VEDA NA DOSAH – váš zdroj informácií o slovenskej vede

Pavol Šajgalík: Vzdelávanie je na Slovensku väčší problém ako klimatická kríza

Tamara Leontievová
Matúš Beňo

Veda na Slovensku potrebuje podľa predsedu SAV viac originálnych myšlienok a lepšie prostredie.

Grafika k sérii prednášok - Quo vadis, veda na Slovensku? Pavol Šajgalík. Zdroj fotografie: SAV. Grafika: Michaela Mašánová

Ako sa má veda na Slovensku? Čo jej chýba a čoho má dosť? V rámci seriálu Quo Vadis, veda na Slovensku oslovujeme významné osobnosti vedy a pýtame sa, ako to s vedou u nás vyzerá, čo by jej prospelo a kam by sa mala uberať.

V rozhovore s čerstvo znovuzvoleným predsedom Slovenskej akadémie vied Pavlom Šajgalíkom (jeho tretie funkčné obdobie začne plynúť 6. júna 2021 a potrvá do roku 2025) sa dočítate:

  • ako je na tom veda na Slovensku, v čom má rezervy a ako situáciu zlepšiť,
  • prečo je potrebné udržať vedcov doma a ako na to,
  • ako by malo vyzerať ideálne prepojenie vedy a praxe,
  • akú úlohu vo vede zohráva vzdelávací systém a prečo naozaj nutne potrebuje reformu,
  • prečo máme na Slovensku priveľa vedeckých cien,
  • na čo sa sústrediť pri popularizácii vedy, aby ju každý miloval.

Ako sme na tom s vedou na Slovensku?

Ak chceme zistiť, ako na tom sme, mali by sme sa na vedu dívať v širšom, svetovom kontexte. Keď to spravíme, tak vidíme, že máme vedecké tímy a vedcov, ktorí riešia problémy, pričom sa naozaj dotýkajú špičkovej svetovej vedy. Nie je ich veľa, ale existujú.

Dobrou ilustráciou tohto faktu je ESET Science Award, ktorého výberová komisia pozostáva z vynikajúcich vedcov v celosvetovom meradle. Keď táto komisia dokáže na Slovensku vybrať tímy alebo jednotlivcov, ktorí sú podľa nej hodní ceny, tak je to celkom dobré. Zároveň to môže byť aj užitočný návod na to, ako zistiť, kto z našich vedcov robí skutočne výnimočné veci.

Posledné hodnotenie Slovenskej akadémie vied (audit SAV medzinárodným panelom v roku 2017) sme robili podobným spôsobom – chceli sme vedieť, ako našu vedeckú prácu vníma svet. Chceli sme sa pozrieť na seba do zrkadla. Kvalitu naozaj zistíš len porovnaním – aj športovci chodia na majstrovstvá sveta, aby vedeli, ako na tom sú.

Na druhej strane si nemôžeme dovoliť venovať sa len „svetovej“ vede. Máme vlastné špecifiká a je dôležité ich kultivovať a skúmať. Dobrým príkladom sú napríklad štúdie, ktoré skúmajú sociálne vzťahy – tie nám veľmi pomohli v prvej vlne pandémie. Keď v severnom Taliansku prudko narastal počet infikovaných a mŕtvych, prvé simulácie vývoja u nás vychádzali z talianskych dát. Naši sociológovia však poukázali na to, že správanie Slovákov a Talianov sa nedá porovnávať, lebo kým Talian má za deň osem až desať kontaktov, Slovák má dva. Keď tento fakt ovplyvnil modely, celkom sme si vydýchli.

Pavol Šajjgalík s logom SAV. Zdroj foto: SAV, autor: Martin Bystriansky

Pavol Šajgalík s logom SAV. Zdroj foto: SAV, autor: Martin Bystriansky

Aké má veda na Slovensku silné a slabé stránky?

Ako som už spomenul, pred pár rokmi sme sa snažili zistiť, ako je na tom SAV (ktorú možno objektívne považovať za jedného z kľúčových reprezentantov vedy na Slovensku) v porovnaní s podobnými inštitúciami v okolitých krajinách. Pozreli sme sa napríklad na to, koľko publikujeme v časopisoch vyšších tried. Zistili sme, že v porovnaní s Rakúskom, Českom, Maďarskom, Poľskom, ale napríklad aj Fínskom a krajinami podobnej veľkosti na tom nie sme vôbec zle. Dobre sme na tom boli aj v celkovom počte citácií.

