Agnes v Taliansku sa bojí o manžela, lebo denne prichádza do styku s ľuďmi. Martina vo Veľkej Británii sa pozastavuje nad tým, že domáci stále nenosia rúška. Zuzana z Kalifornie pozoruje, ako sa pre pandémiu zlepšili medziľudské vzťahy. A študentka Reka opisuje, ako ju zdravotníci v Singapure vyšetrovali pre podozrenie, že má koronavírus.
Ilustračný obrázok. Zdroj: Pixabay.com
Našich respondentiek sme sa spýtali:
- Považujete za dostatočné vládne opatrenia voči pandémii v krajine, v ktorej žijete?
- Ako sa pred COVID-19 chránia ľudia vo vašom okolí? Čo robíte pre svoju bezpečnosť? Pomáhajú vám vaši zamestnávatelia?
- Je možné dostať kúpiť u vás ochranné rúška a ďalšie ochranné pomôcky?
- Neuvažujete teraz o dočasnom návrate na Slovensko?
Na dodržiavanie zákazu vychádzania dohliada v Taliansku armáda. Zdroj: Neetpix.com
Talianov drží doma armáda
Kolísku európskej kultúry na našom kontinente postihol koronavírus najsilnejšie. S vyše 6 tisíc obeťami na životoch Taliansko prekonalo aj Čínu, počet nakazených sa približuje k číslu 70 tisíc. Vláda síce v krajine zavádzala bezpečnostné opatrenia hneď, ako mala oficiálne prvého nositeľa koronavírusu, ale Taliani ich prijímali ťažko. Podľa najnovších správ denné štatistiky nových prípadov znížil až zákaz vychádzania.
Agnes vyštudovala umeleckú priemyslovku a sochárstvo, momentálne je v domácnosti. Žije s manželom a dcérou v dedinke Cuceglio, zhruba 40 kilometrov od Turína. Hovorí, že ešte pred mesiacom ľudia o koronavíruse žartovali. „Až postupne, ako pribúdali nakazení a mŕtvi, ako vláda zatvorila školy, štadióny a zrušila všetky veľké podujatia, začali si uvedomovať, že hrozba je veľká. Mnohí si však vládne opatrenia pomýlili s dovolenkou. Na uliciach, v parkoch, na pláži, všade bolo stále veľa ľudí,“ hovorí Agnes a opisuje, ako s novými chorými pribúdali ďalšie obmedzenia, zatvorili sa fabriky aj malé obchody, zrušili sa cirkevné ceremónie, dokonca aj pohreby. Otvorené sú len supermarkety s potravinami a lekárne. Kto môže, zostáva doma. „Von smieme iba vtedy, keď ideme do práce, na nákup potravín, do lekárne alebo do nemocnice. Keď nás zastavia policajti alebo vojaci, ktorí sú teraz všade a dohliadajú na to, aby sme opatrenia dodržiavali, musíme sa preukázať povolením vychádzať. Myslím, že si väčšina ľudí konečne uvedomila, že je potrebné, aby sa všetci správali disciplinovane.“
Agnes (v strede) s dcérou a manželom. Zdroj: archív Agnes
Pre mŕtvych niet miesta
Rúška sú však momentálne nedostatkový tovar. „A keď ich náhodou objavíte, tak za nehorázne ceny. Keďže chýbajú aj testy na koronavírus, robia ich len tým, ktorých po telefonickom rozhovore vyhodnotia ako pravdepodobne nakazených.“ Agnes s dcérou sú doma, ale jej manžel pracuje v bezpečnostnej službe na železničnej stanici v Turíne, takže je viac vystavený riziku nákazy. „Pravdaže, dodržiavame bezpečnostné predpisy a dúfame, že budeme mať šťastie.“
Nemocnice sú preplnené chorými a zdravotníkov je málo. „Je pravda, že najviac zomierajú ľudia v pokročilom veku a s mnohými ďalšími chorobami. Ale to neznamená, že môžeme mávnuť rukou a povedať si, že mali svoj vek. Veď kto z nás nemá rodičov, tety, starých rodičov? Včera sme sa dozvedeli, že na koronavírus zomrela 83-ročná teta môjho manžela, ktorá bola zdravá ako ryba. Títo ľudia sa boja, že by nakazili svojich blízkych, a preto zomierajú osamote, čo je smutné. Mŕtvych je tak veľa, že už ani pohrebné služby nestíhajú. Včera prevážalo vojsko z Bergama asi 70 nebožtíkov na kremáciu do iného mesta, lebo už pre nich nemajú miesto.“
