Povodne na Slovensku v posledných rokoch nie sú neobvyklé. A keďže nám ničia obydlia aj majetok, sprevádza ich príchuť katastrofy. Pre prírodu sú však užitočné. Vyčistia koryto toku, osviežia okolitú pôdu kokteilom riečnych živín a pri poklese hladiny si z neho vezmú iné prospešné látky pre riečne živočíchy a rastliny.
O tom, ako veľmi ľudia za posledné desaťročia zmenili charakter riek umelými zásahmi, hovoril v rámci Vedeckej cukrárne v Centre vedecko-technických informácií SR Mgr. Miloš Rusnák, PhD. Je vedúcim oddelenia fyzickej geografie, geomorfológie a prírodných hazardov v Geografickom ústave SAV a sleduje rôzne javy súvisiace s vodnými tokmi.
Ohrozujeme seba
Začiatok leta sa tento rok ohlásil povodňami najmä na východe Slovenska. Veľká voda najviac vyčíňala v obci Pichne v okrese Snina, kde poškodila ploty aj autá, no s týmto živlom mali do činenia aj v okresoch Prešov, Poprad či Stará Ľubovňa.
Mgr. Miloš Rusnák, PhD. z Geografického ústavu SAV hovorí, že na Slovensku je typické, že sa rieky dostávajú do širšieho povedomia najmä v takýchto prípadoch. „Vtedy sa v teréne stretávam so sťažnosťami obyvateľov, že vodohospodársky podnik neprebagroval časť koryta, neupravil vodný tok a podobne. Prevláda názor, že rieky sa musia prispôsobiť človeku a nie naopak.“
Mnohokrát si však ohrozenie riekou človek spôsobuje sám tým, že si v jej blízkosti postaví obydlia. A keď jej tok dodatočne upravuje, väčšinou drasticky naruší jej ekosystém. „Rieka je zdrojom vody, rýb, môže sa použiť pri výrobe elektrickej energie, na prepravu a pod. Niekedy mám pocit, že ľudia si neuvedomujú jej ekosystémové služby,“ zamýšľa sa vedec počas svojej prednášky Ekosystém v ohrození: Ako človek a klimatická zmena menia tvár slovenských riek v rámci Vedeckej cukrárne v Centre vedecko-technických informácií SR.
Miloš Rusnák prednáša vo Vedeckej cukrárni. Foto: Ján Laštinec – CVTI SR
Záplava bez rieky
Len v rokoch 2002 – 2011 spôsobili povodne na Slovensku škody v hodnote 657 miliónov eur, z čoho viac než polovicu (v hodnote 379 miliónov eur) sa pripisuje povodni z roku 2010 (viac o nej sa dočítate tu). Pritom reč je iba o nákladoch spojených so zabezpečovacími a záchrannými prácami v období zvýšenej povodňovej aktivity a povodní. Suma nezahŕňa vyplatené poistky za zničenie súkromného ani verejného majetku.
„Na Slovensku máme dva typy povodní. Jeden sa vyskytuje na väčších nížinných riekach, napríklad na Dunaji. Nastupuje pomalšie, čo je dobré, lebo ľudia stihnú spraviť protipovodňové opatrenia,“ približuje Miloš Rusnák a dodáva, že druhý typ je nebezpečnejší. „V priebehu hodiny – dvoch hodín sa zvýši hladina toku, ale voda sa vyplaví aj s bahnom a nesie rôzne materiály, ktoré zachytí, ako sú drevo, ploty, autá, atď. Tento typ povodní často postihuje aj územia, kde vodný tok nie je, pretože voda stečie napríklad z polí. Príkladom môže byť povodeň vo Vrátnej (rok 2014 – pozn. red.), kde bleskový bahenný prúd zasypal údolnú lanovku.“ A napokon aj nedávna povodeň v obci Pichne.
Mapa výskytu povodní na Slovensku od roku 1996 ukazuje, že práve severovýchod Slovenska je na povodne najnáchylnejší. Najčastejšou príčinou sú výdatné zrážky, ktoré pôda nie je schopná vstrebať. Ale povodne zasahujú tiež juh a sever Slovenska, čo súvisí aj s geológiou a prírodnými podmienkami. Na severe sú prevažne flyšové pásma (usadeniny pieskovca a ílovca – pozn. red.) a na juhu Slovenska sopečné horniny, ale oboje sú náchylnejšie na vznik povodňových udalostí.