V priemerných publikáciách sme boli na podobnej úrovni, rozdiely sme začali zaznamenávať až vtedy, keď sme sa zamerali na publikovanie v najvyšších triedach časopisov, povedzme, Nature family. V tejto oblasti sa vážne prepadáme a spomínané krajiny nás citeľne predbiehajú. Prepadáme sa aj v počte výnimočne citovaných pracovníkov. Záver z analýzy bol taký, že v priemere sme celkom dobrí, ale chýba nám špička, ktorá by bola početnejšia ako jeden človek či jeden tím. A to je vážne konštatovanie.

Samozrejme, prvá vec, nad ktorou hneď začnete rozmýšľať, sú peniaze. Keď sa z hľadiska financovania štátom porovnávame napríklad s Akadémiou vied Českej republiky, dostávame zhruba dve tretiny toho, čo dostávajú v Česku. Keď chcete hrať Ligu majstrov, musíte mať bohatého sponzora, ktorý klub vybaví tak, aby si mohol dovoliť najlepších hráčov. Kvalitných ľudí musíte jednoducho zaplatiť.

Financovanie však asi nie je jediným problémom.

Ďalším problémom je, že nie sme schopní našich vedcov udržať doma. Otázkou je, prečo je to tak. Myslím, že to nesúvisí len so spomínaným nedostatočným finančným ohodnotením.

Podľa mňa je však na Slovensku veľmi problematické prostredie. Nemáme vytvorené mechanizmy na to, aby vedecký pracovník mohol robiť iba vedu. Keď som v 90. rokoch odišiel do Nemecka na štipendium Alexandra von Humboldta, strávil som skoro dva roky v Inštitúte Maxa Plancka. Nemal som žiadnu inú prácu, robil som iba svoju vedu. Nestaral som sa o projekt, peniaze, o nič. Bol som stopercentne zaujatý vedeckou prácou. Keď sa dnes opýtate vedcov, aké percento svojho pracovného času venujú vede a aké iným veciam, odpoveď vás prekvapí. A to je prvý vážny problém vedy na Slovensku. Nemáme vypracovaný systém vedeckej práce tak, aby vedci mohli robiť vedu.

Prvý až po financovaní?

Áno. Alebo druhý. Tretím významným problémom je potom fakt, že ľahko a s radosťou recyklujeme témy. Môj školiteľ sa venoval téme A, ja budem robiť A+ a môj doktorand A++. Keď sa pozriete, ako sa A++ líši od pôvodnej témy A, často zistíte, že sa až tak veľmi nelíši. Potom nám uniká svet, my žijeme v tom, na čo sme zvyknutí a neuvedomujeme si, že atraktívnosť témy A nie je až taká vysoká. A že možno už nie je top.

Nie je jednoduché proti tomu bojovať, ale sú cesty. V Nemecku je napríklad takmer nemožné získať miesto na tej istej univerzite, kde človek pôsobil ako doktorand. Musíte ísť inam, odtrhnúť sa od pôvodných ľudí, tém a problémov, čo vás donúti hľadať nové témy a reagovať na nové problémy.

Jedným problémom je školstvo. Odborníci však často poukazujú aj na nedostatočné prepojenie vedy s praxou.

Na Slovensku to nie je jednoduché. Sme malá krajina a aj mobilita vedeckých pracovníkov je nízka. Ľudia teda ostávajú tam, kde pôvodne študovali. Deväťdesiat percent mojich kolegov je dnes na pracovisku, kde začínali. Koniec koncov i ja som toho príkladom. A netreba to úplne zatracovať, lebo istý druh „vernosti“ inštitúcii je vysoko oceňovaný napríklad aj v Japonsku. Máme to vo svojich kultúrnych génoch a nič nás nenúti tento stav meniť. Ale paralelne s touto „vernosťou“ treba kultivovať a rozvíjať kultúru vyššej vedeckej mobility.