Na balkónoch a oknách v celom Taliansku vidno plagáty s nápisom, ktorý v preklade znamená všetko dobre dopadne. Maľujú ich mamy s deťmi. Zdroj: archív Agnes
Mamy povzbudzujú: „Všetko dobre dopadne!“
Na návrat na Slovensko však Agnes nepomýšľa. „Keď budeme cestovať, vírus môže cestovať s nami. Musíme sa správať zodpovedne, lebo inak sa nám pandémiu nepodarí zastaviť! Najrozumnejšie je zostať doma.“ Na margo tejto myšlienky Agnes opisuje iniciatívu, ktorá má v tejto temnej atmosfére novodobého moru ľudí trochu povzbudiť. Talianske mamy s deťmi maľujú plagáty, ktoré teraz vidieť na balkónoch a oknách po celej krajine. „Je na nich dúha – symbol nádeje a nápis Andrà tutto bene! Nápis v preklade znamená Všetko dobre dopadne!“
Singapur je vďaka prísnym opatreniam jednou z najúspešnejších krajín v regulácii koronavírusu. Zdroj: Pixabay.com
Singapurčania nakazených sledujú
Singapuru sa oproti mnohým iným krajinám s koronavírusom darí celkom dobre. Nakazilo sa ním zatiaľ len vyše 600 obyvateľov a len dvaja ľudia na ochorenie zomreli. 31. januára vláda zakázala návštevníkom z Číny vstup na svoje územie a aj keď chorí pribúdali, nebolo to vo veľkom. Až 18. marca hlásil Singapur najväčší počet nakazených za jeden deň, a to 47, z toho 33 sa nakazilo v zahraničí. Dôvodov, prečo Singapurčania zvládajú nákazu lepšie, je viacero. Už dávno majú vysoké hygienické štandardy, napríklad za zahodenie žuvačky na ulici je pokuta. Teraz v rámci prevencie merajú ľuďom teplotu pri vstupoch do verejných budov a majú aj rýchle testy na odhalenie koronavírusu. Človeka, ktorého podozrievajú, že je nakazený, rýchlo vystopujú, a to vďaka pohybu jeho mobilov a platobných kariet. Rovnako rýchlo vystopujú všetkých, s ktorými sa stretol, tým pádom zamedzia, aby nákazu ďalej šírili.
Dezinfekcia na každom rohu
Reka, ktorá sa venuje urbanizmu, je v Singapure na študijnom pobyte a potvrdzuje, že vďaka prísnym opatreniam ide o jednu z najúspešnejších krajín v regulácii šírenia vírusu. „Univerzita nám dennodenne posiela správy o víruse, rady a odporúčania. Týkajú sa najmä hygienických opatrení, cestovania do zahraničia a podobne. Bývam v univerzitnom areáli, kde sú v rámci opatrení na každom rohu dezinfekčné prostriedky. V jedálňach musíme sedieť diagonálne a všetky ostatné spoločenské priestory sú zatvorené, aby sa obmedzil fyzický kontakt. Tiež máme povinnosť nahlasovať svoju teplotu cez online systém dvakrát do dňa. Rúška, rukavice, a pokiaľ viem, aj respirátory, sú bežne dostupné,“ približuje študentka. Život v malom univerzitnom areáli prirovnáva k životu v bubline. „Čítame síce správy zo sveta a musíme dodržiavať určité opatrenia, človek má ale takmer pocit, že sa ho to netýka. Zatiaľ nikto zo študentov neochorel, môžeme pokojne chodiť do mesta, barov, klubov, skrátka, užívať si bezstarostný študentský život. Donedávna sme mohli aj cestovať do zahraničia. Až od 16. marca platí „Stay-Home Notice“, čo znamená, že každý, kto prichádza do Singapuru zo zahraničia, musí byť izolovaný v karanténe 14 dní.“ Keďže toto opatrenie prišlo náhle a Reka práve trávila víkend s kamarátmi v Indonézii, karanténe sa nevyhla. Už na letisku v Singapure im rozdali dokumenty ohľadom registrácie na dvojtýždňovú samotku. „V papieroch, ktoré som podpísala, bol aj odstavec o tom, že pokiaľ poruším zákaz vychádzania, v momente zavolajú políciu, vyhodia ma zo školy a ihneď deportujú. Môj sprievodca na samotku sa so mnou rozlúčil s upozornením, že ak už raz vstúpim do izby, nemôžem z nej vyjsť. Potom sa zabuchli dvere a ja som sa ocitla v maličkej, mierne nemocničnej izbe.“
