Dnes je Svetový deň oceánov. Ambasádorkou oceánov je aj prvá dáma oceánológie Sylvia Earleová, ktorá nedávno zavítala i na Slovensko.
Sylvia Earleová strávila pod hladinou oceánu 7000 hodín. Zdroj: Wikimedia Commons. Autor: Amanda Meyer/USFWS
Sylvia Earleová je morská biologička, oceánologička, výskumníčka, autorka a ambasádorka oceánov. Desiatky rokov sa angažuje za ochranu oceánov, ktoré pre ňu predstavujú srdce našej modrej planéty. Hoci má 88 rokov, neprestáva bojovať za ich záchranu: „Videla som, odkiaľ sme prišli, ako vyzeral oceán predtým. Mám poznanie, ktoré musím odovzdať ďalej. To je v konečnom dôsledku ten najväčší dar, ktorý nás ľudí odlišuje od albatrosov, lastúr a chobotníc. Šanca uvedomiť si svoje konanie.“
Her Deepness
Pôsobila ako výskumníčka pre National Geographic a bola prvou hlavnou vedkyňou Národného úradu pre oceán a atmosféru (National Oceanic and Atmospheric Administration – NOAA). Časopis Time jej v roku 1998 ako prvej udelil titul Hero of the planet. Medzi kolegami je známa aj ako Her Deepness (Jej hĺbka).
V máji tohto roku vystúpila aj na festivale Starmus v Bratislave s prednáškou Exploring and protecting Earths Deep Frontier. Za svoj celoživotný prínos v oblasti ochrany a výskumu oceánov získala Medailu Stephena Hawkinga za vedeckú komunikáciu (Stephen Hawking Medal for Science Communication).
Sylvia Earleová počas slávnostnej ceremónie s Medailou Stephena Hawkinga. Zdroj: Facebook Starmus
Sylvia Earleová sa podieľala na vývoji tridsiatich typov ponoriek a pôsobila aj ako poradkyňa pre americký Národný úrad pre letectvo a vesmír NASA. V súčasnosti cestuje po svete a zasadzuje sa za ochranu oceánov.
Vo svojich prednáškach stále prízvukuje, že oceán je pre nás a našu planétu životne dôležitý. Upozorňuje na to, že morský planktón vyprodukuje viac kyslíka ako všetky dažďové pralesy, savany a mokrade na Zemi a že tomuto nenápadnému organizmu vďačíme za každý druhý nádych.
Do hlbiny
Sylvia Earleová sa narodila 30. augusta 1935 v Gibbstowne v New Jersey. Láska k oceánu sa v nej prebudila už v útlom veku. Na strednej škole vedela, že chce byť vedkyňou. Bola trikrát vydá, všetci jej manželia boli morskí biológovia, a vychovala 6 detí, z toho 3 vlastné. Ako žena vo vede to nemala ľahké. Trvalo jej desať rokov, kým si spravila doktorát, lebo medzitým stihla porodiť dve deti. Takisto pripustila, že jej unikli viaceré pracovné príležitosti, čas venovaný deťom však neľutuje.
Počas prednášky na festivale Starmus si zaspomínala aj na začiatky svojej kariéry. Začínala ako botanička a ako jedna z prvých vedkýň bola „požehnaná“ tým, že sa v roku 1953 dostala k potápaniu.
Sylvia Earleová ukazuje vzorky ďalšej členke misie Tektite II. Fotografia bola uverejnená v časopise National Geographic v roku 1971. Zdroj: Wikimedia Commons. Autor: OAR/National Undersea Research Program (NURP)
Skúmala morskú trávu a riasy v Mexickom zálive. Vedecká obec ju vtedy nebrala príliš vážne, čo vysvetlila slovami: „Vedec, ktorý sa potápa, nemôže byť braný vážne, pretože sa určite až príliš zabáva. A ja som sa naozaj veľmi dobre bavila.“
V 60. rokoch sa zúčastnila na svojej prvej expedícii v Indickom oceáne. Ako jediná žena medzi 70 mužmi vtedy strávila šesť týždňov na palube výskumnej lode a spôsobila malú senzáciu.
Akvanautky
V roku 1970 sa počas misie Tektite II (1969 – 1970) vydala na dno oceánu do hĺbky 15 metrov. V prvom podmorskom miniatúrnom laboratóriu strávila spolu s ďalšími štyrmi vedkyňami 14 dní. Boli to prvé akvanautky, médiami titulované častejšie ako aquababes či aquachicks.
Hoci sa novinári zaujímali viac o to, či aj pod morom používali fén alebo si rúžovali pery, Sylvia a jej kolegyne sa snažili upriamiť pozornosť na prírodu a na to, aká je nádherná a zraniteľná. Stali sa priekopníčkami, ktoré priblížili život v oceáne verejnosti a zároveň dláždili cestu ďalším generáciám žien pôsobiacich vo výskume morí a oceánov.
