Na svojom instagramovom účte Kreslím vedu sa vedkyňa snaží pomocou obrázkov jednoducho vysvetliť komplikované vedecké informácie.
Vedkyňa Lucia Ciglar, Zdroj: Archív Lucie Ciglar
Molekulárna biologička Lucia Ciglar pracovala počas svojho doktorandského štúdia v Európskych laboratóriách molekulárnej biológie (EMBL) v nemeckom Heidelbergu, ktoré sú prestížnymi vedeckými pracoviskami.
Okrem experimentov sa venovala aj tvorbe vedeckých ilustrácií. Jej obrázky a grafy sa objavili v prestížnych odborných časopisoch, napríklad Nature, Science či Nature Genetics.
Na začiatku roku 2021 vytvorila doktorka Ciglar na Instagrame účet s názvom Kreslím vedu, kde zverejňuje svoje vedecko-popularizačné ilustrácie určené pre verejnosť.
Vo svojich obrázkoch jednoducho vysvetľuje, ako vznikli mRNA vakcíny, ako fungujú PCR testy, či je väčšia šanca, že človek zomrie na ochorenie Covid-19 alebo ho zasiahne blesk.
V rozhovore sme sa vedkyne okrem iného pýtali, či chcela byť vždy molekulárnou biologičkou, čo je podľa nej najťažšie na vedecko-popularizačnej ilustrácii a ako dlho jej trvá vytvoriť jednu ilustráciu.
Študovali ste molekulárnu biológiu. Prečo ste sa rozhodli pre takéto zameranie? Chceli ste byť vždy molekulárnou biologičkou?
Počas celého štúdia na základnej a strednej škole som vôbec nevedela, čo chcem ísť študovať. Bavili ma všetky predmety a vybrať si iba jeden bolo veľmi ťažké. Mala som rada matematiku, ale aj cudzie jazyky, neskôr som sa dokonca zaujímala aj o ekonómiu. Aj prihlášky som si podala na rozličné univerzity.
Nakoniec som si vybrala univerzitu amerického typu, ale v Nemecku, kde sa študenti až po prvom ročníku definitívne rozhodujú, aké bude ich zameranie. Nešla som tam s tým, že budem študovať biológiu. Mala som však šťastie na úžasných profesorov a biochémia i bunková biológia ma úplne uchvátili. Možno môj príbeh v tomto smere bude povzbudivý pre mladých ľudí a študentov, ktorí ešte nevedia, akým smerom by sa mali uberať, a stále sa hľadajú. Naozaj človek nemusí hneď od začiatku vedieť, že chce byť vedcom. Pokojne to môže prísť aj neskôr.
Prečo ste sa rozhodli ísť študovať do zahraničia?
Prirodzene to vyplynulo z môjho štúdia. Posledné dva roky strednej školy som študovala na gymnáziu v Bratislave IB (International Baccalaureate) program, kde vyučovanie prebiehalo v angličtine, maturita bola medzinárodná a pripravovali nás na štúdium v zahraničí.
Čo bolo pre vás najťažšie, kde ste prišli do Nemecka?
Najťažší bol pre mňa prvý semester, počas ktorého som sa ani raz nedostala domov. Podarilo sa mi prísť až na Vianoce. Doteraz si pamätám, ako ma na letisku čakali rodičia s bratmi. Keď som ich uvidela, od šťastia som sa rozplakala a ľudia okolo nás sa čudovali, čo sa deje. Vždy som bola veľmi naviazaná na svoju rodinu, mala som v nej veľkú podporu.
Trochu mi pomohlo, že už počas strednej školy som posledné dva ročníky bývala na internáte a chodievala som domov iba cez víkendy, pripravilo ma to na odlúčenie. Okrem toho mi študijný program IB pomohol vnímať medzinárodnosť, počas štúdia som prišla do kontaktu s inými kultúrami. Beriem to ako veľké pozitívum, keď človek zažije multikultúrne prostredie. Univerzitu v Nemecku navštevovali študenti z vyše sedemdesiatich rôznych štátov. Takáto skúsenosť človeka veľmi posunie ďalej.