Reka je v Singapure na študijnom pobyte. Zdroj: archív Reky
Len ja, horúčka, rezance a ryža
Reka hovorí, že deň sa dá prežiť, keď má človek internet, knihu a Netflix. Trikrát denne dostáva jedlo. „Chutí prekvapivo dobre. Ale len prvé tri dni. Potom si uvedomíte, že kura a rezance na raňajky bude štandard, takisto ako ryža a kura na obed a ryža alebo rezance a kura na večeru. Keď už sa po treťom dni cítite ako jeden veľký rezanec, začnete prehodnocovať celý svoj život.“ Na druhý deň v noci sa Reka prebrala s vysokou teplotou, síce trochu vystrašená, ale aj šťastná, že môže opustiť izbu a navštíviť lekára. „Pri vyšetrení ma sestrička celý čas pozorovala, snažila sa vyhnúť dotykom, pokiaľ neboli nevyhnutné. Spolu s lekárkou odo mňa neustále odchádzali do vedľajšej miestnosti a zatvárali dvere. Dezinfikovali po mne všetko, čoho som sa dotkla. Cítila som sa trochu ako nebezpečný exemplár, ale vravela som si, že to tu aspoň berú vážne.“ Po výsledkoch z krvi jej oznámili, že má vírusovú infekciu, takže ju hospitalizovali a otestovali na COVID-19. Keďže jej jediným symptómom bola horúčka, zvažovali možnosť tropickej choroby z Indonézie. „Bolo by celkom vzrušujúce mať tropickú chorobu v „čase korony“. Keďže testy na koronavírus boli negatívne, prepustili ma. Som späť na izbe, len ja, horúčka, rezance a ryža.“
Reka mala v pláne vrátiť sa na Slovensko v máji, kedy jej vyprší študentský pas. „Momentálne však rušia viac a viac letov do Európy, preto zo strachu, že sa v máji nebudem mať ako vrátiť, zvažujem skorší návrat. Pred vírusom sa tu cítim v bezpečí. Zároveň je v krajine stále povolený voľný pohyb, preto sa neponáhľam domov, kde je prognóza menej pozitívna.“
V Portsmouth, prístavnom meste s vyše 200 tisíc obyvateľmi na juhu Anglicka, sa rúška nenosia. Zdroj: Pixabay.com
Veľká Británia už kolektívnu imunitu nepokúša
Vo Veľkej Británii sa k dnešnému dňu potvrdil koronavírus u vyše 8 000 ľudí a ďalších vyše 400 nákaze podľahlo. Premiér krajiny Boris Johnson spočiatku zastával názor, že keď sa nakazí okolo 70 percent občanov, národ si vytvorí kolektívnu imunitu, hoci aj za cenu nejakých obetí na životoch. Vyzval síce ľudí, aby viac dbali na hygienu, ale kolektívne podujatia nerušil. Názor zmenil až vtedy, keď mu odborníci vyčíslili, koľko nakazených ľudí by mohlo skončiť v nemocniciach, čo by zdravotnícky systém neuniesol. 20. marca dal zatvoriť reštaurácie, pohostinstvá, kluby aj školy. Výnimku majú len deti, ktorých rodičia nemôžu pracovať z domu, napríklad zdravotníci, policajti, požiarnici alebo upratovačky. 23. marca nariadil obmedzenie pohybu na tri týždne, čo znamená, že ľudia môžu podobne ako v Taliansku vyjsť von len vtedy, keď idú do práce, na nákupy, do lekárne či zašportovať si. Akékoľvek zhromažďovanie sa je zakázané. Nariadenie prišlo po víkende, keď množstvo ľudí v krajine trávilo svoj čas v parkoch a na plážach.
