Doc. Ing. Monika Rychtáriková, PhD. (1975, Bratislava) – docentka na Katedre konštrukcií pozemných stavieb Stavebnej fakulty Slovenskej technickej univerzity (STU) v Bratislave.
V rokoch 1993 – 1998 študovala na Stavebnej fakulte STU v Bratislave, kde získala titul stavebná inžinierka. V rokoch 1996 – 1998 absolvovala doplnkové pedagogické štúdium na STU. Svoju vedeckú kariéru začala v roku 1998 na Katedre konštrukcií pozemných stavieb vo vednom odbore Teória a konštrukcie pozemných stavieb ako interná doktorandka. Pod vedením školiteľov – prof. Františka Ohrabla a prof. Petra Tomašoviča – napísala dizertačnú prácu v angličtine na tému „Room Acoustic Prediction of Halls for Music Performance”. Neskôr pracovala na výskumných úlohách v rôznych oblastiach stavebnej fyziky – akustiky, aerodynamiky budov a simuláciách hnaného dažďa na fasádu. Postupne sa jej vedecká činnosť vyprofilovala najmä v oblasti priestorovej a stavebnej akustiky, v ktorej sa rokmi stala medzinárodne uznávanou expertkou.
Od roku 2002 doteraz pôsobí na Katedre konštrukcií pozemných stavieb STU v Bratislave. Od roku 2005 je výskumnou pracovníčkou Laboratory of acoustics, KU Leuven v Belgicku. V roku 2010 sa habilitovala na docentku v odbore pozemné stavby.
Od februára 2016 je koordinátorkou EU projektu Horizon 2020 – RISE „papabuilid” za STU Bratislava. V medzinárodnom výskumnom projekte s názvom „Subjective assessment of sound insulation” bola vedúcou osobnosťou projektu. V zahraničí bola tiež zapojená do niekoľkých výskumných projektov a grantov, napr. v Belgickom federálnom projekte DRUPSSuC bola zodpovednou riešiteľkou časti urbanistická akustika. Jej odborná činnosť a erudovaná profesionálna všestrannosť sa odrazili vo využití pre potreby spoločenskej praxe vo vyše 50-tich expertíznych posudkoch, pri riešení akustických problémoch a v siedmich realizovaných projektoch z oblasti architektúry a pozemných stavieb.
Doc. Ing. Monike Rychtárikovej, PhD., bolo dňa 10. mája 2016 v Primaciálnom paláci v Bratislave udelené ocenenie Vedkyňa roka SR 2015. Pri tejto príležitosti sme ju požiadali o rozhovor.
M. B.: V rámci prestížnej súťaže Vedec roka SR 2015 Vám bolo udelené ocenenie Vedkyňa roka SR. Čo pre Vás toto ocenenie znamená?
M. RYCHTÁRIKOVÁ: „Priznám sa, že toto ocenenie bolo pre mňa nečakaným, ale o to viac príjemným prekvapením. Nesmierne si ho vážim. Potešilo ma, že v dnešnej dobe, v ktorej takmer vo všetkých oblastiach života vládne špecializácia a zaujímavé je hlavne tzv. „lámanie rekordov“ v rámci jednej disciplíny, bola ocenená práve moja vedecká práca. V paralele so športom by sme ju mohli nazvať viacbojom, v ženskej atletike sedemboj.
Vďaka tomuto oceneniu prežívam jeden z tých okamihov v živote, v ktorom človek cíti vďačnosť za dobre fungujúcu rodinu, ale zároveň aj záväzok voči svojim učiteľom a profesorom, ktorí mu v živote umožnili odborne rásť. Som šťastná, že pracujem so študentmi, ktorí mi počas cesty za vedeckým dobrodružstvom nesmierne pomáhajú, neustále ma inšpirujú a povzbudzujú. Uvedomujem si však aj nezanedbateľnú skutočnosť, že som sa narodila na Slovensku, kde ženy nie sú diskriminované a môžu vedecky pracovať. Ocenenie vedkyne roka teda nevnímam ako osobný úspech, ale ako úspech tímu ľudí, ktorý ma obklopuje, v ktorom si navzájom neustále pripravujeme šance na gól.“
M. B.: Ocenenie ste získali za aplikáciu znalostí stavebnej a priestorovej akustiky v medzipredmetnom kontexte, najmä v oblasti virtuálnej akustiky, pri výskume akustickej orientácie slepých ľudí v interiéri budov a poznatkov psychoakustiky pri overovaní akustických veličín. Mohli by ste nás aspoň stručne oboznámiť s Vašimi projektmi?
M. RYCHTÁRIKOVÁ: „Vo vašej otázke ste už vlastne načrtli, že ide o viacero projektov, v ktorých sa poznatky stavebnej a priestorovej akustiky stávajú zaujímavými v kombinácii s inými vednými disciplínami. Ako som už spomenula, tak vo vede je tendencia prehlbovania poznatkov v rámci toho či onoho vedného odboru. Táto v podstate pozitívna evolúcia, však spôsobuje aj to, že niektoré čoraz i príbuzné oblasti sa od seba viac a viac vzďaľujú. Mojou vášňou, je práve hľadanie ich súvislostí a vzájomného prepojenia.
