Kúpanie v Seine, kedysi bežná atrakcia, sa vracia do hry. Nielen ako turistická atrakcia či športová aktivita, ale aj ako symbol boja s horúčavami v čase globálneho otepľovania.
Plavcom v Seine sa naskytá pohľad na nákladné aj turistické výletné lode. Rieku križuje 37 mostov, tým najznámejším je bezpochyby Pont Neuf (v preklade Nový most), ktorý je v meste paradoxne aj najstarším zachovaným mostom z roku 1607. Zdroj: Abdul Saboor/Reuters
So začiatkom blížiacich sa letných olympijských hier v roku 2024 sa plány na kúpanie v Seine zmenili na mediálne odpočítavanie. Najskôr boli ako súčasť oficiálneho športového programu, potom aj ako lákadlo pre širokú verejnosť. Keďže kandidatúry na olympijské a paralympijské hry sa čoraz menej tešia popularite – pre obrovské náklady a zložité snahy deklarovať ich prínosy pre miestne komunity –, Paríž stavil práve na to, aby sa miestni obyvatelia či návštevníci mohli okúpať v tejto malebnej rieke. To sa pred minuloročnými hrami prezentovalo ako veľký triumf.
Lenže tento mediálny obraz kriví realitu – súčasnú i historickú. Kúpanie v riekach bolo v Európe bežné celé stáročia a v Seine pretrvalo dodnes, hoci oficiálne platili zákazy. Navyše nejde len o rekreáciu či šport. Kúpanie má tiež klimatický rozmer – uskutočňuje sa v časoch, keď rastúce horúčavy naznačujú, že dodržať ciele Parížskej dohody bude mimoriadne ťažké, ak nie nemožné.
Stáročná kúpeľná tradícia
Hoci sa kúpanie v Seine v roku 2024 prezentovalo ako niečo nové, treba mať na pamäti, že v Paríži ide o stáročnú tradíciu. Stopy po kúpaliskách sa v hlavnom meste našli už v 13. storočí. Podrobnejšie zdokumentovať tento zvyk je však náročné, keďže prameňov je s výnimkou prípadov významných infraštruktúrnych prvkov minimum. Napriek tomu sa kúpanie počas stáročí udržiavalo, slúžilo na hygienu, osvieženie aj oddych. Postupom času sa rozšírilo i za hranice mesta.
Parížska rieka Seina sa po storočnom zákaze opäť sprístupňuje plavcom. Zdroj: Youtube/FRANCE 24 English
Až v 17. storočí došlo k prvému zdokumentovanému rozmachu riečneho kúpania v Seine. Dokazujú to prvé zákazy kúpania aj vznik zariadení špeciálne navrhnutých pre kúpajúcich sa. Či už išlo o umývanie, oddych, alebo spoločenské stretnutia, hlavným cieľom bolo ochrániť ľudí pred prúdom a zároveň zakryť nahotu na brehoch rieky. Od konca 18. storočia sa tieto zariadenia stali komplexnejšími, pribúdali totiž doplnkové služby na zvýšenie pohodlia a priamo na Seine sa objavili prvé plavecké školy.
Na konci 19. storočia sa veľkej obľube tešili plávajúce kúpele na Seine a na Marne (jeden z tridsiatich prítokov rieky) neďaleko Paríža, zatiaľ čo v samotnom meste sa stavali prvé vyhrievané bazény.
Zákazy na vedľajšej koľaji
Zákazy kúpať sa vo vodách Seiny boli v priebehu storočí početné, no nikdy túto prax úplne nevymazali.
Historičky Isabelle Duhauová a Laurence Lestelová vystopovali prvé obmedzenia už do 17. storočia, keď sa parížski mestskí hodnostári sťažovali na verejnú nahotu na brehoch rieky. Až do konca 19. storočia sa zákazy kúpania v hlavnom meste vždy spájali práve s obavami z nahoty. Prekážanie lodnej doprave sa objavilo ako druhý dôvod v nariadení z roku 1840. To sa viackrát upravovalo, až vyústilo do prefektúrneho dekrétu z roku 1923, ktorý platí dodnes a zakazuje kúpanie v riekach a kanáloch na celom území niekdajšieho departementu (správnej jednotky) Seiny.
Ani tieto zákazy však ľuďom nezabránili kúpať sa. Po roku 1923 kúpaliská ďalej fungovali a medzi vojnami dokonca zažili obrovský rozmach, a to najmä na predmestiach. Fotografie ukazujú, že počas vĺn horúčav bolo kúpanie veľmi obľúbené.