Na vašom webe som sa dočítala, že ste prvú vedeckú ilustráciu urobili práve počas štúdia na univerzite. Píšete, že to bola eukaryotická bunka. Prečo ste kreslili práve ju?
Kreslenie eukaryotickej bunky je jedna z mojich najvýraznejších spomienok z univerzitných čias. Šlo o zadanie na predmete bunková biológia od pani profesorky Klaudie Brix.
Existujú dva typy buniek, prokaryotická a eukaryotická. Je pravda, že prokaryotická bunka by sa mi kreslila podstatne jednoduchšie. Ide totiž o bunku baktérií, v ktorej nie sú žiadne organely, dokonca aj genetická informácia v nej voľne pláva v cytoplazme. Na rozdiel od eukaryotickej bunky neobsahuje žiadne zložité štruktúry.
Eukaryotické bunky sú bunky, ktoré sa nachádzajú v ľudskom tele, ale aj v telách živočíchov a rastlín. Majú rôzne organely, ktoré sa líšia medzi rastlinami a živočíchmi, takže správne by som mala povedať, že som kreslila živočíšnu eukaryotickú bunku.
Najviac som sa pri kreslení potrápila s endoplazmatickým retikulom. Ide o zložitú organelu okolo jadra, ktorá je veľmi členitá, má veľký povrch, kde sa prepisujú informácie z mRNA do bielkoviny. Je to veľmi nepravidelná organela, má mnoho drobných čiastočiek, ktoré sa ťažko kreslia.
Kreslenie vašej prvej ilustrácie ste opísali ako bolestivé a vzrušujúce. Prečo?
Zadanie znelo nakresliť eukaryotickú bunku buď ručne, alebo na počítači. Rozhodla som sa, že ilustráciu nakreslím na počítači, a keďže som nemala žiadne profesionálne softvéry, použila som Skicár. Preto bola tvorba ilustrácie bolestivá. Samotné kreslenie bunkových štruktúr mi trvalo celý víkend. Sedela som nad tým od rána do noci. Síce to bolo bolestivé, ale na druhej strane ma to aj veľmi bavilo.
Nepoznala som mieru, nevedela som si povedať, kedy už stačí, kedy je ilustrácia už dosť dokonalá. Neustále som sa snažila obrázok ešte zlepšiť alebo ho nejako doplniť. Pamätám si, že výsledok nakoniec ocenila aj samotná profesorka. Potom som si dala na dlhšiu dobu od kreslenia pauzu. Nevenovala som sa mu, teda nie nad rámec toho, ako sa ilustráciám venuje bežný doktorandský študent. Neskôr sa ale kreslenie ku mne znova vrátilo.
Čo je podľa vás najťažšie na vedeckej ilustrácii?
Momentálne bojujem s hľadaním hranice medzi vedeckou presnosťou a zrozumiteľnosťou. Lebo čím viac sa človek snaží niečo zjednodušiť, tým viac musí zvážiť, nakoľko je to ešte vedecky presné.
V mojich prvých kresbách bolo síce všetko fakticky správne, ale ilustrácie boli zložité na pochopenie pre širokú verejnosť. Akonáhle som ich zjednodušila, čelila som kritike, že menej presné ilustrácie vytvárajú priestor pre nadinterpretácie alebo špekulácie.
Mojím cieľom je naučiť sa komunikovať jasne a zrozumiteľne pomocou ilustrácie tak, aby človek pochopil hlavnú pointu obrázku bez vedľajšieho textu. Beriem to ako osobnú výzvu.
Ilutrácia Lucie Ciglar, Zdroj: Lucia Ciglar
Podľa čoho sa aktuálne orientujete, keď „balansujete” na hranici medzi presnosťou a zrozumiteľnosťou?
