Milujú železnice. Vymysleli preto trenažér, ktorý môže zatraktívniť štúdium rušňovodičov.
Vlak na Chmarošskom viadukte pri Telgárte, ilustračné foto. Zdroj: iStockphoto.com
Hoci súčasná pandemická situácia eliminuje aj železničnú dopravu a niektoré spojenia sú dočasne prerušené, rušňovodičov máme na Slovensku stále nedostatok. Jednou z príčin je aj slabý záujem mladých ľudí o toto povolanie.
Nájdu sa však aj takí, ktorých táto práca doslova fascinuje. Medzi nich patrí tiež Michal Kišeľák a Slavomír Slezák. Prihlásili sa do celoslovenskej súťaže s projektom, ktorý posúva vzdelávanie rušňovodičov na vyššiu úroveň za pomoci techniky. Skonštruovali špeciálny trenažér a zamerali sa aj na bezpečnosť na železniciach i faktory, ktoré ju ovplyvňujú.
Obaja študenti sa zaradili medzi víťazov na Festivale vedy a techniky, ktorý organizuje AMAVET – Asociácia pre mládež, vedu a techniku. Na súťaži sa každoročne prezentujú najšikovnejší stredoškoláci, ktorí so svojimi víťaznými projektmi reprezentujú Slovensko na celosvetových súťažiach a zaujímavých európskych výstavách.
Michal Kišeľák a Slavomír Slezák získali postup na medzinárodný Vernadsky National Contest do Ruska.
Trenažér pre rušňovodičov. Zdroj: archív študentov
V úvode celého vášho projektu ste mali len koncept na papieri a nejaké schémy, ktoré by zjednodušili štúdium budúcim rušňovodičom. Dnes už existuje konkrétny trenažér, ktorý by mal slúžiť nielen ako učebná pomôcka, ale aj ako propagácia povolania rušňovodiča. Povedzte nám o svojom projekte viac.
Michal: Aj keď sa trenažér môže zdať ako veľmi komplikovaný systém obvodov a procesorov, už od základu je budovaný čo najjednoduchšie. Celou „hlavou“ trenažéra sú dva riadiace mikrokontroléry Arduino. S ich presným nastavením nám pomáhal náš známy Damián Čambal, ktorému ďakujeme aj touto cestou.
Jedno z Arduín má na starosti komunikáciu medzi časťami trenažéra – ovládače či signalizačné zariadenia – a počítačovým programom simulujúcim jazdu vlaku. Druhé zabezpečuje simuláciu mimoriadnych udalostí a záznam dát – jednak o stave obvodov v trenažéri, jednak o správaní rušňovodiča a jeho reagovaní na rôzne situácie.
To sa dá využiť na analyzovanie problémov súvisiacich s bezpečnosťou nielen železničnej dopravy a na uplatnenie rôznych riešení v praxi. Zároveň práve na takýchto trenažéroch je možné testovať nové technológie v železničnej doprave, ako je napríklad autonómne riadenie vlaku bez rušňovodiča.
Čo by toto všetko znamenalo pre samotných cestujúcich?
Michal: Tieto všetky body by priniesli pre bežného cestujúceho nielen zvýšený komfort, keďže by sa mohla železničná doprava zrýchliť až na technické limity tratí a strojov, čo sa môže pohybovať od 200 až do 350 km/h na bežných tratiach, ale aj vyššiu bezpečnosť dopravy a lepší pocit z cestovania vlakom.
Trenažér je umiestnený v konečnej stanici Alpinka na Košickej detskej historickej železnici. Plánujete ho aj nejako slávnostne „uviesť do života“?
Slavomír: Slávnostné otvorenie plánujeme na 1. 5. 2021. Vo vyhradených dňoch sa bude môcť dostať k trenažéru aj verejnosť. Tieto dni budú primárne spojené aj s aktivitami a slávnosťami konajúcimi sa na historickej železnici.
Samozrejme. Do budúcna plánujeme, aby trenažér mohol fungovať aj ďalšie roky po tom, čo sa už my oň nebudeme môcť starať, a to formou zaškolení našich mladých a zručných „kolegov“ z historickej železnice, ktorí sa zaujímajú nielen o prácu rušňovodiča ako takú, ale všeobecne o železnicu.
Trenažér je umiestnený v konečnej stanici Alpinka na Košickej detskej historickej železnici. Zdroj: Archív študentov
Konštrukcia tohto trenažéra ale nie je to jediné, čomu sa v rámci našich železníc venujete. Čo všetko ešte robíte v oblasti železničnej dopravy?
Michal: Okrem toho, že sme obaja veľkými fanúšikmi jednak železnice, jednak dopravy samotnej, obaja sme členmi OZ Detská železnica Košice, kde sa podieľame na chode železničky a organizácii akcií spojených s OZ DŽK. Slavo ukončuje štúdium na SPŠ dopravnej v Košiciach a pripravuje sa na výkon budúceho povolania, ktorým je povolanie rušňovodiča, podobne ako ja.
Čo vnímate na práci rušňovodiča ako najzaujímavejšie?
Slavomír: Pre mňa osobne to nie je len práca alebo koníček. Toto povolanie je už súčasťou môjho života. Najzaujímavejšie na ňom je asi to, že človek stále cestuje a žiaden deň nie je rovnaký. Mnohí rušňovodiči to berú rovnako ako ja.
Budem citovať môjho veľmi dobrého známeho, ktorý už niekoľko rokov pracuje na železnici: „Keď vidím, ako na mňa máva malý chlapček alebo dievčatko, na tvári sa mu vyčarí úsmev a začne sa tešiť až poskakuje, keď mu zapískam a zamávam, tak je to pocit na nezaplatenie. Tento pocit veľmi zahreje pri srdci.“
Toto povolanie má ale aj svoje úskalia.
To áno, ale, povedzme si, ktoré povolanie nemá aj zlú stránku. Vybral som si ho sám a dobrovoľne a nemienim sa ho vzdať. Je to povolanie, pri ktorom sa dá zažiť množstvo krásnych zážitkov. Človek cíti, že za ním je niekoľko 100- až 1000-tonový kolos, ktorý má práve on na starosti. Má tú česť ho dopraviť bezpečne do cieľa a urobiť tisíckam cestujúcich radosť zo všedného dňa. Veď vo vlaku sedia študenti, ktorí sa už tešia domov, starí rodičia, ktorí sa tešia na svoje ratolesti, či ľudia, ktorí sa už tešia za svojou rodinou.
