Medzinárodný tím identifikoval fosílnu morskú korytnačku ako celkom nový druh, ktorý žil približne 50 miliónov rokov dozadu.
Wafa Adel Alhalabiová skúma nález. Oválny pancier Syriemys lelunensis meria 53 cm na dĺžku pozdĺž stredovej línie a 44 cm na šírku. Plastrón je 46 cm dlhý a 38 cm široký. Nález je dôkazom z čias prehistorického eocénu na území dnešného Stredného východu. Zdroj: jornal.usp.br
Medzinárodná skupina vedcov z Brazílie, Nemecka, Libanonu, Kanady a zo Sýrie vrátane členov Centra Senckenberg pre ľudskú evolúciu a paleoprostredie pri Univerzite v Tübingene identifikovala doteraz neznámy druh prehistorickej morskej korytnačky.
Nové zistenie umožnil nález fosílie objavenej ešte v roku 2010 po kontrolovanom výbuchu v kameňolome Al-Zarefeh neďaleko mesta Afrín v Sýrii. Ďalších 13 rokov potom prečkal v kancelárii Generálneho úradu pre geológiu a nerastné zdroje (GEGMR) v sýrskom meste Aleppo.
V rámci výskumu prebiehajúceho pod vedením univerzity v São Paule vedci v roku 2023 nález katalogizovali. Svoje poznatky o fosílii opísali v nedávno uverejnenej štúdii. Hlavnou autorkou je sýrsko-brazílska paleontologička Wafa Adel Alhalabiová z univerzity v São Paule v Brazílii.
Prehistorická korytnačka
Novoobjavený druh morskej korytnačky bol pomenovaný Syriemys lelunensis. Ide pritom nielen o nový druh, ale aj o vôbec prvého novoopísaného fosílneho stavovca zo Sýrie. Fosília tiež predstavuje najstarší nájdený dôkaz o existencii vyhynutej línie skrytohlavých korytnačiek Stereogenyini.
Vek fosílie sa odhaduje na približne 50 miliónov rokov. Podľa datovania žila teda korytnačka Syriemys lelunensis v období eocénu.
Nález obsahuje úplne zachovaný odtlačok vnútorného panciera a niekoľko brušných pancierových kostí, panvové kosti a zadné končatiny (niektoré sa uchovali v odtlačku). Dobre zachovaný oválny pancier je dlhý 53 centimetrov a široký 44 centimetrov.
Z horniny, ktorá obklopovala fosíliu, vedci extrahovali drobné foraminifery. „Tieto jednobunkové organizmy s vápenatou schránkou boli rozhodujúce v otázke stanovenia veku fosílnej korytnačky,“ uviedla Alhalabiová. Drobné jednobunkovce patria do veľkej skupiny eukaryotických organizmov s označením Rhizaria, ktoré geológom a paleontológom pomáhajú určovať vek nálezov.
Doteraz najstarší nález Stereogenyini
Dnes podrad korytnačiek s označením skrytohlavé (Pleurodira) tvoria iba sladkovodné korytnačky žijúce v poloakvatickom prostredí. V minulosti však niektoré línie predchodcov korytnačiek z podradu Pleurodira, medzi nimi aj Stereogenyini, obývali i slané vodné biotopy. Ich fosílie preto vedci nachádzajú po celom svete: v Južnej Amerike, Severnej Amerike, Karibiku, Afrike, vo východnej Ázii,“ vysvetľuje Dr. Gabriel S. Ferreira z Centra Senckenberg pre ľudskú evolúciu a paleoprostredie pri Univerzite v Tübingene.
Ferreira vysvetľuje, že najstaršie nálezy Stereogenyini pochádzajú z neskorého eocénu (z obdobia siahajúceho 38 až 33 miliónov rokov dozadu) a nájdené boli v Egypte. Fosília Syriemys lelunensis tak podáva svedectvo o tom, že korytnačky Stereogenyini boli ešte staršie, a posúva datovanie týchto živočíchov do obdobia raného eocénu (56 – 46 miliónov rokov dozadu).
Pozrite si
Oblasť dnešnej Sýrie pokrývala počas celého obdobia kriedy až do neskorého miocénu, teda pred 145 miliónmi až 5,3 milióna rokov, voda. Vzhľadom na tento dlhý časový úsek, keď bolo na území dnešnej Sýrie more, nie je nález morskej korytnačky prekvapivý. Vďaka nálezu Syriemys lelunensis tak pribudla na mapu nová geografická lokalita výskytu korytnačiek Stereogenyini. Podľa vedcov tiež naznačuje pravdepodobný pôvod tejto línie korytnačiek v oblasti Stredozemného mora.
Veda v Sýrii stále žije
„Súčasná situácia v Sýrii je mimoriadne zložitá. Vzhľadom na tragédie, ku ktorým tam dochádza, sa zdá takmer surreálne hovoriť o fosíliách. Zverejnenie nálezu však zároveň poukazuje na potenciál krajiny a na to, že veda tam stále žije,“ zdôrazňuje prof. Dr. Max Langer, posledný autor a vedúci PaleoLabs na brazílskej univerzite.
Výskumný tím chce vo svojej práci pokračovať a plánuje uverejniť sériu článkov s názvom Recovering lost time in Syria (Objavovanie strateného času v Sýrii). Séria je založená na materiáloch, ktoré Alhalabiová osobne fotograficky zdokumentovala na mieste nálezu. „Názov má odkazovať nielen na geologickú minulosť krajiny, ale aj na obdobie, keď veda v Sýrii stagnovala,“ uzatvára Ferreira.
Zdroj: Universidade de São Paulo, Senckenberg Gesellschaft für Naturforschung, leibniz-gemeinschaft.de
(zh)
