Rozsievky (lat. Diatomaceae) sú mikroskopické riasy s kremitou schránkou vyskytujúce sa vo všetkých vodných prostrediach. Sú relatívne mladou evolučnou skupinou, ktorá sa osamostatnila pred 200 až 190 mil. rokov, teda v ére prvých dinosaurov a postupne zaznamenala rozkvet porovnateľný iba s evolúciou hmyzu.
Distribúciou rozsievok a lastúrničiek v neogénnych jazerných systémoch Slovenska a Bulharska (Distribution patterns of diatoms and ostracods in the Slovakian and Bulgarian Neogene lake systems) sa zaoberá projekt, ktorý rieši Ústav vied o Zemi SAV. Zodpovedným riešiteľom za slovenskú stranu je Dr. Radovan Kyška-Pipík, PhD. V súčasnosti je podľa neho opísaných 200 000 druhov rozsievok, pričom sa uvažuje, že vedci opísali menej než 15 % druhov, z čoho vyplýva veľa nejasností pri pochopení biológie súčasných rozsievok. „Štúdium a opis nových druhov rozsievok z treťohorných usadenín je však veľmi problematické z dôvodu nutnosti revízie originálnych opisov a zbierok z 19. a 20. stor. novými mikroskopickými metódami a porovnania s aktuálnymi poznatkami o rozsievkach.“
Projekt v spolupráci s prof. Nadjou Ognjanovou-Rumenovou z Bulharskej akadémie vied a poprednou špecialistkou na systematiku a ekológiu rozsievok bol zameraný na revíziu druhov rozsievok z jazerných usadenín stredného Slovenska. Ako uvádza náš vedec, v tomto priestore v období mladších treťohôr existovali mnohé menšie a väčšie vnútrovulkanické jazerá, ktoré boli zásobované kremíkom z vulkanickej činnosti a zvetrávaním vulkanických hornín. To podnietilo explozívny rozvoj rozsievok a vznik horniny diatomit v Štiavnických vrchoch, Kremnických vrchoch, Cerovej vrchovine, v okolí Poľany a inde, ktorej najpodstatnejšiu časť tvoria rozsievky.
„Diatomity pritiahli pozornosť Dr. Ehrenberga z Nemecka a Dr. Pantocseka z vtedajšieho Rakúsko-Uhorska už v 19. storočí. Ich zbery z lokalít Dúbravica, Jastrabá, Turová sú dodnes uložené v múzeách v Budapešti a Berlíne. Ako to už býva, pôvodný materiál pre opis druhov sa stratil a chýba aj presná lokalizácia zberov. Za 150 rokov pokročila klasifikácia druhov, preto sme si v projekte dali za cieľ revíziu problematických treťohorných rozsievok z nášho územia.“ Ich komparácia s rozsievkami sladkovodných sedimentov paniev Centrálnej Paratetýdy totiž môže byť kľúčom k riešeniu biogeografickej distribúcie dnešných rozsievok.
„Najviac sme pokročili s rozsievkami z Turčianskej kotliny, kde sa v mladších treťohorách rozprestieralo rozsiahle a hlboké sladkovodné jazero s mnohými endemickými druhmi bezstavovcov. V íloch Turčianskej kotliny sme zistili 42 druhov rozsievok, ktorých asociácia poukazuje na rozsiahle jazero v subtropickom pásme, s neutrálnou až slaboalkalickou reakciou vodného prostredia. Zistených bolo niekoľko rozsievok tropického pásma, čo je určitá zvláštnosť, keďže v tom období sa Západné Karpaty už nenachádzali v tropickom pásme. Pre vedu sme opísali nový skamenelý druh litorálnej rozsievky Aulacoseira turiecensis (Ognjanova-Rumenova a Pipík, 2015). Vzhľadom na to, že počet druhov rozsievok v jazerách bežne presahuje sto druhov, je zistená diverzita z Turčianskej kotliny veľmi nízka.“
Pravdepodobne to podľa neho súvisí s chemizmom vôd bývalého jazera, ktoré bolo bohaté na vápnik a prostredie preferovalo organizmy budujúce schránky z vápnika, medzi nimi aj lastúrničky (lat. Ostracoda). „Tieto približne 1 mm dlhé kôrovce žijúce v moriach aj sladkovodných jazerách, mali bohaté druhové zastúpenie (83 druhov) v Turčianskej kotline a usudzujeme, že 50 % z nich boli endemitmi. Na území Bulharska podobne ako na území celého Balkánu existovalo v období mladších treťohôr veľké množstvo sladkovodných jazier, preto sme v jazerných usadeninách západného Bulharska hľadali aj lastúrničky pre porovnanie evolúcie s tými z Turčianskej kotliny. V tamojších panvách s mocnými uhoľnými slojmi dosiahli rozsievky vysoký druhový rozvoj. Spoločne s nimi boli nájdené aj skameneliny mastodontov a iných stavovcov, avšak lastúrničky, viaceré z nich nové pre vedu, patria do rodov bežných v plytkovodnom močiarnom prostredí s tečúcou vodou a slepými ramenami riek. Určitou zvláštnosťou bol priam hromadný výskyt lastúrok nového druhu, možno aj rodu z čeľade Cyprididae vo vrstvách ílov.“
Turčianska kotlina vo svetle výskumov aj iných pravekých sladkovodných jazier západnej Európy a Balkánu ostáva stále unikátnym skamenelým jazerom, ktoré patrilo do kategórie dlhovekých jazier s osobitou faunou, ktorých je dnes na Zemi približne 12, dodáva Dr. Radovan Kyška-Pipík, PhD.
Projekt Distribúciou rozsievok a lastúrničiek v neogénnych jazerných systémoch Slovenska a Bulharska trvá od roku 2015 do konca tohto roka.
Odborný garant textu: Dr. Radovan Kyška-Pipík, PhD., Ústav vied o Zemi SAV
Spracovala: Slávka Cigáňová (Habrmanová), NCP VaT pri CVTI SR
Ilustračné foto: Pixabay.com
Uverejnila: VČ
