Preskočiť na obsah Preskočiť na pätu (NCP VaT)
VEDA NA DOSAH – váš zdroj informácií o slovenskej vede

V USA začali pred 70 rokmi hromadne očkovať vakcínou proti obrne. Životy zachraňuje aj dnes

Zuzana Šulák Hergovitsová

Celonárodné testy sa začali 23. februára 1954 v Pittsburghu a okolí. Ešte v tom roku dostali vakcínu proti obrne 2 milióny detí v USA.

Záber z obdobia prvých rokov imunizácie proti obrne.

Záber z obdobia prvých rokov imunizácie proti obrne v USA. Zdroj: Wikimedia Commons

Koncom 19. a začiatkom 20. storočia patrila detská obrna (paralytická poliomyelitída) medzi najobávanejšie choroby na svete. Prenosnú detskú obrnu zapríčiňujú vírusy, ktoré dokážu prežiť dlhý čas mimo ľudského tela. Prenos z človeka na človeka tak môže nastať aj prostredníctvom nakazenej vody alebo potravinami, odkiaľ sa vírus dostáva do tráviaceho traktu. Spôsobuje ochrnutie až smrť udusením v dôsledku paralýzy dýchacích svalov.

Prezident Roosevelt a kampaň proti obrne

V polovici 20. storočia bol vírus poliomyelitídy rozšírený po celom svete a ročne zabil alebo ochromil viac ako pol milióna ľudí. Začiatkom 20. storočia, v roku 1916, zasiahla New York epidémia obrny, ktorá si vyžiadala viac než 2 000 obetí.

V lete 1921 sa vírusom poliomyelitídy nakazil aj politik Franklin Delano Roosevelt. V tom čase mal 39 rokov. Prežil, ale do konca života zostal pripútaný k invalidnému vozíku.

Prezident Franklin Roosevelt s výkonným riaditeľom organizácie March of Dimes Basilom O'Connorom v roku 1944.

Prezident Franklin D. Roosevelt s výkonným riaditeľom organizácie March of Dimes Basilom O’Connorom v roku 1944. Zdroj: Wikimedia Commons

Keď bol o dvanásť rokov neskôr zvolený za 32. prezidenta Spojených štátov amerických, zorganizoval celoštátnu kampaň proti obrne. USA a svet vďačia za vývoj vakcíny proti obrne čiastočne i tomuto štátnikovi, ktorý podporoval výskum zákernej choroby. S cieľom nájsť liek proti obrne založil F. D. Roosevelt v roku 1938 neziskovú nadáciu National Foundation for Infantile Paralysis, lepšie známu pod menom March of Dimes.

Fakty

Železné pľúca

Zariadenie, ktoré umožňovalo pacientom napriek paralýze dýchať, vyvinul Philip Drinker z Harvardovej univerzity. Po prvýkrát ho použili pri 8-ročnej pacientke 12. októbra 1928 na detskej klinike v Bostone.

Epidémia z roku 1952

V roku 1952 zasiahla USA ďalšia epidémia, pri ktorej sa nakazilo okolo 55-tisíc detí. Vyžiadala si viac než 3 000 obetí. Mnohí z tých, ktorí prežili, mali až do konca života trvalé následky.

Z dôvodu deformovaných končatín potrebovali ortézy, barly alebo invalidné vozíky. Iní potrebovali dýchacie prístroje, napríklad takzvané železné pľúca, zariadenie vyvinuté na liečbu pacientov s detskou obrnou.

Chlapec s detskou obrnou v Emersonovom respirátore (železné pľúca), ktorý si v zrkadle prístroja prezerá fotografa (Joe Clark). Nemocnica Hermana Kiefera, Detroit,

Chlapec s detskou obrnou v Emersonovom respirátore (železné pľúca), ktorý si v zrkadle prístroja prezerá fotografa (Joe Clark). Nemocnica Hermana Kiefera, Detroit. Zdroj: Wikimedia Commons

Prelomový výskum

Situácia bola vážna a potreba vakcíny naliehavá. Na jej vývoji neúnavne pracovali viacerí vedci. Prelom vo výskume nastal v roku 1949. John Enders, Thomas Weller a Frederick Robbins v bostonskej detskej nemocnici úspešne kultivovali vírus poliomyelitídy v ľudskom tkanive. Za svoj priekopnícky výskum získali v roku 1954 Nobelovu cenu.

V tej dobre už pracoval na vývoji vakcíny proti detskej obrne aj americký virológ, imunológ a detský lekár Jonas Edward Salk. Pri práci mu pomohol spomínaný objav amerických vedcov, vďaka čomu sa vývoj potrebnej vakcíny urýchlil.

Najprv ju otestoval na sebe a svojej rodine

Jonas Edward Salk pôsobil v roku 1947 na Pittsburskej univerzite. Uskutočňoval tu výskum vakcíny proti chrípke, súčasne však vyvíjal aj vakcínu proti obrne. Vedel, že vírus obrny napáda nervový systém a môže vyvolať ochromenie dýchacích svalov.

Jonas Salk na Pittsburskej univerzite, kde vyvinul prvú vakcínu proti detskej obrne. Fotografia z roku 1957.

