Bratislava, čiže Pozsony, alebo Pressburg sa v minulosti tešila z jazykového hľadiska mimoriadnemu postaveniu. Vďaka bezprostrednej blízkosti maďarského a rakúskeho vplyvu sa postupne vyvinul bratislavský trojjazyčný dialekt, ktorým ešte donedávna hovorili poslední pamätníci. Jazykovedec Jozef Tancer sa výskumu tohto fenoménu venoval od roku 2007 a výsledkom bola nielen vedecká štúdia, ale aj kniha, ktorá vyšla v roku 2016 pod titulom Rozviazané jazyky.
B. H.: Prečo vás zaujala práve téma trojjazyčnosti v Bratislave?
J. TANCER: Trojjazyčnosť už dlho neodmysliteľne patrí k turistickému imidžu mesta, Bratislava sa ním rada chváli ako niečím typickým. Pamätníci tiež radi spomínajú na trojjazyčný Pressburg – Pozsony – Prešporok či neskôr Bratislavu. Keďže sa dlhodobo venujem dejinám tohto mesta a špeciálne aj jeho imagológii, chcel som zistiť, do akej miery ide len o mýtus alebo či táto predstava zodpovedá historickej realite. Veľmi skoro som však prišiel na to, že nemá zmysel jazyky počítať – kto vedel jeden, dva, tri či viac. Preto som sa zameral na rôzne podoby viacjazyčnosti v Bratislave, ktoré som skúmal prostredníctvom individuálnych jazykových biografií obyvateľov mesta. Nepýtal som sa, koľko jazykov ovládajú, ale aké rôzne jazyky boli pre nich v živote dôležité a v akých situáciách ich používali či prestali používať. Téma ma fascinovala pre svoju pestrosť, ktorú nálepka trojjazyčnosti rozhodne nepokryje. Bližší pohľad na viacjazyčných ľudí relativizuje pojmy, ktoré považujeme za celkom jasné – napr. pojem materinský jazyk.
B. H.: Ako vyzerala v praxi táto jazyková výnimočnosť?
J. TANCER: Viacjazyčná komunikácia sa zdá výnimočná len z pohľadu našej dnešnej spoločnosti, ktorá, ako povedal český jazykovedec Ivo Vasiljev, trpí jednojazyčnosťou. Bilingválne správanie vyplynulo predovšetkým z potreby obyvateľov s rôznym jazykovým pozadím navzájom komunikovať. Osoby pracujúce vo verejnej sfére (obchod, služby, úrady) teda museli nevyhnutne aktívne ovládať viac ako jeden jazyk. V jazykovo zmiešanom prostredí, v ktorom sa žiaden z jazykov nediskriminuje, je celkom prirodzené, že hovoriaci podľa potreby prepínajú z jazyka do jazyka (napr. podľa osoby, s ktorou sa rozprávajú alebo podľa prostredia, v ktorom dominuje jeden konkrétny jazyk – napr. škola). Rovnako typické je pre takéto prostredie miešanie jazykov, či už spontánne alebo aj vedomé, aj ako zdroj humoru a zábavy. Etnicky zmiešané prostredie a pomerne liberálna jazyková politika 1. ČSR mali za následok, že v Bratislave vyrástla generácia obyvateľov, ktorí vedeli komunikovať (na rôznej úrovni) vo viacerých jazykoch. Napríklad veta ako: „Vyskúšajte másik Seite“ (skúste druhú stranu) – s ktorou som sa stretol počas nahrávania rozhovorov je azda najlepším príkladom ako to v praxi vyzeralo. Taktiež sa mohli rôzne debaty začať v nemčine, ale končiť v maďarčine, obyvatelia dokázali plynule prechádzať z jedného jazyka do druhého, alebo ich pomiešať v jednej vete.
B. H.: Odkedy a dokedy zaznamenávame tri jazyky v rámci „bratislavčiny“?
J. TANCER: Viacjazyčnosť nie je „vynález“ 20. storočia. V Bratislave bola rozšírená už od stredoveku, len mala inú podobu. K jazykom mesta patrili predovšetkým nemčina, maďarčina a latinčina. Viacjazyčnosť je však aj sociálny fenomén a u politických a ekonomických elít má iný charakter než u sociálne nižších vrstiev. Keďže v Bratislave sídlilo aj veľa šľachtických rodín, bola tu prítomná aj francúzština a taliančina. Prostredníctvom židovskej komunity patrili k mestu aj hebrejčina ako jazyk náboženského rítu a jidiš ako komunikačný jazyk židovských ortodoxných kruhov vo vnútri svojej komunity. Deportáciami Židov počas druhej svetovej vojny, vysídlením Nemcov a Maďarov, ako aj ďalšími represáliami po rok 1945 sa tradičná regionálna viacjazyčnosť (slovenčina, nemčina a maďarčina) z Bratislavy, ako aj z ďalších miest na Slovensku stratila.