Historická fotografia kúpajúcich sa detí v Seine počas horúčav. Zdroj: LAPI/Roger-Viollet.
Hlavne z dôvodu rozšírenia verejných bazénov, ktoré ponúkali bezpečnejšie a kontrolovanejšie prostredie, začala tradícia slabnúť až v druhej polovici 20. storočia. Zákaz kúpania v rieke Marne v roku 1970 otvoril naplno tému kvality vody, hoci merania kvality a otázniky okolo nej existovali už skôr.
Plavci v bazénoch na Seine, Paríž v roku 1941. Kredit: LAPI/Roger-Viollet
Neúnavní plavci
Ani dnes nie je v parížskych vodách núdza o odvážlivcov. Rekreační plavci, aktivisti, ale aj pravidelní plavci si nachádzajú cestu do miestnych tokov. Športovcov priviedli na Seinu športové akcie, napríklad parížsky triatlon v roku 2012 a postupne tiež v ďalších rokoch.
V amatérskom športe sa pred pár rokmi objavili otužilci, ktorí začali trénovať v ľadových kanáloch, a to i napriek zákazu. Aby minimalizovali riziko späté s chladom či s policajnou kontrolou, nastavili si vlastné pravidlá. Dohliadajú na seba z brehu, nosia vesty a farebné čiapky, aby boli vždy dobre viditeľní. Policajnú pokutu zatiaľ nedostal nikto z nich.
V posledných desaťročiach vyhľadávajú kúpanie taktiež plavci s politickým odkazom. V roku 2005 si napríklad členovia Strany zelených (vrátane budúcej líderky Cécile Duflotovej) zaplávali v Seine počas Svetového dňa vody, aby zvýšili povedomie o jej znečistení.
Ani to nebola žiadna novinka. Potápanie sa v Seine ako gesto na zvýšenie povedomia o znečistenej rieke je už dlho ochrannou známkou mimovládnej organizácie European River Network, ktorá od roku 1994 organizuje akcie Big Jump – skupinové ponory s výzvou na zlepšenie kvality vody. Približne v rovnakom období vzniklo v regióne aj združenie Marne Vive, ktoré si dalo za cieľ vrátiť rieke čistotu, ochrániť jej faunu a flóru a umožniť kúpanie. Od začiatku tohto storočia spolu s miestnymi samosprávami organizuje aj podujatia Big Jump.
Nedávno sa na protest proti plánom na veľké poľnohospodárske vodné nádrže vrhli do vody i aktivisti zo skupiny Bassines Non Merci. Ďalší aktivisti sa zas snažia získať Paríž späť pre plavcov kreatívnejšie. Laboratórium experimentálneho mestského kúpania zorganizovalo kolektívne „pirátske“ kúpanie, o ktorom informovali médiá i sociálne siete, aby prinútili úrady zaoberať sa touto témou.
Naprieč Parížom sa organizujú rôzne akcie, ktoré majú primäť úrady zaoberať sa problematikou znečistenia rieky Seiny. Kredit: Laboratórium experimentálneho mestského kúpania/Nicolas Rochette
V súvislosti so všeobecným zákazom plávania v celom Paríži stále existujú výnimky. V lete je kúpanie povolené v Bassin de la Villette či v kanáli Saint-Martin, no pod prísnym dohľadom a v obmedzených priestoroch a časoch. Je to paradox mestského plávania v Paríži. Na jednej strane sa verejné orgány snažia zlepšiť kvalitu vody a otvárajú nové plochy na kúpanie, no na druhej strane posilňujú všeobecný zákaz plávania v Seine, napríklad výraznejším značením.
Európske podoby mestského kúpania
Pri pohľade na mestské praktiky plavcov v Európe vidíme, že Paríž nie je žiadnou výnimkou. Mestské kúpanie je rozšírené v mnohých mestách. Obyvatelia sa bežne kúpu v riekach či kanáloch v Bazileji, Zürichu, Berne, Kodani, Amsterdame, Bruggách, Mníchove, vo Viedni a v ďalších mestách.
V rôznych európskych metropolách sa rozšírené kúpanie vo vode mohlo stať cieľom samo osebe alebo bolo len vedľajším výsledkom politík v oblasti hygieny vôd. Napríklad Kodaňou nepreteká rieka, ale záliv. V 90. rokoch sa mesto pustilo do modernizácie zastaraného kanalizačného systému a obnovy prístavu najmä preto, aby zabránilo jeho preťaženiu. Opieralo sa pritom aj o národné opatrenia prijaté už od 70. rokov, ktorých cieľom bolo chrániť kvalitu vody a vodné ekosystémy.
