Dr. Zuzana Kečkéšová, PhD., je mladá úspešná vedkyňa, pôvodom zo Slovenska, ktorá sa svojou vedeckou prácou v molekulárnej biológii presadila v zahraničí. Počas pôsobenia v Massachusetts Institute of Technology (MIT) v USA sa venovala výskumu rakoviny. Objavila bielkovinu, ktorá dokáže niektoré orgány pred rakovinou chrániť. Výsledky jej výskumu boli publikované aj v prestížnom vedeckom časopise Nature.
Zuzana Kečkéšová (1980) pochádza z Galanty. V rokoch 1998 – 2003 študovala na Prírodovedeckej fakulte Karlovej univerzity v Prahe, v magisterskom štúdiu odbor Molekulárna biológia, Genetické inžinierstvo a Virológia. Jej prvým výskumom bol Životný cyklus myšieho polyomavírusu. V rokoch 2003 – 2007 absolvovala doktorandské štúdium na University College London vo Veľkej Británii, kde dosiahla titul PhD so zameraním na Infekčné choroby a imunitu. Dizertačnú prácu obhájila na tému: Štúdium bunečných faktorov ovplyvňujúcich retrovírusovú infekciu.
Od augusta 2005 do júna 2006 bola na stáži na Columbijskej univerzite v New Yorku. Venovala sa výskumu: Úloha post-translačných modifikácií v biológii retrovírusových reštrikčných faktorov. V rokoch 2008 – 2016 pôsobila na Massachusetts Institute of Technology, Whitehead Institute, Cambridge v USA, ako výskumník – postdoktorand u zakladateľa laboratória prof. Roberta Weinberga. Pracovala na dvoch výskumoch: Molekulárne siete ovplyvňujúce rakovinové kmeňové bunky a Metabolické procesy rakovinových buniek.
V októbri 2017 založila novú výskumnú skupinu v rámci Ústavu organickej chémie a biochémie Akadémie vied ČR (ÚOCHB) v Prahe, kde pokračuje vo svojom doterajšom výskume terapeutických možností liečby rakoviny. Ako vedúca laboratória získala na tento výskum prestížny európsky EMBO grant a aj grant Grantovej agentúry ČR. V apríli 2018 sa súkromná spoločnosť BTCZ Ventures zo skupiny bpd partners zaviazala finančne podporovať výskum laboratória Zuzany Kečkešovej v rokoch 2018 – 2022 až do výšky 1,75 miliónov eur.
Zuzana Kečkéšová v roku 2000 reprezentovala Slovensko na Londýnskom medzinárodnom fóre pre mladých vedcov (The London International Youth Science Forum). V roku 2007 získala Qiagen Award – 1. miesto za najlepšiu PhD prácu, Veľká Británia. V roku 2010 to bolo ocenenie Whitehead Institute Spirit Award 2010 za vynikajúcu tímovú prácu a 1. miesto v Whitehead Institute Poster Competition. V rokoch 2010 – 2012 získala 1., 3. a 2. miesto v Whitehead Zeiss Science Photo Contest. V roku 2015 získala cenu Whitehead Institute Appreciation Award 2015 za vynikajúci mentoring.
Dr. Zuzana Kečkéšová, PhD. Foto: Stanislav Vaněk
M. BARTOŠOVIČOVÁ: Ako ste sa dostali k vede?
Z. KEČKÉŠOVÁ: Od detstva ma fascinovali rôzne odvetvia vedy. Moja cesta k biológii viedla cez geológiu a archeológiu, keď mi moja maminka ako malému dievčaťu čítala príbehy o nemeckom archeológovi Schliemannovi, ktorý objavil Tróju. Môj ocino mi potom kúpil geologické kladivo a keď som porozbíjala všetky kamene v širokom ďalekom okolí, tak ma začala zaujímať astronómia, čierne diery a už som si predstavovala, že budem astrofyzik. Jednak preto, že ma to skutočne bavilo a jednak preto, lebo to znelo úžasne. Začala som sa vážne zaoberať astronómiou, postavila som si teleskop a potom som pomaly začala zisťovať, že hoci to je úžasné hobby, mňa by asi viac bavila trochu interaktívnejšia oblasť vedy, kde je možné aj priamo vidieť dopad svojej práce na ľudí. Tak som sa dostala k biomedicínskemu výskumu a cez vírusy k výskumu rakoviny.
M. B.: Aké to bolo, ísť v 18-tich rokoch študovať do zahraničia? Čo bolo pre Vás najťažšie a naopak, z čoho ste mali radosť?
