to chyba. Kríza totiž pominula a ľudia sa mali vrátiť k fondom s vyššími výnosmi a vyšším rizikom, aby si našetrili viac peňazí. No takmer nikto to aktívne neurobil. Aj napriek tomu, že všetci sporitelia dostali minimálne dva listy, v ktorom ich správcovské spoločnosti vyzývali, aby sa rozhodli.
Ilustračné foto: Základom finančnej gramotnosti je premýšľanie nad budúcnosťou. Zdroj: Pixabay.com
Prečo?
Ak niekoho niekam zaradíte, drvivá väčšina ľudí zostane tam, kde je a nebude to meniť. Ak je napríklad darcovstvo orgánov postavené na princípe, že si pri zriaďovaní občianskeho zaškrtnete, že chcete byť darcom orgánov, darcami orgánov sa stane strašne málo ľudí. Naopak, ak ste automaticky darcom orgánov, a nestanete sa ním len vtedy, ak niečo zaškrtnete, zrazu máme spoločnosť, v ktorej sa stane dobrovoľnými darcami orgánov 90 percent ľudí.
Druhým faktorom je komplikovanosť systému a prokrastinácia. Mne samému trvalo spomínané prehodenie z fondu do fondu rok a pol, pritom nešlo o nič zložité. Ale vždy bolo niečo naliehavejšie ako ísť do pobočky a vyriešiť to.
Na prednáške ste spomenuli, že z každej výplaty sa dá ušetriť. Je to naozaj tak?
Samozrejme. Najdôležitejšie je si nastaviť spotrebu počas celého života rovnomerne, aby sa mi nestalo, že budem v jednom období míňať ako kráľ a v ďalšom chodiť po žobraní. Všetko je v podstate popísané v rozprávke O troch grošoch.
A či si vie ušetriť naozaj každý? Vidíme, že to dokážu robiť ľudia v oveľa chudobnejších krajinách, ako je Slovensko. Moje odporúčanie znie: „Každý dospelý človek by si mal odkladať aspoň 10 percent z príjmu.“
Ak má človek príjem 1000 eur mesačne, tak by si mal odkladať stovku. Keď si takto začne odkladať 25- či 26-ročný človek, počas pracovného života si dokáže našetriť toľko peňazí, že mu to potom počas dôchodku vydrží. Ak však niekto začne odkladať až ako 40-ročný, 10 percent mu nebude stačiť a mal by si odkladať 20 – 25 percent z príjmu.
Poďme si to ale ešte predsa len rozmeniť na drobné. Chudobou alebo sociálnym vylúčením na Slovensku bolo v roku 2018 podľa štatistického úradu ohrozených 863 tisíc ľudí. Ako si majú šetriť ľudia, ktorí nemajú ani na základné životné potreby?
Ak má niekto veľmi málo peňazí, je jasné, že ich použije najmä na to, aby mal čo jesť a aby mu nebola zima. Keď má však čo i len o trocha viac a vie si napríklad zabezpečiť bývanie, mohol by si niečo odložiť, aj keď si viem predstaviť, že je to veľmi ťažké.
Treba si však uvedomiť, že ak má dnes človek príjem 400 eur, má garanciu, že bude mať dôchodok vo výške 300 eur, takže v tomto prípade nedôjde k výraznému prepadu. Ak by si začal odkladať 10 či 20 eur mesačne, môže si dokonca prilepšiť tak, že sa mu podarí zachovať životnú úroveň.
Ale ak je živnostník, má príjem 2000 eur a priznáva len minimum príjmov, tiež bude mať nárok len na minimálny dôchodok. Pre takéhoto človeka to však bude obrovský prepad, pretože namiesto 2 tisíc eur mu na účet mesačne pribudne len tristo eur. Toto sú ľudia, od ktorých potrebujeme, aby boli finančne gramotní a aby sa zabezpečili.
Náš sociálny systém je síce dobrý, no na druhej strane je pod tlakom rovnako ako všetky dôchodkové systémy na svete. Ako si s tým poradíme?
Základným problémom je demografia. Priebežné dôchodkové systémy pochádzajú z 19. storočia z čias Otta von Bismarcka. Vtedy bol dôchodkový vek nastavený na 65 rokov a priemerný vek dožitia bol 60 rokov. Málokto si dôchodok užíval dlhodobo. Navyše na každého dôchodcu pripadalo veľa pracujúcich, ktorí do štátnej kasy odvádzali peniaze. Aktuálne napríklad na Slovensku máme dôchodkový vek 64 rokov, ale dožívame sa skoro 80. Ľudia budú teda na dôchodku 15 až 20 rokov, pričom pracujú asi 40 rokov. Ak by bola populácia rovnomerne rozvrstvená, na každého dôchodcu by pripadali dvaja pracujúci. Ale populácia nie je rovnomerne rozvrstvená, mladšie ročníky sú slabé a silné populačné ročníky, ľudia z 50. a 60. rokov, odchádzajú do dôchodku. Posúvame sa k tomu, že na jedného dôchodcu pripadajú menej ako dvaja pracujúci a to systém zaťažuje.
Ilustračné foto: V minulosti sme pracovali oveľa viac. Štrajk za osemhodinový pracovný čas (Francúzsko, 1906) Zdroj: Wikipedia
Riešením je posúvať dôchodkový vek. Dnes je 64-ročný človek na Slovensku v oveľa lepšej kondícii, ako bol 64-ročný manuálny pracovník za čias Bismarcka. Dnešné chápanie dôchodku ako nekonečnej dovolenky je výdobytok technologického pokroku. Ľudia sa naň tešia. Tešia sa, ako budú mať čas na koníčky, cestovanie a na vnúčatá.
