Najdôležitejšie podľa experimentálneho psychológa Branislava Uhreckého je ostať mysľou v prítomnosti.
Ilustračný obrázok. Zdroj: iStockphoto.com
Vedecký tím z Ústavu experimentálnej psychológie Centra spoločenských a psychologických vied SAV, v. v. i. (ÚEP CSPV SAV, v. v. i.), sa vo svojom nedávnom výskume zaoberal otázkou, akým spôsobom si v najťažších chvíľach pri výkone služby zachovávajú duchaprítomnosť a chladnú hlavu velitelia záchranárskych posádok.
Existuje viacero metód, akými psychológovia skúmajú rozhodovanie, zvládanie záťaže, tímovú kooperáciu a ďalšie netechnické zručnosti v povolaniach s vysokým výskytom rizika a psychickej záťaže. Jednou z nich sú aj simulované situácie na súťažiach. Experimentálni psychológovia zo SAV sa počas svojho výskumu zamerali na účastníkov Medzinárodnej súťaže zdravotníckych záchranných služieb Rallye Rejvíz a predovšetkým na mechanizmy, prostredníctvom ktorých velitelia posádok zvládajú emočné vypätie.
„Záchranárske posádky sme pozorne sledovali pri plnení súťažných úloh. Následne sme s ich veliteľmi uskutočnili krátke rozhovory, v ktorých sme sa snažili porozumieť ich vnútornému procesu,“ priblížil metodiku výskumu experimentálny psychológ Branislav Uhrecký z ÚEP CSPV SAV, v. v. i. Výhodou takýchto súťaží je podľa neho aj skutočnosť, že súťažiacich hodnotia rozhodcovia. „To nám umožňuje do určitej miery posúdiť, či daný spôsob uvažovania, koordinovania tímu alebo sebaregulovania vedie aj k lepšiemu konečnému výsledku,“ dodal.
„Tunelisti” verzus „dirigenti”
Na základe rozhovorov a spracovaných údajov vedci rozdelili veliteľov posádok do dvoch skupín. Prvou sú takzvaní tunelisti alebo velitelia, ktorí v kritickej a chaotickej situácii zužujú svoju pozornosť na najakútnejšieho pacienta. Druhou skupinou sú takzvaní dirigenti, ktorí radšej zostávajú v úzadí, sledujú vývoj situácie a rozdávajú pokyny svojim kolegom.
„Tunelisti nám pri rozhovoroch reflektovali, ako je pre nich zúženie pozornosti užitočný a zároveň príjemný stav. Na jednej strane je zamestnaná ich pracovná pamäť sústredením sa na aktuálnu úlohu a plánovanie nasledujúceho kroku, na strane druhej je utlmené ich uvedomovanie si vlastných emócií. Dôležitou podporou sú však pre nich aj ich vlastné skúsenosti, vďaka ktorým dokážu situáciu ľahšie ,čítať‘. Mnohé ich postupy sú tak už zautomatizované, čo znamená, že menej zaťažujú svoju pozornosť a pracovnú pamäť,“ vysvetlil psychológ.
V skupine „dirigentov“ si vedci všimli, že s priestorovým odstupom, z ktorého dianie pozorovali a udržiavali si prehľad, súvisel aj emočný odstup, čiže schopnosť vnímať situáciu z emočne nezainteresovanej, odosobnenej perspektívy.
„Velitelia posádok pripúšťali, že v ich povolaní je dôležité zachovať a prežívať emócie, napríklad súcit k utrpeniu pacientov, pocit zodpovednosti za ich zdravie či stres v prípade vypätých situácií, ale zároveň vnímali potrebu nenechať sa nimi zahltiť. Tým vlastne vyjadrili podstatu emočného odstupu ako stratégie regulácie emócií,“ spresnil vedec a vzápätí zdôraznil, že neexistuje nevyhnutne jeden správny prístup k zvládaniu psychickej záťaže. Medzi najlepšie hodnotenými posádkami súťaže boli totiž „tunelisti“ aj „dirigenti“.
Príklad pre laickú verejnosť
Z prístupu veliteľov posádok záchranných zdravotných služieb si však môže brať príklad aj laická verejnosť. Podľa experimentálnych psychológov je kľúčové predovšetkým zamerať pozornosť na prítomný okamih.
„Najdôležitejšie je ostať mysľou v prítomnosti, k čomu si môžeme pomôcť dvoma spôsobmi. Jeden spočíva v tom, že sa v danej situácii zameriame na to, čo nám prináša alebo by mohlo prinášať uspokojenie – ako pre záchranárov adrenalín a výzva –, a následne konáme podľa tejto emócie. Druhý spôsob je založený na tom, že si od situácie vytvoríme odstup – napríklad tým, že ju berieme ako hru. Samozrejme, ak to situácia, ktorú aktuálne prežívame, dovoľuje,“ uzavrel Uhrecký.
Zdroj: TS SAV
(af)
