Cukrovka, (Diabetes melitus) je jedno z ochorení, ktorého výskyt neustále narastá. Ľudia trpiaci týmto ochorením si musia pravidelne kontrolovať hladinu glukózy v krvi (glykémie) a držať ju čo najbližšie k normálnym koncentráciám. Nalačno sa glykémia podľa odborníkov pohybuje v rozmedzí 3,3 mmol/l až 5,5 mmol/l. Čo sa však stane, keď je glykémia dlhodobo vysoká, keď nastane hyperglykémia?
Vtedy nastupujú tzv. neskoré diabetické komplikácie, ktoré znižujú kvalitu života pacientov, ale často vedú až predčasnému úmrtiu. Hyperglykémia nebolí, ale spôsobuje mnohé závažné ochorenia srdcovo-cievneho systému (infarkt, angiopatia), periférnych nervov (neuropatia), obličiek (nefropatia), sietnice (retinopatia) a šošovky oka (katarakta). Tomu, ako zabrániť rozvoju diabetických komplikácií, sa venujú vedci z Ústavu experimentálnej farmakológie a toxikológie Centra experimentálnej medicíny SAV. Pracujú na projekte Deriváty kyseliny 1-indoloctovej ako inhibítory aldózareduktázy: vzťah štruktúry a aktivity (Indole-1-acetic acid derivatives as aldose reductase inhibitors: structure – activity relationships).
Zodpovednou riešiteľkou je Ing. Marta Prnová, PhD. Vysvetlila, že diabetické komplikácie sú spôsobené predovšetkým toxickým pôsobením nadbytočnej glukózy v tkanivách, do ktorých vstup glukózy nie je regulovaný hormónom inzulín.
„Glukóza, po chemickej stránke polyhydroxy aldehyd, je pomerne reaktívna látka, ktorá ak je prítomná v bunke vo zvýšenej koncentrácii, môže vstupovať do viacerých reakcií. Predovšetkým sú to procesy neenzýmovej glykácie, ktoré môžu viesť k nevratnému poškodeniu bielkovín. Za fyziologických podmienok glukóza podlieha spontánnej oxidácii (autooxidácii), čo vedie k vzniku reaktívnych foriem kyslíka a k oxidačnému stresu. Nadbytočné množstvo glukózy už bunka nedokáže premeniť na energiu v procese glykolýzy, čo vedie k zvýšenému toku glukózy, tzv. polyolovou dráhou. Následkom tejto alternatívnej metabolickej dráhy je hromadenie sorbitolu, produktu enzýmovej redukcie glukózy v bunke.“
Postupným hromadením sorbitolu v bunke môže podľa odborníčky dôjsť k narušeniu osmotickej homeostázy a k poškodeniu až prasknutiu bunky. „Tomuto sa dá zabrániť inhibíciou aldózareduktázy, prvého enzýmu polyolovej dráhy,“ pripomína. Na Ústave experimentálnej farmakológie a toxikológie CEM SAV vyvinuli a patentovali vysoko účinný a selektívne pôsobiaci inhibítor aldózareduktázy s názvom cemtirestat (P 288508).
„Predklinické štúdie na zvieracích modeloch diabetu preukázali jeho protektívny účinok. Liečba diabetických zvierat cemtirestatom významne zmiernila prejavy poškodenia periférnych nervov a červených krviniek, oddialila nástup zákalu očnej šošovky a významne zmiernila nárast hladiny škodlivých triacylglyceridov v krvi, v porovnaní s neliečenými diabetickými zvieratami,“ uviedla zodpovedná riešiteľka.
V súčasnosti prebiehajú podľa Ing. Marty Prnovej, PhD. štúdie na objasnenie molekulových mechanizmov, zodpovedných za spozorované protektívne účinky cemtirestatu. Štúdie prebiehajú aj v spolupráci so zahraničnými akademickými pracoviskami v Slovinsku, Nemecku, Turecku, Grécku a Mexiku. V spolupráci s Prírodovedeckou fakultou UK v Bratislave sa riešia otázky ďalšieho zvýšenia účinnosti a selektivity tejto látky, ako aj zvýšenie jej biologickej dostupnosti.
„Na farmaceutickom trhu sa nachádza iba jediný liek na báze inhibície aldózareduktázy, epalrestat, indikovaný na liečbu diabetickej neuropatie. Aj to len na ázijskom trhu. Preto je veľkou snahou slovenských vedcov napredovať v začatých štúdiách, aby sa diabetickým pacientom poskytla čo najskôr účinná liečba,“ dodala odborníčka.
Informácie poskytla: Ing. Marta Prnová, PhD.
Spracovala: Slávka Cigáňová (Habrmanová), NCP VaT pri CVTI SR
Ilustračné foto: Pixabay.com /qimono/
Uverejnila: VČ