Nestihli ste si kúpiť januárový Quark? Dávame vám do pozornosti najzaujímavejšie články a novinky zo sveta vedy a techniky, ktoré priniesol za posledný mesiac.
Zaniknutý velikán (Téma)
Po istý čas od ústupu ľadovca vypĺňali v súčasnosti už suchú morénovú jazernú panvu vody bývalého Studenovodského plesa (alebo aj plesa Christlová). Nepokojný okolitý reliéf charakteristický malými morénovými kopčekmi sa na týchto miestach zrazu mení na rozľahlú a výraznú priehlbinu v teréne. O tom, že ju kedysi vypĺňali vody najväčšieho tatranského plesa, vie len málokto. Hustý les, ktorý pokrýval celú oblasť, víchrica v roku 2004 takmer úplne zničila. Súčasným dnom preteká Studený potok, ktorý sa kedysi dávno podieľal aj na zániku plesa. Povedľa neho sa vinie žlto značený turistický chodník z Tatranskej Lesnej k vodopádom Studeného potoka.
Skoršie datovania sedimentov v rašeliniskách a morénových valoch zatiaľ ukázali, že Studenovodské pleso existovalo po istý čas v období pred 18 700 – 9 000 rokmi (± 1 500 rokov). Rozmerné jazero zaniklo pred tisíckami rokov, zrejme ešte na počiatku holocénu, úplným vytečením vody cez odtokovú ryhu v hrádzi. Udialo sa tak buď kvôli celkovému kolapsu nestabilných morénových sedimentov v jeho hrádzi alebo v dôsledku postupného zahlbovania eróznej odtokovej ryhy Studeného potoka. Čím hlbšia bola ryha v morénovej hrádzi, tým väčšmi vody pleso neodvratne stratilo, až úplne zaniklo.
Na základe detailného digitálneho terénneho modelu reliéfu, výšky morénových valov, celkovej geomorfológie, sklonov dna a výšky rašelinísk sa dá skonštatovať, že hladina plesa v Christlovej ležala s najväčšou pravdepodobnosťou v nadmorskej výške 1 125 m n. m.
Rekonštruovaná plocha Studenovodského plesa pri danej nadmorskej výške hladiny je 452 021,6 m2 (0,45 km2). S danou rozlohou tak bolo kedysi jednoznačne plošne najväčším jazerom celých Tatier. Dve najväčšie jazerá na slovenskej strane Tatier – Veľké Hincovo pleso a Štrbské pleso – sú v porovnaní s plesom v Christlovej viac ako dvakrát menšie. Súčasné najväčšie plesá celých Tatier – Morskie Oko a Wielki Staw Polski – majú rozlohu o viac ako štvrtinu menšiu. Obrázok: Juraj Kapusta
Umrela päťka, nech žije desiatka (Rozhovor s Radoslavom Jonášom)
Palivo E10 je už niekoľko rokov skúšobným palivom na testovanie všetkých nových benzínových áut a je plne v súlade s technickou normou STN EN 228 – bezolovnatý benzín. Bioetanol zabezpečuje až 70 % úsporu emisií skleníkových plynov v porovnaní s fosílnym ekvivalentom. Ku koncu roku 2022 bude prvé vyhodnotenie plnenia zmienených environmentálno-energetických cieľov, ktoré sa majú dosiahnuť do koncu tohto roku a ktoré potrebujeme splniť. Palivo E10 je najjednoduchší a najlacnejší spôsob, ako k splneniu cieľov prispieť tak, aby to motoristi pocítili čo najmenej a Slovensko sa vyhlo sankciám zo strany EÚ za ich neplnenie.
Doterajší benzín s označením E5 obsahoval 6 až 7 % biozložky, pričom táto biozložka je v benzíne vo forme čistého etanolu alebo vo forme éteru etyltercbutyléter, pri E10 sa tento podiel zvyšuje na 9 %. Treba si uvedomiť, že etanol v benzíne je vec nášho zdravia. Etanol v porovnaní s benzínom neprodukuje škodlivé emisie, najmä emisie NOx, čo sú oxidy dusíka, ako aj benzénu a prachových častíc.