V architektúre a stavebníctve je napríklad stále zopár nedoriešených otázok v oblasti univerzálneho dizajnu týkajúcich sa akustickej pohody ľudí so zníženými sluchovými a zrakovými schopnosťami. V spolupráci s Katolíckou univerzitou v Leuven som sa zaoberala hľadaním vplyvu riešenia interiéru budov na lokalizovanie zdrojov zvuku a na zrozumiteľnosť reči, ľuďmi s načúvacími prístrojmi. V snahe komfortnejšie sprístupniť priestory budov slepým, či slabozrakým sa snažíme zistiť aký mechanizmus používa nevidiaci človek pri akustickej orientácii. Výskum sa zameriava na tzv. echolokáciu, pri ktorej sa človek orientuje na základe odrazov zvuku. Dokáže pri tom pomerne presne odhadnúť veľkosť miestnosti, výšku stropu, prípadne vzdialenosť od prekážky.
Ďalší z projektov sa týkal návrhu metodiky pre subjektívne testovanie akustickej izolácie, so zameraním na overenie jednočíselného hodnotenia v akustike. V súčasnosti sa totiž i v novostavbách stáva, že akustické normy sú splnené, ale my stále počujeme susedov, hluk z dopravy alebo nás vyrušuje inštalačný hluk ako napr. vetranie a kanalizácia. V tomto výskume nám ide o to, aby normatívne hodnoty zodpovedali požiadavkám a kvalita akustickej pohody sa odrazila prípadne aj pri cene bytov.
V spolupráci s univerzitou v Turíne sme zase prenikli i do tzv. archeologickej akustiky, v ktorej sa snažíme prostredníctvom tzv. virtuálnej rekonštrukcie už neexistujúcich stavieb zodpovedať na niektoré otázky z histórie. Nejde však iba o virtuálnu rekonštrukciu antických divadiel, chrámov, ale aj o ich posúdenia a hodnotenia z hľadiska vnímania reči, či hudby. Spolu s archeológmi sa tak snažíme vytvárať obraz o spoločnosti, a zistiť ako bolo napríklad počuť politickú reč prednesenú vo virtuálne simulovanej sále, aká bola jej zrozumiteľnosť a či túto reč bolo napr. počuť aj na ulici mimo divadla.
Nebránim sa však ani spolupráci s umelcami a psychológmi. Jeden ešte stále prebiehajúci výskum v spolupráci s Fakultou psychológie na univerzite v Leuven sa napr. týka zisťovania vplyvu charakteru zvuku na vnímanie chuti jedla.
Jedno umelecké dielo, na ktorom som spolupracovala pred dvomi rokmi, tzv. „heliofon“, inšpirované fotofonom Alexandra Grahama Bella, je momentálne inštalované na streche svetového obchodného centra v Bruseli. Je to zariadenie, ktoré pomocou parabolických plôch, tzv. CPC, ktoré sa počas dňa otáčajú za slnkom, sústreďuje svetlo do ohniska parabol a pomocou tzv. fotoakustického efektu vydáva počuteľný zvuk. Umelec Aernoudt Jakobs týmto umeleckým dielom ponúka návštevníkom možnosť, vypočuť si takpovediac svetlo zo Slnka.“
M. B.: Ako dlho ste pracovali na týchto projektoch a aký je stav v uplatnení dosiahnutých výsledkov výskumov v praxi?
M. RYCHTÁRIKOVÁ: „Predtým než vám vôbec na Vašu otázku odpoviem, chcem upozorniť na jednu dôležitú vec. Vedecká práca inžiniera sa trochu odlišuje od vedeckej práce klasického vedca. Inžinier je školený na to, aby dokázal vyriešiť daný problém pre prax efektívne, čiže priamočiaro, prakticky, rýchlo a čo najlacnejšie. V inžinierskych smeroch je teda prepojenie vedy a techniky naozaj nevyhnutné.
Vo vede ako takej nie je okamžitá aplikácia výsledkov do praxe jej jediným a hlavným cieľom. Skutočný vedec túži hlavne po poznaní, po nájdení netradičných riešení a pod. Vo svojej práci hľadá pravdivé odpovede na doposiaľ nevyriešené otázky, ktoré môžu byť napr. medzistupňom pri odhalení niečoho väčšieho a hodnotnejšieho. Mňa osobne vždy veľmi poteší ak publikácia, ku ktorej som určitým spôsobom prispela upúta nejakého ďalšieho kolegu a výsledky ho inšpirujú k pokračovaniu a ďalším objavom.
Moja vedeckovýskumná práca prebieha v zásade v oboch spomenutých líniách. Keďže som absolventkou Stavebnej fakulty STU v Bratislave, tak prvou je tá priamočiara inžinierska cesta a druhou cestou je tá kľukatá vedecká.