Je však aj iná možnosť a tou sme sa vybrali na SAV. Skúsili sme projekt IMPULZ, ktorý má za úlohu vyhľadávať nových ambicióznych pracovníkov. Tí však musia preukázať, že už neriešia tému A++, ale majú nový projekt, vlastnú ideu, ktorá dokazuje, že majú už niečo za sebou. Nevymysleli sme nič nové, je to aj podmienkou projektov Európskej rady pre výskum. Hľadáme nových lídrov s novými témami. Môžu to byť aj ľudia v rámci Slovenskej akadémie vied, musia však dokázať, že prišli s originálnym projektom.

Ako funguje tento projekt? Akým spôsobom pomáha vedcom?

Systém je nastavený tak, že človeka, ktorý projekt získa, znova vyhodnocuje panel expertov – medzinárodných, nie lokálnych. Na svoju činnosť dostane relatívne veľa peňazí, viac, než poskytuje napríklad Agentúra pre vedu a výskum. Pre mladého človeka vo veku približne 30 až 33 rokov je to šanca naštartovať vlastný projekt, vytvoriť si vlastný tím a uspieť v oblasti, ktorú medzinárodný panel bude považovať za perspektívnu. Nebude to len recyklácia.

Podpora je, predpokladám, časovo ohraničená. 

Projekt by mal trvať štyri roky. To je dostatočná doba na to, aby ste mohli niečo naštartovať.

Budova SAV na Štefánikovej ulici v Bratislave. Zdroj foto: SAV, autorka foto: Katarína Gáliková

Budova SAV na Štefánikovej ulici v Bratislave. Zdroj foto: SAV, autorka foto: Katarína Gáliková

Ako hodnotíte projekt Návraty, ktorý financovalo ministerstvo školstva?

Myslím si, že nebol ideálne nastavený, pretože vedci dostali jednorazový príspevok. Neviem sa vyhnúť predstave, že predstavoval lákadlo najmä pre tých, ktorí mali na Slovensku väzby, v zahraničí si až tak nezvykli, možno neuspeli a premýšľali nad tým, ako by sa mohli vrátiť. Chýba mi tam selekcia z hľadiska úspešnosti či užitočnosti ľudí a ich projektov.

Za oveľa lepší považujem projekt SASPRO. Ľudia museli napísať projekt, ktorý bol vyhodnocovaný, čiže musel byť udržateľný, a následne dostali prostriedky na štyri roky. Z finančného príspevku si potom mohli vytvoriť vlastný tím a pokračovať v práci, ktorú si doniesli zo zahraničia. V prvom SASPRE bolo šestnásť Slovákov, ktorí sa vrátili a zostali.

Keď sme SASPRO vyhodnocovali, zistili sme, že najväčšou motiváciou pre zapojenie sa ľudí do projektu bola možnosť pracovať na svojej téme a šanca vytvoriť si vlastný tím. Ak v zahraničí ako postdoktorand nemáte šťastie a nezískate miesto profesora na univerzite alebo miesto výskumníka v inštitúte, väčšinou riešite projekty niekoho iného. Síce ste schopní, pretože si vás najmú, ale nikdy to nie je vaše dielo. Mať svoj tím a riešiť svoju tému je pritom častým snom vedcov.

Ako však ohodnotiť, či návrat toho-ktorého vedca je alebo nie je prínosom pre krajinu, najmä ak si na výsledky jeho práce budeme musieť počkať niekoľko rokov?

Zjednodušene možno povedať, že prínos či význam vedy možno vidieť v dvoch hlavných aspektoch. Jedným z nich je principiálna dôležitosť podieľať sa na formovaní vzdelanej a kultivovanej spoločnosti spolu s ostatnými nevyhnutnými parametrami, ako je kultúra, umenie, kvalita občianskej spoločnosti. Druhým, azda rovnako dôležitým, je zlepšovanie „hmotnej“ kvality života. Tento aspekt súvisí aj s prepojením vedy s praxou a biznisom. Keď cestujete po svete, vidíte, ako inak sú v jednotlivých krajinách mentálne naladení mladí ľudia, ktorí začínajú svoju vedeckú kariéru. V Ázii napríklad študenti intenzívne uvažujú o tom, ako to, čo sa naučili, dokážu využiť, zmaterializovať. Vedomosti vidia ako komoditu.