Nárast povodní však treba pripísať na vrub globálnemu otepľovaniu, teda človeku, ktorý ho spôsobil svojou necitlivou činnosťou voči prírode. Za bežných okolností sú totiž povodne v prírodnom prostredí užitočné. Vyčistia koryto toku, odnesú z neho staršiu vegetáciu a zároveň vytvoria priestor pre nové rastliny. Vyplavená voda obohatí svoje okolie o živiny, ktoré nesie, a pri poklese hladiny si z neho vezme potravu pre riečne živočíchy a rastliny.
Povodne s vodnými tokmi súviseli odjakživa, ale v minulosti si ich ľudia nevedeli vysvetliť a väčšinou ich považovali za trest Boží. Azda s výnimkou starých Egypťanov, ktorí ich túžobne očakávali, pretože rozbahnený Níl prinášal do ich púštnej krajiny živiny pre úrodnú pôdu. Závisí teda od človeka, či tento prírodný proces vníma ako hazard.
Efekt hladnej vody
Pochopiteľne, tam, kde už vodný tok ľudí ohrozuje, je nutné ho regulovať. Zásahy do koryta vodného toku však môžu byť aj na škodu veci. „Okolo 24 – 26 percent vodných tokov v Európe sme reguláciou zničili natoľko, že sa už nedajú obnoviť na prirodzené vodné toky. Na Slovensku sme zregulovali približne 29 percent vodných tokov. Horšie je, že väčšina z nich je v nížinách a ide o veľké rieky, ako sú Váh, Laborec, Ondava, Tisa, Dunaj a podobne. Ľudia väčšinou upravia korytá pre takzvanú storočnú vodu (ak by hladina toku extrémne stúpla – pozn. red). Pritom cez zväčšené koryto potom väčšinu roku tečie malý prietok, ktorý živočíchom a rastlinám v ňom sa vyskytujúcich neprospieva.
Ryby nemajú rady vybetónované koryto. Potrebujú, aby bolo niekde hlbšie, niekde plytšie, aby sa v ňom mohli množiť aj skrývať,“ objasňuje vedec. Po opevnení brehov rieky sa zas do nej nedostávajú sedimenty a s nimi živiny, ktoré všetko, čo v nej žije, potrebuje. Môže to znieť mysteriózne, ale vodný tok má tendenciu doplniť ich, a tak sa zarezáva do podložia. Preto tomu vedci hovoria efekt hladnej vody.
No keď sa voda zarezáva do podložia, znovu sa koncentruje a zväčšuje svoju silu. Tú získava aj vtedy, keď tečie cez sčasti regulované koryto, lebo cezeň preletí rýchlo ako cez tobogan a sila jej ostáva ešte aj v jeho prirodzenej časti. Hrádze „natlačené“ na koryto zas bránia toku meandrovať a znižujú jeho samočistiacu schopnosť. Tým pádom sa v toku znižuje produkcia rýb, dokonca tam chýbajú,“ hovorí vedec.
Pozná svoju rovnováhu
Okrem povodní však človek vodným tokom pripisuje aj hrozbu brehovej erózie, čiže dôsledku toho, že vodný tok sa voľne hýbe, vytvára meandre, prípadne vetvy. Nie je stály ako vybetónovaná cesta, z roka na rok sa mierne mení. Pretože zvyčajne napokon dôjde k stretu toku a človeka, úlohou vedcov je poznať históriu brehovej erózie a vedieť jej predchádzať na miestach, kde by mohla ohroziť ľudské sídliska. Zvyčajne síce breh ustupuje pomaly a spontánne, ale počas potopy k tomu môže dôjsť aj náhle a rieka sa môže v priebehu dňa presunúť z pôvodného koryta aj o 150 metrov. Na miestach, kde rieka preteká voľnou prírodou, sú však zásahy človeka do jej chodu na škodu.
