Nové štúdie ukazujú, ako môže riskantná hra prospievať vývoju dieťaťa. Povzbudzovať deti pri takejto aktivite však môže byť pre rodičov výzvou.
Ilustračný obrázok. Zdroj: iStockphotos.com. Autor: naumoid
Aktivity, pri ktorých hrozí zranenie, napríklad lezenie po stromoch, skákanie z výšok či vyhýbanie sa dozoru dospelého, spadajú do kategórie riskantné hry a mnoho rodičov má logicky tendenciu chrániť svoje dieťa obmedzovaním týchto činností.
Alethea Jerebineová, výskumníčka v oblasti verejného zdravia a psychológie na Deakin University v Melbourne, kde skúma rozsiahle výhody riskantnej hry, sa často stretáva s rodičmi a opatrovníkmi, ktorí chcú chrániť svoje deti pred každou možnou ujmou.
Ako píše portál Nature, už dve desaťročia prebieha výskum, ktorý poukazuje na to, že príležitosti na riskantnú hru sú kľúčové pre zdravý fyzický, duševný a emocionálny vývoj. Deti potrebujú tieto príležitosti na rozvoj priestorového povedomia, koordinácie, tolerancie neistoty a sebadôvery.
Obmedzovanie hry
Napriek tomu je v mnohých krajinách riskantná hra v súčasnosti obmedzenejšia ako kedykoľvek predtým, a to vďaka mylným predstavám o riziku a všeobecnému podceňovaniu jeho výhod. Výskumy ukazujú, že deti vedia o svojich vlastných schopnostiach viac, ako by si dospelí mysleli, a niektoré prostredia navrhnuté na riskantné hry ukazujú cestu vpred.
Mnohí výskumníci sa domnievajú, že je potrebné sa dozvedieť viac o týchto výhodách, ale pretože hra je vo svojej podstate voľná forma, bolo logisticky ťažké ju študovať. Teraz vedci využívajú inovatívne prístupy vrátane virtuálnej reality, aby preskúmali výhody riskantnej hry a jej propagácie.
Dokonca aj zástancovia zvýšenej bezpečnosti ju podporujú. „Väčšina ľudí predpokladá, že by som bola proti riskantnej hre,“ hovorí Pamela Fuselliová, prezidentka neziskovej organizácie Parachute na prevenciu zranení so sídlom v Toronte v Kanade. „Ale výhody sú také široké, pokiaľ ide o sociálny, fyzický, duševný vývoj a duševné zdravie, že si nemyslím, že môžeme podceňovať ich hodnotu,“ dodáva Fuselliová.
Tínedžer so zahalenou tvárou. Zdroj: iStockphotos.com. Autor: leolintang
Kompenzovanie vzrušenia môže dopadnúť zle
Počiatky výskumu rizikových hier siahajú do roku 1996, keď Nórsko prijalo nariadenie o bezpečnosti detských ihrísk, ktoré vyžadovalo, aby sa na ihriská pridali veci, ako sú zábradlia, zaoblené rohy a vybavenie, ktoré minimalizuje riziko zranenia pri pádoch. O niekoľko rokov neskôr si psychologička Ellen Sandseterová všimla, že vybavenie detských ihrísk bolo v dôsledku zákona odstránené a nahradené prvkami, ktoré ponúkali malé príležitosti na riskovanie. Považovala to za znepokojujúce.
Jej výskum ukázal, že dospievajúci, ktorí mali menej príležitostí na pozitívne typy hľadania vzrušenia – napríklad horolezectvo –, s väčšou pravdepodobnosťou podstupovali negatívne riziká, ako sú krádeže v obchodoch.
Sandseterová, ktorá pracuje na Queen Maud University College of Early Childhood Education v nórskom Trondheime, začala študovať hľadanie rizika a senzácie u detí vo veku od troch do piatich rokov. Keďže v tom čase nedokázala nájsť v literatúre definíciu riskantnej hry, postavila ju na základe hodín pozorovania a rozhovorov s ľuďmi.
Jej definícia riskantnej hry je stále široko používaná: napínavá a vzrušujúca hra, ktorá zahŕňa neistotu a riziko – či už skutočné, alebo domnelé – z fyzického zranenia alebo zo straty.