Z. KEČKÉŠOVÁ: Ako prvý krok vykročenia zo Slovenska bolo moje 5-ročné štúdium na Karlovej univerzite v Prahe. Tu som absolvovala bakalárske a magisterské štúdium na Prírodovedeckej fakulte. Počas posledných dvoch rokov na Karlovej univerzite som začala pracovať na realizovaní svojho tínedžerskeho sna – študovať vedu na prestížnych svetových univerzitách. Chcela som byť v prostredí, kde sa vyučuje a tvorí veľká svetová veda. K formovaniu tohto sna mi pomohlo, že ma v roku 2000 vybral britský konzulát ako zástupcu Slovenska na celosvetovom fóre mladých vedcov v Londýne. Tu som sa stretla s úžasnými mladými ľuďmi s podobnými snami ako som mala ja a to mi dodalo odvahu skúsiť to.
Začala som sa pripravovať na prijímacie testy na západné univerzity, zdokonaľovala som sa v písaní esejí, ktoré sú súčasťou ich prijímacieho procesu a ku koncu som rozposlala prihlášky na viacero svetových univerzít. Tam som, bohužiaľ, narazila na problém, ktorý bolo ťažké prekonať. Niektoré univerzity mi napísali, že by mali záujem prijať ma, ale musím si vybaviť financovanie svojho štúdia. Moja rodina si nemohla dovoliť financovať moje štúdium, keďže všetky tieto univerzity boli mimoriadne drahé. Takže to znamenalo, že som sa musela pokúsiť získať štipendium, ktoré by mi nielen pokrylo náklady na štúdium, ale by mi poskytlo aj peniaze na život v tej krajine.
Pre študentov stredoeurópskych univerzít v postkomunistickej krajine však v tej dobe žiadne takéto štipendiá neboli k dispozícii. Vtedy sme ešte neboli v Európskej únii, takže žiadne európske štipendiá, ktorých je teraz pomerne dosť, mi k dispozícii neboli. Fullbrightove a Sorosove štipendiá, ktoré boli vtedy k dispozícii, vám poskytovali štipendium len na rok a nie na celé štúdium, a to, najmä vo svete vedy, bol veľmi krátky čas. Odvšadiaľ som dostávala negatívne odpovede, žiadna moja prihláška na plné štipendium na zahraničnej univerzite mi nevychádzala. Tými negatívnymi odpoveďami som plnila jednu na to určenú policu vo svojej izbe a volala som ju polica neúspechov. V pomerne krátkej dobe som si musela vytvoriť aj druhu takú policu.
Niekedy v tom období som sa dozvedela, že jedna zo svetových univerzít, ktorá poskytovala takéto plné štipendium aj pre občanov stredoeurópskych krajín, bola University College London, UK. Tak som sa teda vrhla celou silou na zveľaďovanie svojej prihlášky na túto univerzitu. Po toľkých neúspechoch som už trochu začala chápať ako na to. Pozvali ma na interview a ešte teraz si spomínam, ako som bola v šoku z nadšenia, keď mi po pár týždňoch oznámili, že ma prijímajú do svojho PhD programu v oblasti virológie a poskytnú mi aj kompletné štipendium na štyri roky.
Tento výsledok mi zásadne zmenil život a nasmeroval moju vedeckú kariéru. PhD štúdium v Londýne bolo veľmi namáhavé, každý deň, aj cez víkendy, som od rána do ôsmej večer robila v laboratóriu. Po skončení práce som mala mnohokrát ešte večerné brigády, aby som si trochu finančne prilepšila a aj niečo našetrila. Doteraz si spomínam na hrdosť, ktorú som cítila keď som si z našetrených peňazí kúpila svoj prvý počítač. A popri tom som ešte zvládala aj nejaký ten študentský a spoločenský život. Nechápem ako, lebo takéto vysoké tempo by ma už teraz zabilo.
Čo ma táto skúsenosť naučila, je vážiť si tvrdohlavosť, ktorá sa zvyčajne až za takú dobrú vlastnosť nepovažuje. Práve táto vlastnosť ma totiž hnala skúšať to znova a znova, s rozličnými obmenami a zmenami stratégií, aj keď som už veľakrát prestávala veriť, že sa mi to podarí.
Dr. Zuzana Kečkéšová, PhD., vo svojom laboratóriu v ÚOCHB AV ČR, Praha
M. B.: Po skončení štúdia v Londýne ste pôsobili v Spojených štátoch. Ako hodnotíte toto obdobie svojho života a čo sa Vám za ten čas podarilo uskutočniť?