„Brehová erózia je totiž aj nevyhnutný proces pre zachovanie ekologickej rovnováhy rieky. Navyše opatrenia proti nej sú drahé a nie dosť efektívne,“ vysvetľuje Miloš Rusnák a ako príklad uvádza rieku Topľu. „Jej brehovú eróziu v 40 km úseku medzi Bardejovom a Giraltovcami sme sledovali od roku 1987. Za obdobie 33 rokov došlo k erózii 58,2 hektárov lesa, 19 hektárov ornej pôdy a 6,8 hektárov lúk a pasienkov. Na základe cien pozemkov a pôdy sme pomyselnú škodu vyčíslili na 29 tisíc eur. Aktívne opatrenia proti korózii brehov, ktoré by sa museli robiť do koryta, by boli ale oveľa drahšie.“
Na Slovensku sa rieky menia pomerne výrazne. „Napríklad Dunaj na historickej mape z roku 1809 z obdobia obliehania Bratislavy Napoleonom pretekal cez súčasný Pečiansky les a aj jeho chorvátske rameno (v dnešnej Petržalke) bolo prietočné. Čiže za 200 rokov sa zmenil na nepoznanie,“ ukazuje vedec na starej mape a hovorí, že takisto Topľa, ktorá dnes preteká jednoduchým upraveným korytom takmer stredom Bardejova, bola kedysi iná. „Ešte v roku 1949 tiekla ďalej od mesta a bola natoľko divoká, že ju ľudia považovali za nebezpečnú.“
Podobne ľudia od tých čias zmenili rieku Ondavu neďaleko Stropkova. „V minulosti mala viac korýt aj štrkových lavíc (štrkové brehy, ale aj ostrovčeky – pozn. red.). No postupne degradovala až na jednoduché meandrujúce koryto, ktoré sa v priebehu 70 rokov zúžilo z 89 m na 40 m.“
V tom istom časovom úseku sa z divokého meandrujúceho a tiež nebezpečného Váhu stala rieka s priamejším korytom a derivačným kanálom pri Hlohovci, ktorý napája celú kaskádu vodných elektrární.
Potopy vystrieda sucho
Miloš Rusnák hovorí, že kedysi boli naše rieky ako rieka Belá, ktorá je dnes na Slovensku unikátom. Znamená to, že boli viac divoké, viac dynamické a mali viac korýt. V súčasnosti z nich ostali len fragmenty. „Len 2 percentá vodných tokov v dĺžke zhruba 98 km sú podobné a z toho Belá má 20 km. No aj ona degraduje, nielen vplyvom klimatických zmien, ale aj vplyvom priamych zásahov človeka. Zarezáva sa do podložia, čím sa znižuje hladina podzemnej vody nielen v jej koryte, ale aj na nive, kde tým pádom dochádza k nedostatku vlahy pre vegetáciu. Navyše tečie v kanóne tvorenom ílovcami, v ktorom nemôže vytvárať meandre, a stráca svoju dynamiku.“
Ak ľudia urýchlene nezastavia globálne otepľovanie, tvár riek, a to nielen tých slovenských, sa zmení ešte zásadnejšie. „Letá sú suchšie a zimy sú vlhkejšie, čo spôsobuje nárast odtoku vody v zime a jeho pokles v lete. Keďže sa zvyšujú teploty, viac vody v krajine sa vyparí a menej vody sa dostane do riek,“ vysvetľuje vedec a dodáva, že podľa predpokladov odborníkov sa na juhu Slovenska zníži odtok vody v krajine do roku 2100 o 67 percent.
Na Slovensku máme celkovo 4587 povodí. Väčšina z nich, viac ako 3 a pol tisíc, sú menšie, do 10 km². Iba 7 povodí máme naozaj veľkých, o rozlohe 100 – 150 km². Len od ľudí záleží, aká bude ich bilancia na konci storočia.
Vedecká cukráreň je pravidelná séria stretnutí žiakov stredných škôl s osobnosťami slovenskej vedy, výskumu a techniky. Študenti môžu osobne v neformálnej a priateľskej atmosfére stretnúť odborníkov, ktorí vedia hovoriť populárnou formou a jednoduchým spôsobom o vede a výskume.
Zdroj: „Ekosystém v ohrození: Ako človek a klimatická zmena menia tvár slovenských riek“ – Vedecká cukráreň CVTI SR