Niektoré výsledky projektov, ktoré som viedla alebo som na nich spolupracovala, už teda v praxi svoje uplatnenie našli. Ide napr. o návrh metodiky subjektívneho testovania pri validácii jednočíselnej hodnoty ak posudzujeme zvukovú izoláciu stien. Ďalším už uplatneným výsledkom výskumu v praxi, konkrétne v ISO norme, je metodika pre meranie zvukovej pohltivosti a nepriezvučnosti protihlukových stien. Niektoré výsledky práce boli uplatené v smerniciach a normách pre školy v Holandsku a Belgicku, kde akustické normy pre školy boli doposiaľ dimenzované iba na pozadie hluku a zrozumiteľnosť reči. Ak sa však porozprávate s učiteľmi, mnohí trpia práve problémami s hlasivkami. Pred siedmymi rokmi sme teda v spolupráci s Technickou univerzitou v Delfte pripravili štúdiu, ktorá prináša jednu z možností ako školskú triedu posúdiť i z hľadiska namáhania reči. Tento a mnoho ďalších príkladov potvrdzuje tvrdenie Alexisa Carrela, Francúzskeho chirurga a biológa (nositeľa Nobelovej ceny v roku 1912), ktorý povedal, že „veľa uvažovania a málo pozorovania vedie k omylom a veľa pozorovania a menej špekulovania vedie k pravde“.
M. B.: Na čom pracujete v súčasnosti?
M. RYCHTÁRIKOVÁ: „So svojimi doktorandmi sa momentálne venujem najmä otázkam týkajúcich sa interakcie hlasu a priestoru, s cieľom vytvorenia návodu, ako napr. navrhnúť reštauráciu tak, aby bolo zachované tzv. súkromie reči, ale nebol tam pritom taký hluk, ktorý by bránil rozhovoru.
Venujem sa stále i výskumu v oblasti vnímania rozptylu zvuku od drsných povrchov. Takéto výsledky potom môžu byť využité nielen pri navrhovaní priestorov pre hudobné predstavenia, ale i pri výskume v oblasti už spomenutej echolokácie a akustickej orientácie nevidiacich. Ak by sme zistili do akej miery je človek schopný akusticky rozpoznať rozdiel medzi hladkým a drsným povrchom a či je schopný počuť odlišnosti odrazu zvuku od povrchov s rôznou drsnosťou, architekti by mohli v interiéri budov tieto poznatky využiť v oblasti tzv. akustických markerov.
V rámci EU projektu (v spolupráci s TGM vo Viedni, KU Leuven a Univerzitou v Záhrebe) pokračujeme vo výskume, ktorý využíva optické metódy, napr. laserovú techniku pri meraní zvukovej izolácie v nízkych frekvenciách, tzv. basoch.“
M. B.: Máte nejakú métu, ktorú by ste chceli dosiahnuť vo vede?
M. RYCHTÁRIKOVÁ: „Samozrejme. Stále ma zaujíma objavovanie nových horizontov. Momentálne sa napr. snažíme začať spoluprácu s astronómami v oblasti tzv. sonifikácie hviezd, ktorá umožňuje nevidiacim astronómom analyzovať dáta z teleskopu. V poslednom období sa snažím trochu preniknúť aj do výskumu v oblasti tzv. metamateriálov a tiež i aeroakustiky.
Na záver mi dovoľte malú úprimnosť. Keďže moja práca nie je čisto vedecká ale skôr vedecko – pedagogická, tak by som si veľmi priala, aby ma moji študenti vo vedomostiach niekoľkonásobne predstihli, a aby vo vede našli to „pravé zaľúbenie“. Vášeň pre vedu sa totiž dá prirovnať k akémusi stavu „očarenia“, keď človek nehľadí na materiálne veci okolo a dokonca ani na to ako mu plynie čas. Je to ako v živote, keď nám práve to očarenie pomáha sústrediť sa na človeka alebo predmet záujmu, pričom funguje ako „šošovka“ na ďalekohľade alebo mikroskope, ktorá nám dokáže „zaostriť“ a akoby priniesť predmet záujmu do takej vzdialenosti, v ktorej ho môžeme rozumom, s väčšou spoľahlivosťou a presnosťou, poznávať. Tento proces, vnáša do srdca človeka neopísateľnú radosť a otvorenosť, ktorá je pri vedeckej práci rovnako dôležitá ako dýchanie pri behu.”
M. B.: Ďakujem Vám za rozhovor. V mene redakcie blahoželáme k oceneniu.
Rozhovor pripravila: Marta Bartošovičová, NCP VaT pri CVTI SR
Foto: Ján Michálik, NCP VaT pri CVTI SR
Uverejnila: ZVČ
Ďalší rozhovor s víťazom v jednej z kategórii súťaže Vedec roka SR 2015 Vám prinesieme ešte dnes…