Pôvodne však šlo o sociálne zabezpečenie pre ľudí, ktorí boli takí unavení a zničení, že už nedokázali pracovať. Na jednej strane je skvelé, že sme sa prepracovali až sem, na strane druhej by sme to nemali prepínať. Dnes už je totiž jasné, že si luxus 20-ročného dôchodku nebudeme môcť dovoliť. Riešenie je jednoduché. Čím viac sa predlžuje náš život, tým dlhšie budeme musieť pracovať.
Nebolo by lepším riešením ľudí naučiť, aby si sporili viac peňazí, nespoliehali sa dôchodok a mohli sa sami slobodne rozhodnúť, kedy prestanú pracovať?
Množstvo práce, ktoré odpracujeme za celý život, sa v posledných desaťročiach neustále zmenšovalo, pričom tomu pomohol skrátený pracovný týždeň zo 6 dní na 5 a skrátený pracovný čas z 12 hodín na 8 a menej. Bolo to tak preto, že sme si to mohli dovoliť vďaka technologickému pokroku. Podobne rastie čas strávený na dôchodku. Sú tu však limity.
Keď si peniaze na dôchodok odkladáte v systéme kapitálového sporenia, nie je to kopa reálnych tovarov, ktorá rastie a niekde na vás čaká. Počas sporenia vaše peniaze niekto používa, sú v obehu. Môžete si to predstaviť aj tak, že vaše peniaze niekomu požičiate a keď ich budete potrebovať, ten niekto vám ich vráti. Aby naše úspory rástli, musí ich ten, kto s peniazmi pracuje, vedieť zhodnotiť.
Z ekonómie vieme, že vo výrobnom procese potrebujeme kapitál a pracovníkov. Teraz sa nám ale stáva, že máme množstvo ľudí v strednom veku. Všetci vedia, že pôjdu na dôchodok, všetci chcú šetriť. Zrazu je kapitálu veľa, je ho veľký prebytok. Ale ľudí, ktorí pracujú, je málo.
Veľa kapitálu, málo práce. Výsledkom je, že výnosy z kapitálu sú nízke. Keď ubúda pracovná sila, znižujú sa výnosy na kapitálovom trhu. Preto aj naše dôchodkové úspory porastú pomaly. A to je paradoxne to isté ako v I. pilieri. Máme málo pracujúcich ľudí, ktorí platia málo odvodov, a tak nám zostáva málo zdrojov, ktoré môžeme rozdeliť dôchodcom.
Bez ohľadu na to, či chcete mať priebežný alebo kapitálový pilier, vždy platí, že ak je málo pracujúcich, tak je to pre dôchodky nepriaznivé.
Ilustračné foto: Poľnohospodári pred 200 rokmi, keď ich prácu začali nahrádzať traktory a iné stroje, mali tiež obavy. Zdroj: Pixabay.com
Veľkým strašiakom slovenského trhu práce je automatizácia. Na čo sa treba pripraviť?
Závisí od uhla pohľadu, ako vnímame problematiku automatizácie. Môžeme sa na to pozerať tak, že patríme ku krajinám, v ktorých sa hovorí o vysokej miere ohrozenia. Ja si však myslím, že sme krajina, ktorú čaká najviac príležitostí. Podľa niektorých odhadov automatizácia na Slovensku ohrozuje až 50 percent pozícií. To ale neznamená, že 50 percent ľudí nebude mať čo robiť. Môže to znamenať aj to, že ľudia, ktorí dnes musia vykonávať rutinnú a nezaujímavú prácu, sa budú môcť venovať niečomu komplikovanejšiemu a kreatívnejšiemu.
Automatizácia prináša znižovanie cien a zlepšenie dostupnosti pre spotrebiteľa, čo môže spôsobiť nárast dopytu, ktorý vykryje stratu. Ak máte dnes napríklad krásny vyrezávaný stôl, na ktorom pracovalo 10 ľudí a stojí 1000 eur, v novom svete ho vyreže stroj za desatinu času, bude vyzerať rovnako, ale bude stáť 100 eur. A čo sa stane s desiatimi ľuďmi? Jeden človek bude obsluhovať stroj a deväť ďalších bude možno vybavovať zákazky, pretože si ho vďaka priaznivej cene kúpi desaťnásobne viac ľudí.
Transformácia, samozrejme, nebude jednoduchá a bude si vyžadovať intenzívne úsilie. Takáto zmena však nenastáva v histórii po prvý raz. Stačí si spomenúť na to, aké zhrozenie museli pred 200 rokmi zažiť poľnohospodári, keď im prácu začali „brať“ traktory a stroje. Treba zdôrazniť, že pred 200 rokmi pracovalo v poľnohospodárstve 90 percent Slovákov, dnes hovoríme asi o 3 percentách.
Čo nasledovalo? Väčšina ľudí odišla pracovať do priemyslu, kde dostali lepší plat, neskôr do služieb, kde je v súčasnosti zamestnaných 60 percent ľudí. Robia veci, o ktorých sa nikomu pred 150 rokmi ani nesnívalo.
Dnes, samozrejme, neviem povedať, aké pracovné pozície budú existovať o 50 rokov. Je však možné, že sa na to len dívame z nesprávneho uhla, keďže vidíme to, čo strácame, ale nevieme si ešte celkom predstaviť, čo môžeme v budúcnosti získať.
Tamara Leontievová, (DK)
Fotografie: Pixabay.com, Wikipedia