Sylvia Earleová (prvá sprava) a tím misie Tektite II. Zdroj: Wikimedia Commons
V dokrútke pre severokalifornskú stanicu KQED si zaspomínala aj na túto misiu: „Skutočnou výhodou bol darovaný čas. Mohli sme byť v oceáne dlhšie bez toho, aby sme sa museli vrátiť na hladinu. Bol to obrovský rozdiel spoznať časť útesu tak dopodrobna.“ V rozhovore pre časopis GEO v súvislosti so svojím dvojtýždňovým pobytom v podmorskom laboratóriu uviedla, že práve tam si uvedomila, že „každá jedna ryba má svoju individuálnu osobnosť, vlastný charakter. Keď budeme mať toto pred očami, budeme s morami automaticky zaobchádzať ohľaduplnejšie. Starostlivosť pramení z porozumenia“.
V roku 1979 sa ponorila do hĺbky 381 metrov a 2 hodiny strávila na dne Pacifiku. Dodnes ide o ženský potápačský rekord a k tomuto výkonu sa viaže aj jej prezývka Her Deepness. V potápačskom obleku, ktorý pripomínal skafander, vyzerala skôr ako astronautku než morská biologička. Paralela s vesmírom existuje aj v inom ohľade. O vesmíre aj o oceánoch toho stále vieme málo. Podľa NOAA je k dnešnému dňu preskúmaných len 5 percent svetového oceánu.
Vývoj ponoriek Deep HOPE
So svojou dcérou Liz Taylorovou, výkonnou riaditeľkou technologickej spoločnosti DOER Marine (Deep Ocean Exploration and Research), pracuje na vývoji ponoriek pre výpravy do hlbín oceánu, ktoré sa zvyknú označovať ako Inner Space (vnútorný vesmír). Do ponoriek Deep HOPE na prieskum oceánov – Hope 1000 a Hope 2000 – pretavila všetky svoje celoživotné skúsenosti, ktoré nadobudla ako morská biologička a oceánologička.
Ponorka Deep HOPE a robotická ruka na zber vzoriek z oceánskeho dna. Zdroj: Deep HOPE
Ponorky sú určené pre trojčlennú posádku, ktorá sa bude môcť dostať až do hĺbky 1000 metrov pod hladinou. Pomocou diaľkovo riadenej robotickej ruky môžu vedci zbierať vzorky z oceánskeho a morského dna. Počas takýchto misií by mali operovať dve ponorky súčasne.
Pozrite si
Hope Spots – refúgiá nádeje
Vývoj týchto podmorských „vesmírnych lodí“ je súčasťou misie Mission Blue. Spolu s ďalšími odborníkmi sa Sylvia Earleová snaží v rámci tejto misie identifikovať najdôležitejšie morské oblasti Zeme a zabezpečiť ich ochranu. Postupne by sa tieto morské Hope Spots (miesta nádeje) mali rozrásť a vytvoriť akúsi sieť nádeje.
Do roku 2030 sa plánuje rozšíriť sieť až na tridsať percent rozlohy oceánov. K júnu 2022 sa podarilo vytvoriť 140 takýchto miest, okrem iného sem patria útesy na Baleárach v Stredozemnom mori, ako aj pobrežné vody v Argylle v Škótsku.
Sanfranciský záliv ako príklad nádeje
Jedným z takýchto Hope Spots je aj Sanfranciský záliv. V sídelnej aglomerácii okolo San Francisca žije okolo 7 miliónov ľudí. Napriek tomu sa už ochranárom podarilo dosiahnuť prvé povzbudivé výsledky: zlepšila sa kvalita vody, do zálivu sa vrátili delfíny, zvýšila sa populácia sardel, sardiniek i pelikánov hnedých.
Podľa Sylvie ide o veľký úspech projektu: „Svet to uvidí a povie si, že ak dokáže ochrana morí fungovať v takej malej a husto osídlenej pobrežnej oblasti, je to možné aj inde.“ Sylvia Earleová dúfa, že to bude fungovať ako spúšťač, ktorý povedie k záchrane morí a oceánov, pretože od nich závisí náš život: „Bez modrej nie je zelená. Bez vody nebude život.“
Hoci je podľa Sylvie Earleovej návrat k oceánom z čias jej mladosti nepravdepodobný, stále existuje šanca na zlepšenie oproti dnešnému stavu. Príkladom sú aj spomínané Hope Spots. Nádej vidí hlavne v mladej generácii. Publiku počas svojej prednášky na festivale Starmus odkázala: „Predstavte si, že by sme nevedeli, o problémoch, ktorým čelíme. Buďte radi, že ste ľudia 21. storočia, vyzbrojení vedomosťami, ktoré ešte pred časom neboli možné.“
Zdroj: Time, Deep HOPE, ČT 24, KQED, Tektite2020
Es wäre toll, ein Krake zu sein: Die Tiefseeforscherin Sylvia Earle. Geo, 03/2021
(zh)