Martina je aj v čase pandémie na pracovisku potrebná. Zdroj: archív Martiny
Nejednotnosť odborníkov bola chyba
Martina vyštudovala strojnícku strednú školu. S manželom a dvoma synmi sa presťahovali do Veľkej Británie pred 16 rokmi. Žijú v Portsmouth, prístavnom meste s vyše 200 tisíc obyvateľmi na juhu krajiny. Martina momentálne upratuje v dvoch základných školách, do jednej z nich teraz chodia deti, ktorých rodičia nemôžu pracovať z domu. „Keďže som sledovala vývoj pandémie v Číne, viem, že situácia môže byť veľmi vážna. Minulý týždeň sme mali v meste jedného nakazeného koronavírusom, tento týždeň je ich už dvadsaťdeväť. Vláda mala začať s opatreniami proti nákaze oveľa skôr a mali byť hneď prísnejšie,“ hodnotí a vysvetľuje, že k terajšej situácii prispel aj názorový chaos. „Ani politici, ani epidemiológovia sa nevedeli zhodnúť na postupe, takže aj prístup zo strany ľudí bol vlažný. Prekvapilo ma, keď veľa odborníkov tvrdilo, že deti sú v škole v bezpečí. Preto tak dlho trvalo, kým školy zavreli,“ vysvetľuje a dodáva, že medzi ľuďmi sa šírili rôzne názory. „Prevládal ten, že je to len chrípka. Počula som aj o propagande proti Číne alebo panike, z ktorej niekto finančne ťaží. Až teraz, keď počet nakazených stúpa, začínajú ľudia brať situáciu vážnejšie. Je ale veľmi veľa takých, ktorí sa boja len o to, či budú mať dostatok potravín. Keď pred pár dňami zavreli reštaurácie a pohostinstvá, vykúpili alkohol. Mnohí sa naďalej správajú nezodpovedne.“
Rúška sa tu skoro nenosia
Škola, v ktorej Martina pracuje, je otvorená, ale vyučovanie je voľnejšie. Vraví, že pripomína družinu. „Zamestnanci sa totiž striedajú a je ich pomenej. Učiteľov je len pár, podľa počtu detí. Jeden zamestnanec je z administratívy, jeden z vedenia, sú tu aj kuchárky a upratovačky. Školská kuchyňa varí obedy zadarmo pre deti z chudobných rodín aj počas bežného vyučovania, neprestala ani teraz. Jedlo si však len vyzdvihnú, nezostávajú v budove. Pravidlá sa stále menia, niekedy aj niekoľkokrát za deň.“ Ľudia takmer nenosia rúška, ani deti v škole ich nemajú, čo je zaujímavé. „Celebrity sa v nich síce fotia a fotky uverejňujú na sociálnych sieťach, ale v skutočnosti vidím niekoho s rúškom len výnimočne. Najčastejšie ázijských študentov, u nich je to ale bežné aj inokedy. Jedno som si kúpila v lekárni, druhé mi už pre manžela nechceli predať, vraj si ho musí kúpiť sám. Skôr odporúčajú dodržiavať od ľudí odstup a dôkladne si umývať ruky.“ Vraví, že o návrate na Slovensko neuvažuje a hoci má veľký strach o svoju rodinu, snaží sa myslieť pozitívne.
V Kalifornii sa teraz ľudia čakajúci v rade do supermarketu usilujú dodržať doporučené dvojmetrové odstupy. Zdroj: archív Zuzany
V USA zakročili neskoro
Aj americký prezident Donald Trump dlho koronavírus podceňoval. Dnes má USA na konte vyše 55 tisíc nakazených a takmer 800 ľudí vírusu podľahlo. Zákaz vstupu cestujúcich z Európy do USA platí len od 15. marca. Dnes sú však už tri štáty USA (New York, Kalifornia a Washington) postihnuté pandémiou natoľko, že do nich vláda vyslala vojakov, aby zriadili zdravotnícke stanice a zabezpečili dostatok zdravotníckeho materiálu. Uvoľnila tiež peniaze na potrebnú pomoc z federálnych fondov. Medzitým však najviac postihnuté štáty samé pristúpili k prísnejším bezpečnostným opatreniam.
