Svetoznáma autorka detských kníh sa venovala výskumu húb a lišajníkov. Vedecké kruhy jej vyjadrili uznanie za výnimočnú prácu až o sto rokov neskôr.
Beatrix Potterová, autorka Dobrodružstiev zajačika Petríka, bola nadšenou mykologičkou. Vpravo je nákres huby Hygrocybe coccinea. Zdroj: Wikimedia Commons
Spomienka na slávnu autorku detských kníh Beatrix Potterovú (28. júla 1866 – 22. decembra 1943) pri príležitosti 80. výročia jej úmrtia je venovaná jej vášni pre huby a lišajníky.
Jedna z najobľúbenejších britských autoriek Beatrix Potterová sa vo svete preslávila najmä príbehmi pre deti a roztomilými ilustráciami zvieracích hrdinov. Bola to mimoriadne talentovaná a plodná autorka. Okrem písania mala aj ďalšie záujmy: bola náruživou ochrankyňou prírody, farmárkou, botaničkou a podnikateľkou.
Ešte skôr, ako začala písať literatúru pre deti, ju uchvátil svet húb. Jej fascinácia hubami nie je až taká známa, pritom im venovala rozsiahlu štúdiu. Jej práca sa však vo vedeckom svete 19. storočia, ktorému dominovali muži, nedočkala uznania.
Nadšenie pre prírodu
Beatrix Potterová sa narodila 28. júla 1866 v londýnskej štvrti Kensington do zámožnej rodiny. Prázdniny trávievala s rodičmi a bratom Bertramom v Škótsku a v Lake District v grófstve Cumbria. Svoje dojmy a zážitky si usilovne zaznamenávala.
Zľava otec Rupert, Beatrix Potterová a jej brat Bertram v roku 1894. Zdroj: Wikimedia Commons
Príroda ju fascinovala. Zbierala motýle, chrobáky, vtáčie vajcia, mušle a kamene. Vraj sa starala o 92 domácich zvierat. Niektoré z nich podnietili jej predstavivosť a stali sa predlohami slávnych zvieracích hrdinov. To bol prípad domáceho králika Benjamina Bouncera, ktorý poslúžil ako predloha pre slávneho zajaca Petra.
Beatrix Potterová milovala zvieratá. Na fotografii vľavo s myškou Xarifou a vpravo so psom Spotom. Zdroj: Vintage Everyday
Učarovali jej lišajníky
Beatrix Potterová mala umelecké nadanie. Výtvarný talent uplatnila v ilustráciách k svojim príbehom. Menej známy je fakt, že popri detských ilustráciách je aj autorkou detailných a verných nákresov húb a lišajníkov. Tomuto koníčku sa venovala od svojich 20 rokov. Spočiatku maľovala mimoriadne krásne exempláre húb. Neskôr začala huby a lišajníky skúmať podrobnejšie a svoje zistenia zachytila v maľbách.
„Huby ju priťahovali najprv pre ich efemérne rozprávkové vlastnosti, potom pre rozmanitosť ich tvarov a farieb a pre výzvu, ktorú predstavovali v rámci techniky akvarelu,“ uviedla autorka biografie o Beatrix Potterovej a historička Linda Learová v roku 2007.
Huby skúmala aj pod mikroskopom
Vo výskume húb ju v Škótsku podporoval amatérsky prírodovedec Charles McIntosh, ktorého poznala od svojich štyroch rokov. Hoci bol McIntosh civilným povolaním poštár, poskytol mladej Beatrix cenné rady. Obdivoval jej obrázky, posielal jej exempláre, ktoré jej slúžili ako predlohy na maľovanie, a radil jej pri vedeckej klasifikácii a technike mikroskopovania. Beatrix mu na revanš posielala kópie svojich malieb a nákresov.
Od roku 1895 sa záujem Beatrix Potterovej o huby stupňoval. Bol to práve McIntosh, kto jej navrhol, aby huby stvárňovala vedeckejším spôsobom, s prierezmi zobrazujúcimi ich lamely, ktoré by pomohli pri ich identifikácii.
Na presné zakreslenie drobných spór používala mikroskop. Beatrix dokonca skúmala spóry pod mikroskopom, aby zistila, či a za akých podmienok môžu vyklíčiť. Bola úspešná. Výsledkom jej mravčej práce bolo približne 350 detailných zobrazení húb, machov a spór.