Z. KEČKÉŠOVÁ: Po ukončení PhD štúdia som rozmýšľala, či ostanem v poli virológie alebo zmením pole a skúsim nejakú úplne novú problematiku. Už dlhšie ma vtedy zaujímal výskum rakoviny, tak som sa rozhodla, že sa prihlásim na postdoktorandskú pozíciu jednak na poli virológie, kde som mala už publikované veľmi pekné výsledky, ale že to aj skúsim na poli rakoviny. Jedno z laboratórií, ktoré som kontaktovala, bolo laboratórium prof. Weinberga na MIT (Massachusetts Institute of Technology) v USA. Aby som si zvýšila šance, že si moju prihlášku vôbec všimne, tak som mu napísala môj vedecký návrh na čom by som chcela v jeho laboratóriu pracovať a prečo by mal prijať niekoho s takým odlišným poľom pôsobnosti, aké som mala ja. Myslím, že to bol tento návrh, kde som mu písala o svojich potenciálnych nápadoch, čo ho mal zaujať natoľko, aby ma pozval na interview. Pozval ma. Bolo to celodenné ťažké interview spojené s prednáškami a rozhovormi s viacerými vedcami z jeho laboratória a samozrejme aj s ním. Nakoniec to vyšlo. Prijal ma a na MIT som pracovala osem rokov.
Práca na MIT bola vynikajúca, tomu sa naozaj nedá nič vyčítať. Ste tam obklopený ľuďmi, ktorým to v tej vede vyšlo a ktorí sú na samej špičke. Na každom kroku ste tam vedecky inšpirovaný a podporovaný, či už ide o prístup k svetovým vedcom a ich mysleniu, metodikám, prístup k najlepším prístrojom na svete a krásnemu prelínaniu sa základnej vedy s farmaceutickými a biotechnologickými firmami. Ale je to aj tvrdý svet, kde samozrejme musíte prinášať výsledky a tvrdo pracovať. Musíte sa naučiť obhajovať svoj výskum a vedieť odolávať stresu. Takisto si musíte vedieť zohnať vlastné peniaze na váš výskum, čo je vždy ťažká úloha. Mne sa podarilo získať prestížny americký grant, ktorý mi nielenže pokrýval plat, ale mi aj dával peniaze na výskum a študentov, čo mi tam podstatne uľahčilo a spríjemnilo život.
M. B.: Čo bolo pre Vás podnetom na odchod zo Spojených štátov a podľa čoho ste si vyberali ďalšie pôsobisko? O návrate na Slovensko ste neuvažovali?
Z. KEČKÉŠOVÁ: Počas svojho pobytu na MIT som mala dve deti, dvoch chlapčekov, ten mladší má teraz dva roky, a už mne aj môjmu partnerovi veľmi začal chýbať európsky kľudnejší tok života a pocit domova. Naše deti poznali svojich starých rodičov a širšiu rodinu len zo Skype aplikácie, a to bolo veľmi smutné. Tak keď mi moje granty vypršali, zhodli sme sa, že už by sme potrebovali zmenu a radi by sme sa vrátili do Európy, kde som si chcela otvoriť vlastné laboratórium. USA bolo ku mne veľmi dobré, ale už mi chýbala rodina a chceli sme našim deťom poskytnúť krásne detstvo v obklopení ich širšej rodiny. Vrátili sme sa teda naspäť a určite neľutujeme.
Po rozhodnutí vrátiť sa do Európy sme rozmýšľali, do ktorej európskej krajiny by to bolo a krásne sme sa s partnerom zhodli na Prahe. On je síce Švéd, ale v Prahe už párkrát bol a veľmi sa tu vždy dobre cítil a pre mňa je Praha jedno z najobľúbenejších miest na svete. Bol to pre nás ideálny kompromis medzi Slovenskom a Švédskom. Jedno z prvých miest, na ktoré som sa v Prahe hlásila, bol ÚOCHB. Niektorých vedcov odtiaľ poznám už zo štúdií na Karlovej Univerzite a vždy som si vážila, akú vynikajúcu vedu tam robia. Plus môj projekt sa teraz uberá smerom k chémii a biochémii a veľmi môjmu projektu pomôže byť obklopená biochemickým prostredím ÚOCHB.
Veľké pozitívum ÚOCHB vidím aj pre ich zameranie preklenovať základný výskum s výskumom translačným, to znamená, že keď sa niečo na ÚOCHB vynájde, tak majú iniciatívu ten výskum posúvať až k tým farmaceutickým firmám, že aktívne pracujú na tom, aby ich patenty nezaľahli prachom, ale aby v konečnom dôsledku naozaj viedli k niečomu, z čoho by malo ľudstvo osoh. Tieto iniciatívy si veľmi vážim, podobne to bolo aj v USA ale v Európe to zatiaľ nie je zvykom. Pre mňa ako vedca by bolo úžasne uspokojivé, kedy som videla alebo keby som aj mohla byť súčasťou toho, že môj vynález raz naozaj nájde uplatnenie v biomedicíne.
