Hirschov index (H-index) je jedným z medzinárodných ukazovateľov výkonu vedca. Ako funguje?
Nová panelová výstava Centra vedecko-technických informácií SR pod názvom Slovenskí vedci: Prístup povolený je zameraná na priblíženie vedeckej práce významných slovenských vedeckých pracovníkov na základe medzinárodného meradla výkonu, a to H-indexu.
Hodnota H-indexu sa zvyšuje počtom vedeckých štúdií, ktorých odbornosť potvrdzuje vysoká citovanosť. Ide o počet zmienok iných vedcov, v ktorých sa odvolávajú na danú štúdiu. Hirschov index nesie meno fyzika Jorgeho Eduarda Hirscha, ktorý o ňom publikoval článok v roku 2005.
H-index udáva, koľko najcitovanejších článkov autora má rovnaký alebo väčší počet citácií, ako je poradie článku vytvorené na základe počtu citácií.
V tabuľke, ktorá je súčasťou obrázku, je uvedených 5 najviac citovaných publikácií vedca vydaných v odborných a vedeckých periodikách.
Ak má autorov tretí najcitovanejší článok citačný index 15 a štvrtý najcitovanejší článok citačný index 8, Hirschov index je 4, a to z toho dôvodu, že štvrtý najcitovanejší článok má vyšší alebo rovnaký počet citácií, ako je jeho poradie.
Poradie publikácií podľa počtu citácií sa nazýva citačný index. Okrem mien autorov a názvov publikácií obsahuje zoznam citovanej literatúry (z ktorej autori vychádzajú), zoznam citujúcej literatúry (kde všade dielo citujú) a register všetkých autorov, ktorí v názve svojho diela použili uvedené údaje.
Je prirodzené, že niektoré odbory sú citovanejšie viac ako iné, v každom z nich existuje akýsi „rámec“, v ktorom sa vedci pohybujú. Spoločne s prestížnymi oceneniami však Hirschov index môže slúžiť ako vhodný scientometrický ukazovateľ na priblíženie odbornosti vedca. Poukazuje na vedeckovýskumný výkon vedeckých pracovníkov súčasným meraním kvality a množstva vedeckých výstupov.
Záhady scientometrie a bibliometrie
H-index je však len jedným z viacerých nástrojov scientometrie – disciplíny, ktorá sa zaoberá kvantitatívnym hodnotením vedy a vedeckého výskumu. Používa sa v scientometrii (hodnotenie vedeckej výkonnosti), ale aj v bibliometrii (kvantitatívna analýza vedeckých dokumentov).
Hodnotiť vedecké výsledky je mimoriadne ťažké, vedomosti v jednotlivých vedných odboroch sú totiž nedostupné nielen pre laikov, ale aj ostatných vedcov, ktorí sa venujú inému predmetu skúmania.
V scientometrii preto nemôže ísť o žiadnu „komisiu“, ktorá by posudzovala vedecké výsledky, to je z povahy veci nemožné. Zostáva teda skúmať, ako sa k vedeckým výstupom stavia kritická masa ľudí, ktorá sa v nich orientuje. Scientometria teda pomocou matematicko-štatistických modelov skúma práve formou citácií, teda zmienok v ďalších štúdiách.
Spôsob „merania vedeckého úspechu“, ktorý tak trocha pripomína Smithovu neviditeľnú ruku trhu, má korene v 50. rokoch 20. storočia. Vtedy si talentovaný chemik a knihovník Eugene Garfield všimol, že expertné systémy, založené na indexovaných informáciách a citáciách, môžu slúžiť aj na hodnotenie vedeckých publikácií.
Pretavilo sa to do dnešného systému, v ktorom ide v jednotlivých oblastiach o to, ako sa k danej vedeckej publikácii postavia odborníci – ak je štúdia citovaná, stúpa jej relatívna hodnota.
Od čias Eugena Garfielda prešla scientometria veľkým vývojom, v súčasnosti existuje okrem H-indexu aj viacero iných nástrojov, ktoré riešia kvantitatívne aspekty publikácií.
O tom, ako hodnotiť vedu a podľa akých kritérií udeľovať financie rôznym vedeckým projektom, sa diskutuje stále a je otázne, či existuje jednoznačné riešenie. Súčasné scientometrické nástroje však predstavujú aspoň základný kompas.