Benzín E10 sa doteraz používal v deviatich krajinách EÚ, napríklad vo Francúzsku, Nemecku, Fínsku, Rumunsku či Bulharsku. Podobne ako u nás sa od 1. januára 2020 začal používať aj v Litve a v Maďarsku, takže momentálne sa tankuje v dvanástich krajinách Európy, čo predstavuje viac ako 220 miliónov ľudí a asi 45 % všetkých obyvateľov Európy.
Vo svete sa E10 používa v USA, Kanade, Indii, Číne, Brazílii, Argentíne, Austrálii, na Novom Zélande a v mnohých ďalších krajinách. Treba povedať, že všade je vidieť dlhodobý trend zvyšovania podielu biozložky na E15, E20, niekde až na E85, či v Brazílii dokonca na E100.
Foto: Pixabay.com
Kto je Ing. Radoslav Jonáš:
Absolvoval Technickú univerzitu vo Zvolene a Inštitút medzinárodných vzťahov UK v Bratislave. V rokoch 1996 – 2002 a 2010 – 2012 pracoval na MŽP SR v odborných aj riadiacich pozíciách v oblasti legislatívy, odpadového hospodárstva a zmeny klímy. V rokoch 2003 – 2009 pôsobil vo švédskej organizácii Exportrådet zameranej na rozvoj medzinárodného obchodu švédskych spoločností v oblasti strednej a východnej Európy. V rokoch 2013 – 2018 pracoval na rôznych riadiacich pozíciách v cementárenskom a chemickom priemysle. V súčasnosti pôsobí ako expert v rámci Združenia pre výrobu a využitie biopalív.
Vzťahy vo svete orchideí (Príroda)
Pri prevažnej väčšine druhov európskych orchideí dochádza k resupinácii kvetov, aby sa pysk, ktorý sa v usporiadaní okvetných lístkov nachádza v hornej polohe, dostal do dolnej časti kvetu, a tak umožnil lietajúcemu hmyzu bezpečne a pohodlne pristáť. Zaujímavým druhom je však sklenobyľ bezlistá (Epipogium aphyllum), pri ktorej k resupinácii vôbec nedochádza a kvet zostáva v pôvodnej polohe tak, ako rozkvitol. Pysk a ostroha preto smerujú nahor. Pozorovaním sa zistilo, že takéto postavenie kvetu nie je vôbec náhodné ani samoúčelné. Tento druh takmer výhradne opeľujú čmele, ktorým nahor postavený pysk s ostrohou dokonale vyhovuje, pretože im slúži ako najvhodnejšia pristávacia plocha na návštevu kvetu. Niektoré druhy orchideí však vo vývoji išli ešte ďalej a na svoje opelenie nijakého opeľovača nepotrebujú. Dokážu sa opeliť aj samy. Takéto opelenie môže prebiehať v otvorenom kvete, ako je to pri druhu hmyzovník včelovitý (Ophrys apifera). Tento jediný samoopelivý druh z celého rodu hmyzovník (Ophrys) má brilky na dlhých stopkách, ktoré sa počas kvitnutia kvetu samovoľne vytiahnu z puzdier a na dlhých stopkách sa postupne skláňajú, až sa dostanú priamo na vlastnú bliznu a opelia kvet. Zaujímavé sú aj kvety niektorých druhov z rodu kruštík (Epipactis), ktoré majú rozpadavé peľnice a peľ z nich krátko po rozkvitnutí kvetu samovoľne vypadáva na bliznu. Niektoré druhy dokonca nemusia ani rozkvitnúť, pretože ich opelenie prebehne ešte v uzatvorenom kvete. Iné druhy kruštíkov zasa nektár obsahujú, ale majú ho uložený v zadnej časti deleného pysku – v hypochile a opeľujú ich najčastejšie osy. Zvláštnym druhom medzi orchideami je modruška pošvatá (Limodorum abortivum). Okrem zaujímavého vzhľadu (rastlina je oceľovomodrej farby so šupinovitými listami a nápadnými modrofialovými kvetmi) má aj jednu zvláštnu schopnosť – v čase nepriaznivých klimatických podmienok s nedostatkom vlahy môže vykvitnúť aj pod zemou. A keďže jej kvety sú samoopelivé, pod zemou vytvoria aj tobolky so semenami, ktoré sa neskôr môžu úspešne vyvíjať.