M. B.: V špičkovom Massachusettskom technologickom inštitúte (MIT) ste objavili bielkovinu, ktorá bráni vzniku nádorov. Teraz máte možnosť pokračovať v tomto výskume v Ústave organickej chémie Akadémie vied Českej republiky, a to aj vďaka podpore zo strany súkromného kapitálu. Môžete nám aspoň stručne priblížiť Váš výskum?
Z. KEČKÉŠOVÁ: Ako postdoktorandka u prof. Roberta Weinberga na MIT som mala luxus pracovať na hocičom, čo ma vo výskume rakoviny zaujalo. A mňa už naozaj dlhšie niečo v tejto oblasti zaujímalo a vedecky „hrýzlo“. Bola som zvedavá, prečo sú iste formy rakoviny veľmi zriedkavé, prečo napríklad nepočujeme, že niekomu bol diagnostikovaný nádor svalu alebo srdca. Výskum rakoviny je zameraný na štúdium tkanív a bunečných typov, kde sa rakovina vyvíja, ale nikto sa nevenuje skúmaniu druhej strany mince a síce, že prečo sa naopak rakovina v určitých orgánoch a bunkách takmer nikdy nevyvíja.
Mňa táto otázka úžasne zaujímala, lebo som mala a mám pocit, že skúmanie týchto buniek, ktoré sú „rezistentné“ voči rakovine a ktoré de facto už vynašli spôsob, ako sa tej rakovine brániť, nás dokážu naučiť veľa vecí, ktoré by nám v konečnom dôsledku mohli pomôcť v našom boji proti rakovine. Tak som začala skúmať tieto typy „rakovinovo-rezistentných“ buniek a jeden z mojich prvých objavov bola práve molekula LACTB. Ukázala som, že proteín LACTB, ktorý sa nachádza v ľudských mitochondriách (to sú energetické centrá buniek) funguje ako tzv. tumor supresor. To znamená, že jeho aktivácia v určitých rakovinových bunkách vedie k smrti týchto buniek. Ukázala som, že tento proteín to dosiahne tak, že mení zloženie lipidov (tukov) v rakovinových mitochondriách.
Rodinné foto Dr. Zuzany Kečkéšovej, PhD.
M. B.: Máte pred sebou ešte dlhú cestu k cieľu? Čo Vás čaká v najbližšom období?
Z. KEČKÉŠOVÁ: Áno, je to ešte dlhá cesta. Pracujem v základnom výskume rakoviny, čo znamená, že moja práca je jedným z prvých článkov v reťazci, ktorý vedie k vývoju liekov. Moja práca identifikuje tzv. target molekuly, cieľové molekuly, na ktoré by sa mal neskorší vývoj terapeutík zamerať, lebo manipulácia s týmito cieľovými molekulami ma potenciál zabíjať rakovinu. Samozrejme, nájdenie targetu ešte neznamená, že z toho bude liek na rakovinu, aj keď v to my, výskumníci, veľmi dúfame. Ale je to prvý základný krok, aby k tomu vôbec mohlo v budúcnosti dôjsť. Teraz sa v mojom laboratóriu pokúsime zistiť ešte viac informácií ohľadom toho, ako LACTB proteín pôsobí, ako je v bunkách regulovaný, s akými molekulami spolupracuje a na čom je závislý. Na základe týchto zistení potom začneme vyvíjať chemické látky, ktoré by túto tumor-supresorovú dráhu vedeli v rakovinových bunkách aktivovať a tým rakovinu zlikvidovať.
M. B.: Aký je Váš profesijný sen?
Z. KEČKÉŠOVÁ: Veľmi rada by som videla niektorý zo svojich súčasných alebo budúcich vedeckých objavov dotiahnutý až do toho posledného štádia – do štádia lieku, ktorý by pomáhal ľuďom, ktorí touto zhubnou chorobou trpia. Biologická veda ale nie je ako informačné technológie alebo iné rýchle odbory, v našom poli sa všetko vyvíja pomaly, aj desiatky rokov. Ale vďaka tomu, že robím čo ma veľmi zaujíma a baví, tak tú trpezlivosť nestrácam… len sem tam trošku sú nervy, keď niečo mesiace nevychádza.
M. B.: Čomu sa najradšej venujete vo voľnom čase? Ako relaxujete?
Z. KEČKÉŠOVÁ: Rada varím, je to taký môj čas pre seba, keď som obklopená tichom a príjemnými vôňami a chuťami. A veľmi rada tiež relaxujem pri čítaní. Čítaním myslím, samozrejme, nevedeckú literatúru.
M. B.: Ďakujem za rozhovor. Aj v mene redakcie Vám želám veľa ďalších úspechov.
Rozhovor pripravila a uverejnila: Marta Bartošovičová, NCP VaT pri CVTI SR
Foto: Stanislav Vaněk, časopis Vesmír a z archívu Dr. Zuzany Kečkéšovej, PhD.