U nás je nastavenie iné. Slovenská technická univerzita sa chváli tým, že 99 percent ich študentov po škole získa zamestnanie. V Mexiku na Univerzite v Monterey hovorili, že 60 percent ich študentov založilo úspešnú firmu. My na takéto premýšľanie nie sme zvyknutí a naši študenti nedostávajú ani tento typ impulzov. Nikto ich nenúti uvažovať nad tým, na čo by mohli využiť napríklad svoje vedomosti o elektromagnetickom poli. Začať by sme pritom mali už na vysokej škole, prinajhoršom počas doktorandského štúdia.

Na jednej strane je to v poriadku, dobrými vedcami sa môžu stať aj tak, ako sa to deje teraz. Nájdu si dobré zamestnanie, napíšu dobré články, rozširujú naše poznanie, a tým prispievajú k vyššej vzdelanosti a kultivovanosti spoločnosti. Na druhej strane by sme však študentov mali orientovať aj na to, ako niečo z vedy priniesť do praxe.

Okľukou sa tak dostávam k tomu, ako ohodnotiť jednotlivcov z pohľadu prospešnosti pre spoločnosť. Nádherným príkladom toho, čo užitočné vedci na Slovensku produkujú, je pandémia. Virológovia, ktorí predtým behali v skafandroch iba po svojom laboratóriu, sú zrazu tí, ktorí majú komerčné aktivity, lebo vyvinú taký a onaký test či pracujú na vakcínach. Predtým sme si možno mysleli, že to všetko robia farmaceutické firmy v ďalekej cudzine. Teraz vidíme, že keď nás situácia pritlačila, dá sa to na svetovej úrovni robiť aj tu.

Potrebujeme takéto viditeľné príklady, nielen Nobelove ceny. Potrebujeme nájsť nových lídrov, ktorí sa budú venovať atraktívnym témam a z nich vzíde aj viditeľný prospech pre spoločnosť. Naším cieľom by malo byť z môjho pohľadu to, aby sme sa priblížili takým pracoviskám, ako je napríklad izraelský Weizmannov inštitút. Potom možno prídu aj Nobelove ceny.

Predseda SAV Pavol Šajgalík má pred sebou tretie funkčné obdobie. Zdroj: SAV, autor: Martin Bystriansky

Predseda SAV Pavol Šajgalík má pred sebou tretie funkčné obdobie. Zdroj: SAV, autor: Martin Bystriansky

Čím je výnimočný?

Tamojší vedci nerobia aplikovaný výskum, ale len a iba základný. Štvrtinu, niekedy až tretinu rozpočtu získajú z predaja licencií. Pred časom sme nadviazali spoluprácu s Telavivskou univerzitou. Chceli sme sa naučiť, ako pracujú a ako robia to, že sú schopní tak elegantne zmaterializovať svoje vedomosti. Prvá otázka, ktorú sme dostali, bola, v čom robí SAV špičkovú svetovú vedu. Začali sme sa škrabať po hlavách a nakoniec sme predsa len našli jednu či dve oblasti. Nasledovala ďalšia otázka: „Čo chcete teda licencovať?”

Žijeme v predstave, ktorú nám do istej miery vtláča veľká časť súkromného priemyselného sektora. Veda je tu podľa nich na to, aby riešila vedecké problémy firiem. No oni nemajú problémy, ktorých riešenia sa dajú nazvať vedou. Ich problémy sú, keď sa im pokazí výroba liatinových rúr. Vtedy chcú zistiť, prečo nefungujú. No to nie je veda, ale služba. Môžeme to robiť, vezmeme elektrónový mikroskop, pozrieme sa, zistíme, čo to bolo, povieme, aby zmenili technológiu a problém je vyriešený. Obuvník však nikdy nezarobí toľko ako dizajnér topánok. Oni chcú, aby sme robili obuvníkov, ale o to nejde. Musíme sa dostať oveľa ďalej, aby sme mohli byť úspešní, a musíme robiť veci, ktoré tento svet chce a potrebuje.