Dieťa na ihrisku. Zdroj: iStockphotos.com. Autor: Ildar Abulkhanov
Riziko neznamená nebezpečenstvo
Dôležité je, že riziko nie je to isté ako nebezpečenstvo. Nebezpečenstvo je niečo, čo si dieťa nedokáže všimnúť alebo sa s ním vysporiadať. Napríklad pre štvorročné deti je nebezpečné, nie riskantné, chodiť bosé okolo rozbitého skla alebo prechádzať cez rušnú ulicu bez predchádzajúcej praxe. Riziko sa mení s vekom a nie vždy zahŕňa veci, ktoré sa dospelým zdajú rizikové. Pre ročné dieťa, ktoré nikdy predtým nechodilo, je pravdepodobne dosť riskantné urobiť jediný krok.
Cieľom podpory riskantnej hry nie je premeniť opatrné deti na hľadačov vzrušenia, je to jednoducho umožniť im postupne riskovať akýmkoľvek tempom, hovoria zástancovia tejto myšlienky. „To, ako vyzerá riskantná hra pre jedno dieťa, bude úplne odlišné od toho, ako to vyzerá pre druhé,“ hovorí detská psychologička Helen Doddová z Exeterskej univerzity vo Veľkej Británii.
A dostať šancu riskovať je rovnako dôležité pre deti s prirodzene opatrnou osobnosťou ako pre tie, ktoré sa narodili ako odvážlivci. „Všetky deti musia byť schopné natiahnuť svoje vlastné limity a všetky deti to chcú,“ hovorí Sandseterová.
Riadenie rizík
Riskantná hra je spojená s väčšou odolnosťou, so sebavedomím, s riešením problémov a so sociálnymi zručnosťami, ako sú spolupráca, vyjednávanie a empatia. Keď štúdia v belgickom Leuvene poskytla štvor- a šesťročným deťom len dve hodiny týždenne príležitostí na riskantnú hru v priebehu troch mesiacov, ich zručnosti v hodnotení rizika sa zlepšili v porovnaní s deťmi v druhej kontrolnej skupine. V tejto štúdii sa riskantná hra odohrávala v škole, na hodine telocviku a v triede.
Riskantná hra vonku môže mať ďalšie výhody. Súvisí s nízkou úrovňou stresu a úzkosti. Doddová predpokladá, že riskantná hra znižuje riziko úzkosti u detí tým, že ich učí o fyziologickom vzrušení, adrenalíne a prudkom tlkote srdca, ktorý sprevádza úzkosť a vzrušenie. Jej teória predpokladá, že keď majú deti šancu opakovane zažiť cyklus výziev, vzrušenia a zvládania, pomáha im to naučiť sa zvládať úzkosť a pochopiť, že fyziologický stres nie je katastrofa a netrvá večne.
Chlapec na ferate. Zdroj: iStockphotos.com. Autor: galitskaya
Ochrana pred duševnými problémami
Doddová vytvorila pozorovaciu štúdiu, aby otestovala túto teóriu. Začala sa začiatkom apríla 2020 a zachytávala údaje počas prvého mesiaca blokovania covidu v Spojenom kráľovstve. Doddová zistila, že deti, ktoré trávili viac času dobrodružnou hrou, mali menej príznakov úzkosti a depresie (podľa správ rodičov) ako tie, ktoré trávili menej času dobrodružnou hrou.
Deti s väčšími príležitosťami spojenými s rizikom vyzerali šťastnejšie. Tento vzorec riskantnej hry ako ochranného faktora pred problémami duševného zdravia bol silnejší u detí z domácností s nižšími príjmami ako u detí z domácností s vyššími príjmami.
„Hra by mala byť vždy vedená dieťaťom a tým, čo chce robiť.“
Náročný výskum
„Okolo kvality výskumu v oblasti riskantnej hry je trochu polemiky, ale z dobrého dôvodu,“ hovorí výskumníčka v oblasti vývoja detí Mariana Brussoniová z University of British Columbia vo Vancouveri v Kanade. Pri takýchto štúdiách chýba zlatý štandard, pretože sú drahé a niekedy je ťažké položiť správne výskumnú otázku.