Jonas Salk na Pittsburskej univerzite v roku 1957. Zdroj: Wikimedia Commons

Salk objavil spôsob, ako aktivovať imunitnú reakciu pacientov, ktorí sa potom dokázali popasovať s vírusom. V roku 1953 otestoval svoju experimentálnu vakcínu na sebe, členoch svojej rodiny, manželke a troch synoch, ako aj na svojom laborantovi. Pokus bol úspešný. U všetkých sa vytvorili protilátky bez nežiaducich účinkov.

Národný hrdina

Celonárodné testy sa začali 23. februára 1954 v Pittsburghu a okolí. Počas nich zaočkovali 15-tisíc detí. Neskôr sa v tom istom roku v očkovaní pokračovalo a v rámci očkovacej kampane zaočkovali 2 milióny detí vo veku od 6 do 9 rokov.

Americký národ bol Salkovi vďačný. Majiteľ obchodu prejavuje svoju vďaku. Fotografia z roku 1955.

Majiteľ obchodu prejavuje Salkovi svoju vďaku. Fotografia z roku 1955. Zdroj: Wikimedia Commons

V roku 1955 sa pokračovalo v očkovaní detí na základných školách v Pittsburghu. Kampaň sa rozšírila i za hranice USA, očkovalo sa v Kanade aj vo Fínsku.

Salkova inaktivovaná vakcína proti detskej obrne (IPV) bola licencovaná 12. apríla 1955. Do roku 1957 klesol počet ročných prípadov z 58 000 na 5600 a do roku 1961 zostalo len 161 prípadov ročne.

Očkovanie detí v Mississipi v roku 1956.

Očkovanie detí v Mississippi v roku 1956. Zdroj: Wikimedia Commons

Úspech očkovacej kampane aj vďaka Elvisovi

Keď sa začalo s očkovaním proti obrne, rodičia dávali svoje deti hromadne zaočkovať. Mladí ľudia sa však na očkovanie nehrnuli. Do roku 1955 bolo v New Yorku zaočkovaných len 10 percent mladých.

Vtedy do hry vstúpil kráľ rokenrolu Elvis Presley, miláčik tínedžerov, ktorého hviezda od roku 1954 závratne stúpala. Úradníci verejného zdravotníctva ho preto oslovili a angažovali s cieľom motivovať amerických tínedžerov, aby sa dali zaočkovať. Elvis Presley sa dal pred televíznymi kamerami zaočkovať v obľúbenom programe The Ed Sullivan Show.

Aj Elvisova iniciatíva prispela k úspechu očkovacej kampane. Mobilizovala sa tiež samotná mládež, ktorá založila skupinu s názvom Teens Against Polio (TAP). Prostredníctvom nej motivovala ľudí, aby sa nechali zaočkovať.

Do roku 1957, keď sa začalo s plošným očkovaním, výskyt ochorenia klesol o 90 percent.

Vakcína pre všetkých

Jonas Edward Salk a ani Albert Sabin, ktorý vyvinul orálnu poliovakcínu (v USA bola schválená v roku 1961), si svoje vakcíny nedali patentovať, hoci im mohli vyniesť veľkú finančnú sumu. Šesť farmaceutických spoločností získalo licenciu na výrobu Salkovej vakcíny IPV. Samotný Salk nemal žiadny podiel zo zisku.

Salk sa zasadzoval za spravodlivý prístup k vakcíne pre všetkých. Bol si vedomý, že úsilie o elimináciu obrny nebude fungovať bez plošného bezplatného alebo cenovo prístupného očkovania.

V jednom rozhovore v roku 1955 na otázku, kto vlastní patent na vakcínu IPV, odpovedal: „Povedal by som, že ľudia. Neexistuje žiadny patent. Mohli by ste si patentovať slnko?“ Jeho odkaz žije ďalej aj prostredníctvom Salkovho inštitútu pre biologické štúdie (Salk Institute for Biological Studies), ktorý založil v roku 1963 v kalifornskej La Jolle s cieľom podporovať moderný vedecký výskum.

Československo ako vzor

V roku 1957 sa začalo očkovať proti detskej obrne aj u nás, vo vtedajšom Československu. Na jar 1957, keď bol zaznamenaný nástup epidémie detskej obrny, bolo zaočkovaných Salkovou vakcínou približne 87 percent všetkých detí vo veku 1 až 7 rokov a približne 40 percent detí vo veku 8 až 15 rokov. Ochranný účinok v populácii, ktorej boli podané dve dávky intradermálnej vakcíny, bol 66 percent v Čechách a 74 percent na Slovensku. Epidémiu sa podarilo zastaviť.

V roku 1958 sa začala používať orálna poliovakcína Alberta Sabina, ktorá obsahovala oslabené vírusy. Vakcína sa podávala v kvapkách na lyžičke. Na jar roku 1960 a 1961 bolo v bývalom Československu v rámci celonárodnej kampane zaočkovaných približne 93 percent detí. V roku 1961 bola obrna v Československu eliminovaná.

V súčasnosti sa používa moderná neživá inaktivovaná poliovakcína, ktorá sa podáva injekčnou formou a u nás je súčasťou hexavakcíny.

Zdroj: WHO, WDR, March of Dimes, History of Vaccines, The White House, Smitsonian Magazine, RÚVZSN, sprievodcaockovanim.skScience History Institute

Slonim D., Svandová E., Strnad P., Benes C.: History of poliomyelitis in the Czech Republic–Part III., Public Health. 1995

(zh)

CENTRUM VEDECKO-TECHNICKÝCH INFORMÁCIÍ SR Ministerstvo školstva, výskumu, vývoja a mládeže Slovenskej republiky