Pozrite sa na Jána Tkáča, široko-ďaleko najúspešnejšieho slovenského vedca. To je presne to. Vyšiel z Chemického ústavu SAV, venoval sa vzácnym cukrom. Po dlhom čase, keď chodil po svete, prišiel na nápad, ako identifikovať niečo, čo svet potrebuje. Vedomosť o vzácnych cukroch sa mu zišla. A keďže je v tom jedinečný, je taký úspešný. Toto potrebujeme. Ľudí, ktorí majú biznisové myslenie, ale zároveň sa pohybujú vo výskume na špičke.

V tejto diskusii nám trochu zaostávajú humanitné vedy. Je to prirodzené, lebo je ťažšie ich materializovať. Na druhej strane majú vo vede bezpochyby svoje zaslúžené miesto. Dlhšie sa už hovorí o ich stagnácii či strate smeru. 

Som hlboko presvedčený, že spoločnosť stále viac a viac potrebuje humanitné vedy. Mnohí mi to neveria a tvrdia, že som ten, kto humanitné vedy zaznáva. Proti tomu sa naozaj musím vážne ohradiť. Zaznávam iba tie prípady, keď sa výskum len predstiera a pravdou je, že v humanitných vedách je to jednoduchšie.

Myslím si však, že súčasná situácia prináša humanitným vedám mimoriadne veľa materiálu. Pandémia je len jedna vec, ďalšie však stoja v rade – rúti sa na nás priemysel 4.0, zvyšuje sa tlak na produktivitu práce, ľudí nahrádzajú stroje. Čo s tým? Ako pomôcť ľuďom, ktorí majú strach? Ako pomôcť tým, ktorí o prácu prídu? Ako sa vysporiadať s umelou inteligenciou? Ďalšou témou je história. Ako je možné, že slovenský štát je dnes pre mladých taký lákavý? Prečo sme tak rýchlo zabudli na hrôzy komunizmu či fašizmu? Humanitných tém je veľmi veľa, treba sa však opäť vyvarovať recyklácii.

Kvalitu vedy však u nás určuje aj vzdelanie, ktoré je tiež veľkou témou.

Vzdelanie je možno u nás ešte väčší problém ako otepľovanie. V období socializmu sme nadviazali na tradíciu prvej Československej republiky vo vzdelávaní, ktorá bola v európskych pomeroch nadštandardne vysoká. Socializmu sa nepodarilo až tak veľa pokaziť. Gramatika aj matematika boli rovnaké, dejepis sa síce zvrhol a vstúpila doň ideológia, ale vo väčšine ostatných predmetov zostali slušné štandardy. Samozrejme, neadorujem tento režim, skôr naopak. Možno sme nemali najkvalitnejších učiteľov, stále to však nebol marazmus. A zároveň platilo, že učitelia mali priemerné platy.

Po roku 1989 sa vzdelanie stalo prioritou každej vlády, akurát sa za tých 32 rokov ešte nikomu nepodarilo nič zmysluplne zmeniť. Mentalita politických reprezentácií sa nemení, a tak keď bolo treba niekde ubrať, uberalo sa školstvu. Navyše sa menila aj spoločenská atmosféra. Byť profesorom za prvej republiky, dokonca aj za socializmu, niečo znamenalo, malo to váhu, spoločenský status, no ten sa po roku 1989 začal meniť z úcty k vedomosti smerom k úcte k výške konta.

A učiteľom buď ostali rovnaké platy, alebo im klesli. A keď ľudia začali definitívne merať úspech peniazmi, stratili ešte aj úctu, ktorú predtým mali. Povolanie učiteľa prestalo byť atraktívne nielen finančne, ale aj statusovo. Nikoho nechcem uraziť, ale ako môže druholigový tréner vychovať špičkového hráča? To nejde. Z môjho pohľadu po roku 1989 utrpelo najviac školstvo.