Nič z toho neznamená, že rodičia by mali hovoriť deťom, aby viac riskovali, tvrdí Doddová, pretože to nevedie k pozitívnemu učeniu. „Hra by mala byť vždy vedená dieťaťom a tým, čo chce robiť,“ pokračuje. Úlohou dospelých je poskytnúť dieťaťu priaznivé prostredie a potom mu ísť z cesty alebo ho nanajvýš jemne povzbudzovať. To sťažuje experimentálne štúdium riskantnej hry. „Hra to prestáva byť v okamihu, keď dospelý povie dieťaťu, aby to urobilo,“ vysvetľuje Doddová.
Batoľa pri balančnej hre. Zdroj: iStockphotos.com. Autor: sommart
Ideálna miera bezpečia
Zástancovia riskantných hier tvrdia, že deti by mali byť v bezpečí do tej miery, do akej je to potrebné, ale nie až do takej, do akej by to bolo možné. Ako to teda správne uchopiť?
Výrazy tváre a reč tela dieťaťa môžu byť dobrými ukazovateľmi. Štúdia vedená Brussoniovou obsahuje tabuľku, ktorú tím použil na rozlíšenie pozitívnej riskantnej hry od nebezpečnej hry pri pozorovaní detí. Keď sú deti v produktívnej zóne riskantných hier a skúšajú veci, ktoré sú nad ich súčasnou úrovňou zručností, môžu mať na tvári výraz odhodlania, učia sa ovládať svoje telo a používajú pokusy a omyly.
Doddová navrhuje dospelým, aby pri riskantnej hre svojich detí najskôr napočítali do desať, kým im to zakážu. „Uvidíte, či dokážu niečo vyriešiť samy namiesto toho, aby ste sa im vždy vrhli na pomoc,“ hovorí Doddová.
Výskum ukazuje, že topografia ihriska môže tiež podporovať riskantnú hru. Hry na nerovných povrchoch, ako sú balvany alebo strmé svahy, sa v analýze Brussoniovej z roku 2023 ukázali ako vhodnejšie oproti hrám na rovných plochách s prírodnými prvkami.
Deti s okuliarmi na virtuálnu realitu. Zdroj: iStockphotos.com. Autor: SeventyFour
Test vo virtuálnom nebezpečenstve
Jednou z hypotéz Brussoniovej o riskantnej hre je, že môže pomôcť vybudovať zručnosti v oblasti riadenia rizík, ktoré sa prenášajú do iných situácií, ako je prechod cez rušnú ulicu. To je však ťažké otestovať. „Z etického hľadiska nemôžete hádzať deti do dopravnej špičky, pretože by sa mohli skutočne zraniť,“ povedala vedkyňa.
Brussoniová, Sandseterová a ich kolegovia preto vytvorili virtuálne prostredie, v ktorom mohli presvedčivo otestovať zručnosti detí v oblasti riadenia rizík bez ozajstného nebezpečenstva. Najprv dali deťom vo veku sedem až desať rokov na hlavu súpravy na virtuálnu realitu a namontovali im pohybové senzory na kĺby. Deti mohli absolvovať tri scenáre: prechod cez ulicu, skákanie zo skaly na skalu, aby prekročili rieku, a túlanie sa po virtuálnom ihrisku, aby udržali rovnováhu na preliezačke.
Sandseterová a Brussoniová tiež požiadali rodičov, aby odpovedali na dotazníky o tom, ako často sa ich deti zapájajú do riskantných hier a aké majú tendencie vyhľadávať vzrušenie.
Výskumníkom trvalo takmer dva roky, kým sfunkčnili technológiu a vyvinuli virtuálne scenáre, aby boli dostatočne náročné. Teraz zozbierali údaje od približne 500 detí v Nórsku a Kanade. Doterajšie nepublikované údaje od nórskych účastníkov naznačujú, že rodičia nemajú averziu k riziku a že deti zvládajú riziká dobre.
Dievčatko lezie na lanovej preliezačke. Zdroj: iStockphotos.com. Autor: MARIIA MALYSHEVA
Hľadajú riziko len rozmaznané deti z mesta?