Priznám sa, že už mám celkom široké publikum, na ktorom testujem obrázky predtým, než ich uverejním na sociálnych sieťach. Jeho prvou členkou bola moja mama, avšak bola veľmi málo kritická. Neskôr som si našla ďalšie objekty, moje kamarátky z vedeckých aj nevedeckých kruhov, ktorých sa pýtam na názor. V predchádzajúcej práci som bola zvyknutá dostávať veľké množstvo spätnej väzby, najmä od šéfky. Teraz mi to chýba.
Pomáha vám, keď svoje ilustrácie konzultujete s laikmi?
Áno, pretože predtým som kreslila ilustrácie pre vedcov a teraz som začala kresliť obrázky aj pre „nevedcov”. Je to iné, keďže laik nemá také poznatky ako odborník. Navyše teraz píšem o vede v slovenčine, čo je pre mňa tiež ťažké, keďže už od čias gymnázia som študovala a potom pracovala výlučne v angličtine.
Každá ilustrácia je pre mňa výzva. Keď kreslím obrázky pre verejnosť, tak sa pritom sama veľa učím. Snažím sa konzultovať svoju prácu s laikmi a keď mi povedia, že im je niečo nejasné, snažím sa to následne doplniť.
Pôvodne ste robili ilustrácie najmä do odborných publikácií. Vaše vedecké ilustrácie sa objavili v špičkových odborných časopisoch, ako sú Nature alebo Science. Kedy ste sa rozhodli, že začnete tvoriť aj vedecko-popularizačné ilustrácie pre všetkých?
Tento zlom nastal relatívne nedávno. Asi ako každý, aj ja som čítala pomerne veľa v médiách o pandémii, koronavíruse a o všetkom, čo s tým súvisí. Videla som komentáre ľudí na sociálnych sieťach a uvedomila som si, ako veľmi tomu nerozumejú. Z pohľadu biológie v nich bolo veľa nezmyslov o tom, ako fungujú vírusy alebo vakcíny. Mnohé veci, ktoré sú pre mňa ako biologičku základné, boli v komentároch na sociálnych sieťach vyslovene nepochopené. Nemohla som sa na to ďalej len tak nečinne pozerať.
Okrem toho je však tvorba týchto ilustrácií mojou osobnou psychohygienou. Obrázky mi pomáhajú dostať zo seba von frustráciu z toho, aká je veda na Slovensku nepochopená a nedocenená. Navyše sa každým obrázkom zdokonaľujem a učím. Netúžila som po pozornosti či popularite. Založila som si malý instagramový účet Kreslím vedu, kde som sa rozhodla svoju tvorbu zverejňovať.
Ako vzniká vaša typická vedecko-popularizačná ilustrácia?
Najťažšie je dostať správny nápad, impulz, akú tému a akým spôsobom ju nakresliť tak, aby bola pútavá. Keď príde impulz a ja sa nadchnem, samotné kreslenie už ide relatívne rýchlo. Tak to bolo napríklad v prípade mojej asi najobľúbenejšej ilustrácie o vedeckých objavoch, ktoré viedli k vývoju mRNA vakcín. Keďže išlo o tému, ktorá mi bola blízka, nemusela som si k tomu čítať veľa článkov alebo študovať nové podklady. Iba som si pre istotu overila niektoré veci, či platí to, čo som sa učila, pretože tieto veci sa veľmi rýchlo menia. Človek musí byť neustále v obraze.
Ak ide o tému, ktorá je pre mňa úplne nová alebo nie je z môjho odboru, snažím sa k tomu pristupovať zodpovedne. Som molekulárna biologička, nie epidemiologička ani virologička. V takýchto prípadoch si musím naštudovať omnoho viac poznatkov a aby som sa cítila istejšie, dávam ilustráciu skontrolovať aj odborníkom. Je pre mňa veľmi dôležité vedieť, že ilustrácia je po odbornej stránke v poriadku.
Znie to ako pomerne komplikovaný proces. Ako dlho vám trvá vytvoriť jednu vedecko-popularizačnú ilustráciu?