Zmeny v školstve sú navyše dlhodobým procesom, nevidno ich zo dňa na deň. Keby sme začali konať hneď, aj tak musíme trpezlivo čakať možno aj ďalších niekoľko desiatok rokov, kým sa podarí výmena a extraligoví učitelia začnú vychovávať deti tak, aby mohli hrať extraligu. Podstatné je však začať, a my nerobíme nič. Spustenie reformy by mohlo byť relatívne jednoduché, my však nie sme schopní dosiahnuť celospoločenský konsenzus, že vzdelávanie je naozaj najvyššou prioritou tejto republiky. Musíme sa konsenzuálne dohodnúť na systéme reformy vzdelávania a následne udržať jej kontinuitu – a nech príde akákoľvek nová vláda, nebude meniť dohodnutý systém a bude zvyšovať výdavky a nároky na vzdelávanie.

Biomedicínsky tím na čele s predsedom SAV počas tlačovej konferencie. Zdroj: SAV, autorka: Katarína Gáliková

Biomedicínsky tím na čele s predsedom SAV počas tlačovej konferencie. Zdroj: SAV, autorka: Katarína Gáliková

Máte pocit, že tu neexistuje konsenzus? Možno na politickej úrovni nie, no spoločenská objednávka je podľa mňa silná.

Spoločnosť to pravdepodobne chce, no nevie to vyjadriť ani vo voľbách. Máme tu veľký problém, vieme to my a vedia to aj iní. Americká obchodná komora napríklad dala minulý rok v lete dohromady platformu šestnástich odborníkov z oblasti vedy, makroekonómie a biznisu, aby načrtli kľúčové faktory hospodárskeho rastu. Na prvom mieste sa umiestnilo vzdelávanie.

Už aj súkromný sektor s príchodom priemyslu 4.0 a umelej inteligencie zistil, že naši podpriemerní absolventi vysokých škôl (nechcem tie deti znevažovať, ja ich ľutujem) pravdepodobne nebudú schopní zvládnuť to, čo pred nami stojí. Je to vážne, naša spoločnosť sa zanedbaním vzdelávania dostáva do sebazničujúceho ekonomického stavu. Podľa mňa je vzdelávanie absolútne kľúčová otázka. Včera bolo na zmenu neskoro, ale dobre teda, poďme na to dnes.

Vysoké školy hlásia nízke stavy študentov nízkej kvality. Ako sa dá popularizovať veda v atmosfére, v ktorej o ňu (okrem obdobia pandémie) nikto poriadne nestojí?

Máte pred sebou nesmierne ťažkú úlohu. Máte premaľovať nie celkom podarenú vec na veľmi peknú farbu a snažiť sa ju predať. Môžete dieťaťu rozžiariť oči, ale to nestačí, múdre dieťa časom zistí, že to predsa len akosi nefunguje. Všetko je však prepojené. Popularizovať vedu tak, aby sme niečo dosiahli, by sme mali začať niekde na základnej škole.

Každý človek je prirodzene zvedavý. Vedecká práca a pozorovanie sú prirodzene zaujímavé, my potrebujeme deti zaujať a potom ich podchytiť – obávam sa však, že v tej druhej časti zaostávame. Keď som bol v Monterey, bol som svedkom takejto detskej zvedavosti a práce s ňou na vysokoškolskej úrovni. Vyhlásili tam na univerzite výzvu na podávanie aj šialených projektov. Víťaz dostal cenu a mohol svoj nápad zrealizovať. Pamätám si jeden z nápadov. Študent nám predvádzal, že vymyslel sako, ktoré malo narezané otvory. Keď sa človek začal potiť, spustili sa motorčeky a narezané otvory sa samé otvárali. Motorčeky zabezpečovali ventiláciu. Mladý muž dostal šancu svoj nápad zrealizovať.

Popularizácia by mala pomáhať vede dostať sa do centra pozornosti, jej základným nástrojom sú u nás vedecké ocenenia. Čo si myslíte o vedeckých cenách na Slovensku? Potrebujeme ich tak veľa?

Už dávno sa zamýšľame nad tým, či ich naozaj toľko potrebujeme. Hovorím to, aj keď som niektoré z nich dostal. Máme toľko cien, že ich hodnota sa devalvuje. Keď ESET prišiel s vlastným návrhom, potešilo ma to. Potrebujeme jednu cenu, ktorá bude extrémne dobre honorovaná a ostatné zaniknú. Táto predpoveď sa mi zatiaľ nesplnila.

