Zoológ Daniel Jablonski z Univerzity Komenského v Bratislave pri ňom vychádza z genomickej fylogeografie a z poznatkov, ako mnohé druhy v prírode vznikajú.
Hrabavka balkánska z Grécka predstavuje príklad mladej línie, ktorá sa oddelila relatívne nedávno, a to na začiatku pleistocénu približne pred dvoma miliónmi rokov. S cieľom zdôrazniť genetickú odlišnosť týchto obojživelníkov, ktoré si stále zachovávajú určitú reprodukčnú kompatibilitu so sesterskými líniami druhu, a zároveň poukázať na dôležitosť ich ochrany vedci túto populáciu opísali ako samostatný poddruh Pelobates balcanicus chloeae. Zdroj: UK v Bratislave
Inovatívny prístup k vyváženejšiemu hodnoteniu biodiverzity, ktorý by mohol prispieť k jej efektívnejšej ochrane, je predmetom štúdie zoológa Daniela Jablonského z Univerzity Komenského v Bratislave. Návrh trojčlenného tímu autorov, vychádzajúci zo súčasných trendov výskumu DNA, publikoval prestížny americký interdisciplinárny časopis Proceedings of the National Academy of Sciences (PNAS).
Problémy druhovej klasifikácie
Na Zemi poznáme viac ako milión druhov živočíchov, omnoho viac ich však stále čaká na taxonomické zhodnotenie, teda opis. Opisy žijúcich alebo vymretých organizmov a ich katalogizácia umožňujú výskum a pochopenie evolučných i ekologických procesov, tvorbu národných aj nadnárodných zoznamov a efektívnu ochranu. Keďže druh je v mnohých štátoch jedinou kategóriou uznávanou v legislatíve o voľne žijúcej faune, existujú snahy klasifikovať každú geneticky odlišnú populáciu ako nový druh. To však spôsobuje takzvanú taxonomickú infláciu.
„Odpoveď na otázku ,Čo je to druh?ʻ nie je taká jednoznačná, ako sa môže zdať. Niektoré opisy sú založené na prekvapivo vágnych kritériách a skúmané populácie reálne nemusia predstavovať samostatné druhy. To môže umelo zvyšovať počty druhov a destabilizovať ich katalogizáciu,“ vysvetlil problémy druhovej klasifikácie Daniel Jablonski z Prírodovedeckej fakulty UK. Označovanie každej geneticky odlišnej evolučnej línie za druh môže odkloniť obmedzené zdroje na ochranu prírody a pripraviť o tieto zdroje druhy, ktoré sú skutočne ohrozené.
Odpoveď na otázku ,Čo je to druh?ʻ nie je taká jednoznačná, ako sa môže zdať. Niektoré opisy sú založené na prekvapivo vágnych kritériách a skúmané populácie reálne nemusia predstavovať samostatné druhy. To môže umelo zvyšovať počty druhov a destabilizovať ich katalogizáciu.
Návrh štandardizovaného prístupu určovania druhov
Spolu s odborníkmi v oblasti molekulárnej taxonómie Christophom Dufresnesom a Nikolayom Poyarkovom preto navrhol štandardizovaný prístup určovania druhov a poddruhov predovšetkým živočíchov. Publikovali ho v prestížnom časopise PNAS, ktorý vydáva Národná akadémia vied Spojených štátov amerických.
Nový prístup vychádza z genomickej fylogeografie a z poznatkov, ako mnohé druhy v prírode vznikajú. „Populácie sa počas procesu vzniku druhov izolujú geografickými či ekologickými bariérami a vyvinú sa do samostatných línií. Keď sa tieto línie opäť náhodne stretnú, snažia sa reprodukovať. Časom nahromadená odlišnosť v DNA spôsobí ich čiastočnú nekompatibilitu. Všimli sme si, že sesterské evolučné línie s odhadmi divergencie pred troma, štyrmi a viac miliónmi rokov sa krížia (hybridizujú) menej ako mladšie línie. Druhy preto predstavujú línie (populácie) s limitujúcou mierou výmeny genetickej informácie, čo môže byť teoreticky využité ako jedno z kritérií, či konkrétne línie zodpovedajú druhom, alebo nie,“ osvetlil Jablonski.
Populácie sa počas procesu vzniku druhov izolujú geografickými či ekologickými bariérami a vyvinú sa do samostatných línií. Keď sa tieto línie opäť náhodne stretnú, snažia sa reprodukovať. Časom nahromadená odlišnosť v DNA spôsobí ich čiastočnú nekompatibilitu.
Zvýšený záujem o endemické populácie
Autori preto navrhujú, aby sa geneticky unikátne, ale evolučne mladšie a reprodukčne stále kompatibilné línie predstavujúce vnútrodruhovú diverzitu opisovali ako poddruhy. Tak im možno udeliť vedecké meno, študovať ich evolučnú históriu, zaradiť na červené zoznamy a chrániť. „Náš návrh môže odpovedať na potreby ochrany evolučne jedinečných, i keď reprodukčne kompatibilných populácií bez toho, aby došlo k umelému navýšeniu počtu druhov. Tieto línie, ktoré sú navyše často endemické a hrajú v evolúcii druhu obrovskú rolu, špeciálne chránené nebývajú. Dôvodom je práve ich chýbajúci opis,“ priblížil Jablonski.
Príkladom môžu byť nedávne opisy endemických populácií balkánskych hrabaviek Pelobates balcanicus chloeae alebo najdlhšieho beznohého jaštera sveta Pseudopus apodus levantinus z Blízkeho východu. Ich objav naštartoval zvýšený záujem o tieto endemické populácie a ich ochranu. Nový prístup by tak v praxi umožnil uznať vyššiu biodiverzitu bez potreby zvyšovania počtu druhov, a tak efektívnejšie realizovať ochranu živočíchov na základe ich evolučnej histórie.
Zdroj: TS UK v Bratislave
(zh)