Trump klame a prekrúca
Zuzana žije s manželom 35 rokov v Kalifornii, je v domácnosti a hovorí, že v záujme svojho duševného zdravia pred pár rokmi prestala sledovať správy, a preto dlho o pandémii ani postoji prezidenta voči nej veľa nevedela. „Keď sa to už ďalej nedalo ignorovať, znovu som začala správy sledovať. Dozvedela som sa, že vláda vedela o hrozbe koronavírusu už v decembri a v januári sa kvôli tomu uskutočnilo zasadanie, ale na podnet prezidenta Trumpa dusila problém dva mesiace pod pokrievkou. Odborníci hovoria, že sa pritom mohol zastaviť už v zárodku, ako sa to v USA podarilo napríklad pri SARS. (Koronavírus SARS sa v rokoch 2002 – 2003 rozšíril najmä v Číne, Hongkongu a na Taiwane, ale prenikol aj do iných krajín sveta. Podľa Svetovej zdravotníckej organizácie (WHO) v roku 2003 ochorelo na SARS celkovo 8 098 ľudí na celom svete, z toho 774 ľudí zomrelo. V USA ho však malo iba 8 ľudí – pozn. red.) Teraz Trump boj s koronavírusom zastrešil heslom „15 days challenge“ (15–dňová výzva – pozn. red.), čo je skôr fraška, keďže sa drží svojho zvyku prekrúcať, klamať, vymýšľať si alternatívne fakty, zvaľovať vinu na iných. Vyhlasuje napríklad, že už sa pre nás vyrábajú milióny respirátorov a pomôcok, len nikto netuší kde,“ hovorí s iróniou Zuzana. Vláda Kalifornie podľa nej robí oveľa viac potrebných opatrení ako federálna. „Prišla s mnohými plánmi a programami na pomoc ľuďom, ktorých táto situácia postihla. Rast nakazených koronavírusom už spomaľuje. A to aj vďaka tomu, že náš kalifornský guvernér Gavin Newsom medzi prvými nariadil ostať doma, pokiaľ je to možné.“ Štáty USA totiž v tomto smere nepostupujú jednotne. „Niektoré už dopredu budujú vojenské nemocnice na športových štadiónoch. Napríklad Brad Little, guvernér Idaha, ale zastáva názor, že každý človek má sám posúdiť, ako sa chrániť.“ Podľa Zuzany však ani opatrenia v Kalifornii stále nie sú dostatočné. „Určite treba viac zdrojov, hlavne finančných. Myslím si, že až povinné verejne prístupné masové testovanie by mohlo pomôcť spomaliť, eventuálne zastaviť túto epidémiu. V niektorých krajinách sa to už osvedčilo.“
Zuzana s manželom. Zdroj: archív Zuzany
Ľudia si teraz viac pomáhajú
Zuzana však v tejto neľahkej situácii pozoruje aj čosi pozitívne. To, že väčšina ľudí je teraz celé dni doma, aj jej manžel pracuje z domu, podľa nej zlepšilo susedské vzťahy. „Ľudia si navzájom pomáhajú, malé lokálne obchody a reštaurácie ponúkajú bezkontaktné objednávanie tovaru cez internet alebo telefón. Tovar potom nosia ľuďom pred dvere. Kamarátka bola dojatá, keď zažila, ako predavači v potravinách najprv počkali, kým si zákazníci nakúpia, až potom pustili dovnútra ďalších. A kým sa rozbehli medzi regály, rozdali im ochranné rukavice.“ S manželom sa pred nákazou chránia tým, že zostávajú čo najviac doma a ak niekam idú, tak len na prechádzku po okolí. Nevie, či je možné v lekárňach kúpiť rúška, respirátory a ochranné rukavice, prostredníctvom internetu sa však dozvedela, že dezinfekčné prostriedky na ruky sú vypredané. O návrate na Slovensko neuvažuje. „Väčšinu svojho života žijem z USA, na Slovensko chodím len občas na návštevu. Určite prídem znova, ale až keď sa táto situácia upokojí.“