Keď som bol Vedcom roka SR, znamenalo to, že prišiel novinár, urobil so mnou rozhovor, dva dni som bol v novinách a tým to začalo aj skončilo. Keď dostanete Krištáľové krídlo, dajú vás do televízie, zoberiete cenu, odídete. Myslím, že ESET sa oddelil jednak spôsobom výberu, jednak výškou sumy. Myslím, že to je najdôležitejšie. Potrebujeme ľudí posunúť. Na Slovensku je veľa cien, stačila by jedna, ktorá by ale pokrývala všetky oblasti vedy, aby sme vedeli, kto je pre daný rok líder.

Nemáme ich tak veľa preto, že sa na začiatku predpokladalo, že oceňovanie spraví vedcov populárnejšími?

Áno.

Táto premisa však celkom neplatí. Napriek tomu, že máme ročne ocenených okolo 70 vedcov, nie sú v očiach verejnosti oveľa populárnejší ani slávnejší.

Pôvodná premisa bola presne taká, ako hovoríte. Prvou bola cena Vedec roka. Vznikla v komunikácii medzi SAV a Zväzom vedecko-technických novinárov. Cenu udeľovali novinári, ktorí sa pohybovali v tomto prostredí. Dovtedy vedecko-technický pracovník v novinách nikdy nebol spomenutý, teraz sa tam dostal na dva dni. Potom sa to začalo celé meniť, veď ako môže novinár vedieť, čo je vo vede dobré. Začali vznikať komisie a dostali sme sa k dnešku. Keď sa ukázalo, že vedci majú celkom záujem, objavovali sa iné ceny. Vznikla inflácia cien, pôvodný zámer sa zotrel. Podľa mňa je tiež nevyhnutné, aby u nás ocenenia vyhodnocovali zahraniční experti. A ideálne tí, ktorí pochádzajú z území na sever a západ od nás.

Predseda SAV počas rozhovoru s médiami. Zdroj: SAV, autor foto: Martin Bystriansky

Predseda SAV počas rozhovoru s médiami. Zdroj: SAV, autor foto: Martin Bystriansky

Zhodli sme sa, že tento systém nefunguje tak dobre, ako by mohol. Keby ste mali „nakresliť” ideálny model popularizácie vedy v dokonale fungujúcej spoločnosti, v ktorej máme skvelé školy od základných po vysoké, ako by mal vyzerať?

Myslím, že aj popularizácia by mala byť orientovaná v prvom rade na spoločnosť a nie na vedca. Aby naozaj bežný občan pochopil, na čo je to dobré. Príkladom môže byť pôvodný zámer relácie v spolupráci so Slovenským rozhlasom – Veda SK. Cieľom bolo dostať do verejného priestoru bežné otázky ľudí, na ktoré veda ponúka odpoveď. Napríklad, či môžem alebo nemôžem jesť GMO potraviny. Relácia sa od pôvodného zámeru už trochu odklonila, ale ja si stále myslím, že to bol dobrý spôsob.

Popularizácia by mala byť orientovaná týmto smerom – nie na osobnosť, ale na problém. Osobnosť vedca by mala byť zárukou pravdivosti, nič viac.

V redakcii často riešime dilemu, o čom písať a o čom nie. Potrebujeme, aby za nami vedci stáli, ale zároveň sa bojíme, aby sme sa ich nedotkli odmietnutím tém, ktoré sú pre verejnosť príliš zložité či nezáživné. Na druhej strane vieme, že niektoré články nebudú čítané, aj keď sa budeme veľmi snažiť.

S plnou vážnosťou konštatujem, že vedeckí pracovníci sú „ješitní” a zložití ľudia, aj keď sa tvária, že sú veľmi skromní. Aj preto popularizácia ich výsledkov nie je jednoduchá. Treba si k nim nájsť prístup a aj vy, popularizátori, musíte absolvovať povinné jazdy. Je dôležité, aby ste predstavili Einsteina s obecnou teóriou relativity, aj keď sa to vysvetľuje ťažko. Netreba však rezignovať, naopak, treba sa maximálne sústrediť na to, aby sa obecenstvo vždy aspoň niečo nové dozvedelo.