Výskum riskantných hier sa vykonáva hlavne v mestských a prímestských oblastiach, čo vedie k určitej kritike týchto oblastí. Audrey Gilesová, kultúrna antropologička z Ottawskej univerzity, tvrdí, že odporúčania z tohto výskumu sa často aplikujú na celé krajiny bez toho, aby sa brali do úvahy, že deti vo vidieckych alebo v domorodých komunitách čelia v niektorých oblastiach väčším rizikám. „Kto potrebuje riskantnú hru?“ pýta sa.
„Často sú to mestské deti zabalené do vatičky zo strednej a z vyššej triedy,“ hovorí Gilesová. Poukazuje na to, že vo vidieckych a v poľnohospodárskych komunitách sa vyskytujú veľmi odlišné trendy zranení, ako napríklad pomerne vysoký podiel detských zranení hospodárskymi zvieratami.
Niektorí výskumníci vykonávajú štúdie riskantných hier zahŕňajúce aj vidiecke a domorodé deti. Vývojová psychologička Sheila Grieveová z Vancouver Island University v kanadskom Nanaime spolupracuje s Brussoniovou a deviatimi centrami starostlivosti o deti v Britskej Kolumbii, z ktorých štyri sú domorodé.
Niektoré miesta sú také vzdialené, že vedci musia letieť na malé letisko a potom ísť ešte niekoľko hodín autom, aby sa k nim dostali. Grieveová pochádza z Métis, jednej z kanadských domorodých komunít. Vyrastala vo vidieckom prostredí, zakladala oheň, rybárčila, liezla po stromoch a učila sa pádlovať v mladom veku. „Vždy sme boli v zmiešaných vekových skupinách, takže som sa mohla učiť pozorovaním starších detí,“ spomína. Pre domorodých spolupracovníkov projektu je podľa nej dôležité postaviť jednotlivé dieťa do centra všetkého, čo robia, s podporou rodiny, komunity.
Deti na bicykli. Zdroj: iStockphotos.com. Autor: LeManna
Infraštruktúru treba prispôsobiť deťom
Výskumníci poukazujú na to, že toto bremeno nevisí len na pleciach rodičov, ale je potrebných mnoho ďalších zmien, a to od spôsobu, akým sú mestá a obce usporiadané, až po školskú politiku a dizajn ihrísk.
Škandinávske krajiny sú liberálnejšie ako väčšina ostatných, čo je podľa Jerebineovej čiastočne z dôvodu univerzálnej zdravotnej starostlivosti, ktorá pokrýva liečbu náhodných zranení. „Ukázalo sa, že najobmedzenejší nórski rodičia sú na rovnakej úrovni ako najtolerantnejší kanadskí rodičia,“ uviedla Sandseterová.
Japonsko má takú kultúru posielania detí predškolského veku bez sprievodu na pochôdzky, že je o tom populárna reality show s názvom Old Enough. Doddová zistila, že v Spojenom kráľovstve je slovo riskantné pre rodičov príliš odpudzujúce, a tak namiesto neho používajú slovo dobrodružné.
Jednotlivé krajiny majú tiež odlišné prostredie súdnych sporov a poistenia. „Venny, dobrodružné ihrisko v Melbourne, malo veľa problémov s poisťovňami, ktoré zrušili svoje krytie,“ hovorí David Kutcher, ktorý je riaditeľom pre vzťahy s darcami v The Venny.
Otec s dieťaťom balansujú na kmeni stromu. Zdroj: iStockphotos.com. Autor: SbytovaMN
Hrať by sa mali aj dospelí
Sandseterová často spomína na časy, keď mal jej syn štyri alebo päť rokov a chcel vyliezť na veľkú borovicu pri rodinnej chate, ale príliš sa bál vyjsť až na vrchol. „Pracoval na tom tri roky, až jedného dňa stál na vrchole a bol na seba naozaj hrdý,“ spomína vedkyňa.
Veľa dospelých prestalo robiť aktivity, ktoré im dodávajú pocit vzrušenia, myslí si Sandseterová. Adrenalínové aktivity by podľa nej dospelým pomohli pripomenúť si, že daný pocit môže byť dobrý a môžu ho zažívať aj oni. „Keď sa rozprávam s deťmi, nazývajú tieto hry strašidelne smiešnymi alebo taká strašidelná radosť,“ dodáva Sandseterová.
Zdroj: Nature
(LDS)