Zatiaľ to ide pomalšie, ako by som si priala. Musím popracovať na tom, aby som bola pri tvorbe ilustrácií pružnejšia, rýchlejšia, vedela lepšie reagovať na aktuálne témy. Teraz mi jedna ilustrácia trvá približne 2 až 3 týždne. Je to spôsobené najmä tým, že na nej nepracujem nepretržite, pretože mám aj ďalšie aktivity.
Ďalším, už spomínaným problémom je, že bojujem s túžbou obrázok zdokonaľovať a vylepšovať donekonečna. Musím sa naučiť povedať si, že už je dielo hotové. V tomto mi pomáha, keď si stanovím deadline.
Sú ale aj grafiky, ktoré som vytvorila za deň. Pri jednej ilustrácii som napríklad ráno dostala nápad, dala som ho na papier a hneď som ho aj publikovala. V komentároch ma však hneď konfrontovali s tým, že som neurobila dostatočnú analýzu dát. Je to riziko a ja som radšej opatrnejšia a sedím nad tým dlhšie.
Viete si predstaviť, že by ste sa vedecko-popularizačnej ilustrácii venovali aj profesionálne? Je veľmi vzácne, keď vedec dokáže dáta spracovať zrozumiteľne. Rovnako je veľmi vzácne, keď máte takéto zdroje. Verím, že aj pre čitateľov je prínosnejšie, keď vedia, že ilustráciu či grafiku vytvoril odborník.
Aktuálne som sa vo svojom živote ocitla tak trochu na križovatke. V mieste, kde bývam, nie je veľa možností na realizáciu vo vede, takže sa priam núka, aby som sa vydala týmto smerom. Doteraz som nemala veľmi čas, dôvodom boli pandémia či deti. Teraz sa mi otvárajú úplne iné časové možnosti, než som mala pred pol rokom alebo rokom.
Vnímam, že na slovenskom trhu sú v porovnaní so zahraničnými médiami medzery v oblasti vedecko-popularizačnej ilustrácie. Vidím veľa priestoru na zlepšenie. Zároveň ma vedecká ilustrácia veľmi baví, napĺňa a umožňuje mi zostať v kontakte s vedou, aby som si všetko svoje vzdelanie, skúsenosti a vášeň dokázala udržať i naďalej, čo je pre mňa dôležité.
Prečo ste sa rozhodli vrátiť sa na Slovensko?
Určite existujú ľudia, ktorí dokážu skĺbiť rodinný život s vedeckou kariérou. Ja som však vo svojom okolí nemala šťastie na ženy – vedkyne, ktoré by mi boli vzorom v tom zmysle, že je možné mať veľkú šťastnú rodinu a zároveň špičkovú vedeckú kariéru. Vždy som bola veľmi rodinne založená, a tak som sa rozhodla pre rodinu.
Po tom, ako sme si ju s manželom v Nemecku založili, prišla postupne aj myšlienka vrátiť sa na Slovensko. Chcela som, aby mali naše deti také detstvo, aké som mala ja. Aby vyrastali obklopení starými rodičmi, sesternicami, bratrancami. Toto nám v Nemecku veľmi chýbalo. Človek to vníma inak, keď je slobodný a keď má deti.
Chýba vám občas vedecká kariéra?
Chýba mi viac, než som si myslela, že mi bude chýbať. Rozhodnutie vrátiť sa na Slovensko nepadlo zo dňa na deň, bol to dlhodobý proces a ja som si myslela, že som pripravená spraviť tento krok a vzdať sa práce vo výskume. Čím ďalej, tým viac mi ale veda chýba. Budem preto naozaj rada, ak s ňou budem mať možnosť zostať vďaka obrázkom naďalej v kontakte. A vždy ma veľmi poteší, ak mi niekto napíše, že sa mu moje obrázky páčia alebo ho inšpirujú. Vtedy mám pocit, že to bolo správne rozhodnutie.