B. H.: Kde všade a ako dlho ste pátrali po tejto téme – existujú ešte žijúci pamätníci?
J. TANCER: Výskum som robil predovšetkým v Bratislave. Neskôr som začal kontaktovať Bratislavčanov, ktorí odtiaľto odišli, či už v súvislosti s druhou svetovej vojnou, po roku 1948 alebo po sovietskej invázii. Niektorých som aj osobne navštívil – v Čechách, Rakúsku, Nemecku, Anglicku, Spojených štátoch amerických a Argentíne. Generácia pamätníkov už vymiera, no zopár „posledných mohykánov“ ešte stále medzi nami žije. S výskumom som začal v roku 2007. No už aj v predošlých prácach, venovaných dejinám Bratislavy, som pozorne sledoval otázky viacjazyčnosti, najmä v 18. a 19. storočí. Takže som aspoň trochu poznal historický kontext, z ktorého tá medzivojnová viacjazyčnosť čiastočne vychádzala. Problematike sa venujem stále. Je predmetom môjho bádania aj v rámci výskumného projektu APVV „Slovenčina v kontexte viacjazyčných spoločenstiev na Slovensku“, ktorý riešime na Filozofickej fakulte UK v Bratislave spolu s ďalšími partnerskými inštitúciami.
B. H.: Dal by sa vypracovať slovník „trojjazyčnej Bratislavy“? Mohla sa jedna veta povedať vždy iba jedným spôsobom, alebo sa použitie jednotlivých jazykov v skladbe vety menilo od jedinca k jedincovi, od rodiny k rodine, či ulice k ulici?
J. TANCER: Taký slovník si neviem veľmi predstaviť. Viacjazyčná komunikácia síce neprebieha chaoticky, zvyčajne sa prepínanie a miešanie jazykov dá vysvetliť (pokiaľ máme dostatočné množstvo informácii o hovoriacich, ich motívoch a danej situácii), ale niečo ako „viacjazyčná bratislavčina“ neexistuje. Existujú len lokálne variety (dialekty) slovenčiny, nemčiny či maďarčiny, slová či výrazy, ktoré sú pre Bratislavu typické (čo neznamená, že sa nepoužívali aj v iných mestách na Slovensku). A potom, samozrejme, idiolekty viacjazyčných jednotlivcov.
B. H.: Existujú vo svete podobné ekvivalenty takýchto viacjazyčných lokálnych nárečí?
J. TANCER: Hovoril by som skôr o lokálnej viacjazyčnej komunikácii, nie o nárečiach. Európa, a ešte viac kontinenty ako Afrika, Ázia či južná Amerika sú plné takýchto viacjazyčných situácií. Z globálneho pohľadu je práve jednojazyčnosť úplne atypická. Ale netreba ísť tak ďaleko, na Slovensku je dnes každodenná viacjazyčnosť rozšírená minimálne vo všetkých pohraničných regiónoch. Viacjazyční sú na Slovensku príslušníci všetkých národnostných menšín. Žiaľ, tento typ regionálnej viacjazyčnosť si nevážime, ba dokonca ju považujeme ako hrozbu. Pritom niektoré jazykové variety na Slovensku, napr. v rámci nemčiny, sú svetové unikáty! Prostredníctvom médií má každý z nás kontakt s jazykmi od výmyslu sveta a tak v prísnom slova zmysle čisto jednojazyčná spoločnosť ani neexistuje. Všetci sa dostávame do kontaktu s viacerými jazykmi, hoci im prikladáme rozličný význam a nepotrebujeme ich rovnako intenzívne.
B. H.: Ďakujeme za rozhovor.
Doc. Mgr. Jozef Tancer, PhD., je docentom na Katedre germanistiky, nederlandistiky a škandinavistiky Filozofickej fakulty UK v Bratislave. Venuje sa nemeckojazyčnej literatúre a kultúre v Uhorsku a výskumu viacjazyčnosti.
Kniha Rozviazané jazyky vyšla vo vydavateľstve Slovart.
Rozhovor pripravila: Barbora Hrvolová, NCP VaT pri CVTI SR
Foto: archív Jozefa Tancera
Ilustračné foto: Pixabay.com
Uverejnila: ZVČ