Tieto zmeny, realizované rôznymi oddeleniami a často s odlišnými cieľmi, postupne zlepšili kvalitu vody v dánskej metropole. Mesto potom začalo tieto výsledky prezentovať navonok a hľadať spôsoby, ako využiť nové environmentálne štandardy. Spočiatku sa dôraz kládol hlavne na rozvoj voľnočasových aktivít spojených s vodou, čiže rozvoj zón určených na rybolov či pozorovanie voľne žijúcich živočíchov. V pláne bolo aj vytvorenie veľkého akvária alebo zón pre kanoistov. Nakoniec sa však pozornosť sústredila na kúpanie. Výsledkom bolo otvorenie Harbour Bath začiatkom nultých rokov. Malo byť len dočasné, no jeho popularita spôsobila, že sa stalo trvalou súčasťou mesta. O dvadsať rokov neskôr sa mestské kúpanie stalo jedným z tromfov Kodane, mesto napríklad rozdáva turistom mapy s vyznačenými kúpacími lokalitami.
Havnevigen v Kodani je na ostrove Amager verejná zóna kúpaliska, ktorá ponúka priestor na kúpanie a opaľovanie v čistom mestskom prístave. Je súčasťou novej štvrte, ktorá spája modernú architektúru s piesočnatou plážou a je ideálnym miestom na oddych s kaviarňami a reštauráciami v okolí. Kredit: Daniel Rasmussen
Prepojenie plávania vo voľnej vode so zlepšenou kvalitou vody je rôznorodé. Kúpanie môže slúžiť na zvýšenie povedomia o potrebe čistenia vôd alebo na získanie podpory verejnosti a politikov pre sanitačné projekty.
Mnohé smernice zamerané na ochranu biodiverzity a kvality vody prinútili mestá čistiť svoje rieky a kanály. V tejto súvislosti vtedajší starosta Paríža Jacques Chirac po správach o návrate početných druhov rýb, čo naznačovalo zlepšenie stavu rieky, v roku 1988 sľúbil, že sa okúpe v Seine. Chirac však týmto gestom nechcel povedať, že Seina bude opäť prístupná všetkým plavcom. Skôr chcel ukázať, že kvalita vody sa citeľne zlepšila.
Kúpanie v ére ohrievania planéty
Ďalší motív, ktorý hrá pri rozvoji mestských vodných plôch čoraz väčšiu úlohu, je ponúknuť ľuďom chladivé útočisko počas čoraz častejších vĺn horúčav.
Paríž je v tomto smere mimoriadne zraniteľný. Pre hustú zástavbu patrí podľa nedávnej vedeckej štúdie v prípade, že dôjde k horúčavám, medzi najnebezpečnejšie európske mestá. Efekt mestského tepelného ostrova je v Paríži obzvlášť silný a miestne bývanie nie je dobre prispôsobené na zvládanie extrémnych teplôt. Voda sa preto javí ako jedno z riešení, ako sa osviežiť mimo domova. Problémom však je, že riečne brehy bývajú často vystavené priamemu slnku, čo znamená, že účinne schladiť telo dokáže až priamy kontakt s vodou, hoci aj ten len do určitej miery.
I preto mesto postupne vytváralo dočasné kúpacie plochy, a to najskôr vo forme mobilných bazénov, neskôr umožnilo priamy vstup do kanálov. Bassin de la Villette je napríklad súčasťou programu Parcours Fraîcheur (Cesta osvieženia) a patrí tiež do mestského plánu zvládania vĺn horúčav.
Kúpanie v Seine sa spomínalo aj v roku 2015 v adaptačnej stratégii mesta v rámci širšej reformy vodnej politiky, ktorá sa začala rozhodnutím prevziať späť pod mestskú správu spoločnosť Eau de Paris, zodpovednú za zásobovanie pitnou vodou i odvádzanie odpadových vôd.
O desať rokov neskôr a po úspechu parížskych olympijských hier, kde plavci súťažili v Seine, je budúcnosť kúpania v Paríži stále nejasná. Jedno je však isté: máloktorá téma mestského života vyvolala v poslednom období toľko diskusií, záujmu a mediálnej pozornosti ako práve kúpanie vo vode priamo v srdci metropoly.
Zdroje: Paris (1) (2), Piren-Seine.fr, AOC, INA.fr, European River Network, Marne Vive, France bleu, facebooková stránka Laboratória experimentálneho mestského kúpania, AMC, Visit Copenhagen, eaufrance.fr, The Lancet, World Meteorological Organization (WMO), Centrum zdrojov pre adaptáciu na zmenu klímy, Eau de Paris
(RR)