Hygrocybe coccinea, 1897. Zdroj: Wikimedia Commons
Pokusy s klíčením spór húb
V máji 1896 ju jej strýko, významný chemik sir Henry Roscoe, zoznámil s Georgeom Masseem, mykológom z Kráľovskej botanickej záhrady v Kew. V lete toho istého roka sa Beatrix podarilo úspešne naklíčiť spóry rôznych húb na sklenené platne. Ich rast následne sledovala a merala pod mikroskopom. Jej fascinácia patrila najmä lišajníkom.
S poprednými osobnosťami diskutovala o otázke skutočnej povahy lišajníkov. Táto téma bola koncom 19. storočia mimoriadne kontroverzná a panovala okolo nej búrlivá polemika. V tých časoch sa lišajníky považovali za samostatné organizmy a boli zaradené medzi rastliny. Ide však o symbiotickú formu života, pozostávajúcu z rias a húb.
Lišajníky
Lišajník (Lichen) alebo lichenizovaná huba je symbiotické spoločenstvo huby a riasy či sinice. Vedecký odbor študujúci lišajníky sa nazýva lichenológia. Symbióza lišajníkov, nazývaná lichenizmus, predstavuje svojrázny spôsob súžitia dvoch alebo viacerých odlišných biologických druhov. Symbiotickú povahu lišajníkov objavil v roku 1867 Švajčiar Simon Schwendener a trvalo takmer sto rokov, kým vo vedeckej obci definitívne vymizli námietky proti tomuto faktu.
Uznania sa jej práca dočkala až o sto rokov
Svoje podrobné poznatky a zistenia, doplnené o nádherné ilustrácie, zhrnula Beatrix Potterová v rozsiahlej štúdii On the Germination of the Spores of Agaricineae. Tá však v čase svojho vzniku nebola publikovaná. V 19. storočí bolo formálne vedecké vzdelanie alebo členstvo vo vedeckej spoločnosti pre ženy prakticky nedostupné. Takisto im bol odopretý prístup na vedecké prednášky a do knižnice slávnej londýnskej Spoločnosti lichenológov. Beatrix neuspela ani so žiadosťou o prijatie medzi študentov Kráľovskej botanickej záhrady, pretože ženy záhrada neprijímala.
Kolegovia jej dali jasne najavo, že im ako žena nie je rovnocenná. Jej štúdia preto nebola publikovaná a jej výskum vedecké kruhy ignorovali. Až o sto rokov neskôr, v roku 1997, sa jej Spoločnosť lichenológov posmrtne ospravedlnila za diskrimináciu a oficiálne uznali výsledky, ku ktorým sa svojím skúmaním dopracovala.
Podrobné nákresy húb Beatrix Potterovej sa dodnes široko skúmajú z hľadiska ich vedeckej presnosti a používajú sa na určovanie druhov húb.
Pozrite si
Autorka a šikovná obchodníčka
Beatrix Potterová sa nakoniec vzdala svojho záujmu o výskum a sústredila sa na písanie detskej literatúry, ktoré sa stalo hlavným zdrojom jej príjmov. V roku 1893 vyšla jej slávna kniha Dobrodružstvá zajačika Petríka. V roku 1903 si dala bábiku zajačika Petra patentovať. Vďaka príjmom z honorárov za knihy a z poľnohospodárskej činnosti mohla viesť spokojný a zabezpečený život, čo pre ženu samoživiteľku v tých časoch nebolo samozrejmé ani bežné.
Beatrix si kúpila pozemok v Lake District a stala sa vášnivou farmárkou a chovateľkou oviec. Keď v roku 1943 vo veku 77 rokov zomrela, zanechala po sebe viac ako 16 štvorcových kilometrov pôdy, 16 fariem, niekoľko vidieckych domov a stáda oviec plemena Herdwick. Dom Beatrix Potterovej v blízkosti Swarey je možné navštíviť aj dnes. Na jej farme Hill Top dnes sídli múzeum National Trust.
Po smrti Beatrix Potterovej sa našiel šifrovaný denník svedčiaci o jej pozorovacom talente a zmysle pre humor, teda schopnostiach, ktoré zúročila vo svojich príbehoch.
Zdroj: Mikrobenzirkus, Wikipedia
(zh)
