Muchotrávka zelená obsahuje niekoľko toxínov, z ktorých je najjedovatejší amanitín. Ten poškodzuje bunky pečene.
Smrteľne jedovatá muchotrávka zelená. Zdroj: iStockphoto.com
Vedci našli potenciálny protijed na jednu z najjedovatejších húb sveta – muchotrávku zelenú (Amanita phalloides). Pomocou genetickej metódy CRISPR sa podarilo vedcom zistiť, že chemikália, ktorá už bola schválená americkým Úradom pre kontrolu potravín a liekov (FDA), môže neutralizovať toxín, a zachrániť tak mnohé životy. Zatiaľ však len myšiam.
Muchotrávka zelená usmrtí mnohých
Muchotrávky zelené dorastajúce do výšky až 15 centimetrov majú nenápadné hnedé alebo žltozelené klobúčiky a podľa ľudí, ktorí ich omylom zjedli a napriek tomu prežili, chutia celkom fajn. Toxín z huby spôsobuje zvracanie, záchvaty, vážne poškodenie pečene až smrť. Predpokladá sa, že na konzumáciu húb zomrel aj rímsky cisár Claudius v roku 54 nášho letopočtu a cisár Svätej rímskej ríše Karol VI. v roku 1740.
Na otravu jedovatými hubami zomierajú ročne stovky ľudí a muchotrávky sú zodpovedné za 90 percent týchto úmrtí. V súčasnosti neexistuje na muchotrávku zelenú protijed, no drastické opatrenia, napríklad transplantácia orgánov, môžu zachrániť životy.
Vďaka výskumníkom z Univerzity Sun Yat-sen v Číne máme teraz nádej na liečbu. Podarilo sa im totižto identifikovať molekulárny cieľ pre kľúčový toxín α-amanitín, pričom našli zlúčeninu, ktorá ho dokáže blokovať. Najlepšie zo všetkého je, že táto zlúčenina je už široko používaná v lekárskom kontexte. Svoje výsledky publikovali v časopise Nature Communications.
Smrteľne jedovatá muchotrávka zelená. Zdroj: iStockphoto.com
- Požitie už jednej priemernej plodnice (jedného priemerného klobúka) muchotrávky zelenej dokáže na živote ohroziť viac ako dvoch dospelých.
Pred otravou bola ochránená polovica myší
Tím pomocou techniky CRISPR-Cas9 upravil a vytvoril viaceré kultúry ľudských buniek, z ktorých mala každá mutáciu v inom géne. Následne boli tieto bunky systematicky vystavené α-amanitínu a pomocou tých, ktoré prežili, potom vedci určili špecifické gény a enzýmy, ktoré toxínu odolávajú.
Vedci sa dopátrali až ku génu s názvom STT3B. Enzým, ktorý gén kóduje, hrá kľúčovú úlohu pri pridávaní molekúl cukru do proteínov. Bunkové kultúry, ktorým uvedený gén chýbal, boli proti toxínu odolné. Odborníci dospeli k záveru, že α-amanitín vstupuje do bunky touto molekulovou dráhou.
Tam však bádanie neskončilo. Druhým krokom v stratégii výskumníkov bolo prelúskať asi 3 200 chemických zlúčenín a nájsť takú, ktorá by blokovala pôsobenie STT3B. Podarilo sa im objaviť indocyanínovú zeleň, farbivo vyvinuté fotografickou spoločnosťou Kodak v 50. rokoch minulého storočia, ktorá sa odvtedy používa v lekárskom zobrazovacom priemysle napríklad na vizualizáciu krvných ciev v oku a prietoku krvi v pečeni. Len asi 50 percent myší liečených indocyanínovou zeleňou zomrelo na otravu α-amanitínom v porovnaní s 90 percentami, ktoré neboli liečené.
Čo ďalej?
Objav mechanizmu toxicity, ako aj spôsobu jej blokovania je veľmi sľubný najmä preto, že zlúčenina je už schválená FDA a široko používaná. S prípadnými klinickými štúdiami sa však spájajú potenciálne komplikácie. Výskumníci budú odkázaní na ľudí, ktorí prídu do nemocnice po požití muchotrávky zelenej.
Najproblematickejšie však je, že vtedy už môže byť neskoro. Tím testoval podávanie protijedu v rôznych časoch a zistil, že funguje oveľa lepšie, ak sa podá v priebehu jednej až štyroch hodín po požití. Ľudia ale zvyčajne tak rýchlo nevedia, že boli otrávení, a vyhľadajú lekársku pomoc až po niekoľkých dňoch.
Napriek tomu ide o dôležitý krok smerom k novým liečebným postupom a skríningová technika CRISPR by mohla fungovať pri hľadaní ďalších protijedov.
Zdroj: Nature, RUVZKE, New Atlas
(JM)