Máme lepšiu šancu toto dosiahnuť než športovci. Oni musia vyhrať medailu, aby si ľudia všimli lyžovanie. Nám vedcom stačí ľuďom odpovedať na bežné otázky. To je naša najväčšia devíza, ktorú nevyužívame.

V nedávnom prieskume sociologického ústavu SAV sa ľudia vyjadrili, že by preferovali, aby krajinu viedli vedci a nie politici. Čo si myslíte o takomto nápade? Mohlo by to fungovať napríklad formou poradného orgánu, ktorý by vláde vypracúval odborné stanoviská ku kľúčovým problémom?

Veľa krajín funguje podobne, vedci radia politikom často. Vedci samotní však nemôžu riadiť krajinu, pretože nie sú ochotní prevziať zodpovednosť za rozhodnutie. To sú schopní a ochotní robiť politici. Slovensko je krajina, ktorá má v genetickom kóde zakódovanú nedôveru k autoritám. Viete si predstaviť, že by tu vznikla akási Rada múdrych a nebola by okamžite spochybnená aj vlastnými členmi?

Naša mentalita je odlišná ešte aj od mentality Čechov. Akadémia vied Českej republiky pred rokmi vydala knihu o stovke žijúcich vedeckých osobností. Neviem si predstaviť, že by sme u nás napísali knihu o žijúcich vedeckých pracovníkoch. O mŕtvych áno. No keby tam nebol každý, ale iba obmedzený počet, neviem si to predstaviť. Vláda si môže zriadiť takýto poradný orgán, ale akonáhle by mal veľký vplyv, tie osobnosti by boli spochybňované. Potrebujeme našu kultúru vnímania sveta upraviť tak, aby sme uznali, že toto je osobnosť, a nešpekulovali nad tým. Musíme vyrásť.

 

Pavol Šajgalík vyštudoval na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave (Katedra experimentálnej fyziky). Je uznávaným odborníkom v oblasti materiálového výskumu, konštrukčnej keramiky, keramických nanokompozitov, fázovej transformácie a mikroštruktúry. Celý svoj profesionálny život pracuje v SAV. V Ústave anorganickej chémie pôsobil na rôznych pozíciách, 14 rokov ako riaditeľ. V roku 2013 sa stal členom Predsedníctva SAV a v roku 2015 ho po odvolaní predchádzajúceho predsedu zvolil Snem SAV na čelo inštitúcie. Druhýkrát bol do funkcie zvolený v roku 2017.

Je podpredsedom Rady vlády SR pre vedu, techniku a inovácie, podpredsedom Slovenskej komisie pre vedecké hodnosti, členom Pandemickej komisie vlády SR, členom vedeckých rád viacerých výskumných univerzít, je voleným členom World Academy of Ceramics. Zastáva rôzne funkcie vo viacerých profesijných spoločnostiach doma aj v zahraničí. Absolvoval mnohé zahraničné výskumné pobyty, predovšetkým v Nemecku, Japonsku, USA, Taiwane a Číne. Získal viaceré ocenenia a vyznamenania doma aj v zahraničí.

V roku 2015 mu prezident SR udelil Rad Ľudovíta Štúra III. triedy za mimoriadne zásluhy o rozvoj vedy, techniky a školstva. Získal Bridge Building Award Americkej keramickej spoločnosti a aj Stuijts Award Európskej keramickej spoločnosti za významný prínos v oblasti výskumu keramických materiálov. Je ženatý, má dve dcéry a dve vnučky.

Predsedu SAV vymenúva prezident Slovenskej republiky. Návrh na vymenovanie predkladá minister školstva, vedy, výskumu a športu na základe výsledku voľby Snemu SAV.

Operačný program MSSR

Investícia do Vašej budúcnosti
Tento projekt je podporený z Európskeho fondu regionálneho rozvoja

Táto webová stránka vznikla vďaka podpore v rámci Operačného programu Integrovaná infraštruktúra pre projekt: Podpora národného systému pre popularizáciu výskumu a vývoja
(kód ITMS: 313011T136), spolufinancovaný zo zdrojov Európskeho fondu regionálneho rozvoja.