Modruška pošvatá dokáže v nepriaznivých klimatických podmienkach vykvitnúť aj pod zemou. Foto: Ľubor Čačko
Tunel plný vetra (Pýtame sa)
S prvým známym návrhom a stavbou veterného tunela prišiel v roku 1871 Angličan Francis H. Wenham (1824 – 1908). Meracia časť so štvorcovým prierezom 0,5 m2 bola 3,5 metra dlhá. Parný stroj poháňal ventilátor a ten vytváral prúd vzduchu s rýchlosťou 65 km/h. F. H. Wenham montoval do tunela predmety rôznych tvarov a na nich meral vztlakové a odporové sily. Od tých čias začali postupne vznikať aerodynamické tunely, kde skúmaný predmet stojí na mieste a prúd vzduchu sa pohybuje okolo neho. Svoj vlastný tunel mali aj bratia Wrightovci. Ich drevený tunel s prierezom 400 × 400 mm im určite veľmi pomohol pri uskutočnení prvého motorizovaného letu človeka. Do prvej svetovej vojny sa vývoj aerodynamických tunelov odohrával najmä v Európe. Aerodynamické tunely sa využívali predovšetkým na testovanie lietadiel, ale postupom času sa aerodynamika začala dostávať aj do automobilového priemyslu. Netrvalo dlho a roku 1934 uzrela svetlo sveta Tatra T77, prvý sériovo vyrábaný aerodynamický automobil na svete vyvinutý v aerodynamickom tuneli. Vďaka koeficientu odporu vzduchu s hodnotou Cx 0,21 mohla Tatra s motorom s výkonom 44 kW nielen ľahko dosiahnuť, ale aj udržať maximálnu rýchlosť 145 km/h. Vtedajšie vozidlá na to potrebovali výkon vyšší ako 75 kW. Základom každého aerodynamického tunela je prúd vzduchu, ktorý sa zvyčajne vytvára pomocou ventilátora. Prúd vzduchu potom vedie cez dve zákruty, tzv. kolená, kde ho usmerňujú lopatky. Nasleduje narovnanie vzduchu prúdením cez mrežu. Odtiaľ vedie prúd vzduchu cez dýzu a merací priestor do difúzora. Tvar dýzy určuje rýchlosť prúdenia v meracom priestore, čo je časť tunela s najmenším prierezom, aby sa tu dosiahla najvyššia rýchlosť. Keďže tu má prúd vzduchu maximálnu rýchlosť a je homogénny, umiestňujú sa tam merané telesá. V difúzore sa zväčšuje plocha prierezu, a teda sa spomaľuje prúd vzduchu. Cez dve smerové lopatky mieri prúd znovu do ventilátora, čím sa celý cyklus uzatvára. Hlavné rozdiely aerodynamických tunelov sú v otvorenom alebo uzavretom prúdení vzduchu a v rôznych tvaroch testovacích úsekov. Uzavretý tunel je ten, v ktorom je zaistená určitá cirkulácia vzduchu, pri otvorenom tuneli sa vzduch nasáva z atmosféry a znovu sa vypúšťa von.
Aj skokani na lyžiach testujú postoj a kombinézy v aerodynamickom tuneli. Foto: Red Bull
Pozrite si aj nové rubriky: Vedátor, Múzeá, Prečo je to tak, Vyskúšané redakciou
Čo sa udialo vo výskume?
37 rokov satelitných meraní teploty oceánov a morí zlúčili do jediného dátového súboru.
Štúdia nechtiac poukázala na potenciál kontaminácie krvných vzoriek používaných vo výskume.
Nové zariadenie dokáže aplikovať liek do kľúčovej oblasti mozgu pacientov s Parkinsonovou chorobou.
Vedci hľadajú kandidátov na náhradu diamantu pomocou nového algoritmu.
Vypočujte si magnetickú pieseň Zeme.
Dlhodobý pobyt v extrémnych podmienkach môže mať výrazný vplyv na ľudský mozog.
Pozrite sa, ako včely surfujú na vlastných vlnách.
Nové vydanie časopisu Quark nájdete v novinových stánkoch od 1. februára 2020.
Ak chcete dostávať Quark každý mesiac pohodlne do vašej schránky a získať prístup k archívu časopisu na www.quark.sk, objednajte si zvýhodnené predplatné na tejto adrese: www.quark.sk/predplatne/
Pre aktuálne informácie a ďalšie zaujímavosti sledujte facebookovú stránku www.facebook.com/casopisquark.
Autor: redakcia QUARKU
Spracovala: GC