Všetci ho poznáme – hodíme doňho pár mincí, vyberieme si nápoj a o minútku už sŕkame kávu alebo čaj. Nápojový automat je dnes takmer v každom verejnom zariadení. Čo je pre nás bežné, to sa stalo pre Adama Lassaka a Dominika Gallika zaujímavým. V rámci Stredoškolskej odbornej činnosti (SOČ) zostrojili títo šikovní absolventi Strednej odbornej školy technickej v Michalovciach svoj vlastný, nekonvenčný „Nápojový automat“. Hoci to neraz takmer vzdali, vďaka pevnému odhodlaniu a trpezlivosti sa tak nestalo a nakoniec si v kategórii Elektrotechnika a hardware vybojovali prvé miesto.
KATARÍNA SLÁDEČKOVÁ: Adam, Dominik, ako vám napadlo skonštruovať práve nápojový automat?
D. GALLIK: „Chceli sme, samozrejme, vyhrať SOČ, dokázať si, že na to máme. Myšlienka vytvoriť automat však nebola naša. Prišiel s ňou náš pán učiteľ automatizácie, ktorý o ňom rozprával už dlhé roky, a nakoniec nás presvedčil.“
A. LASSAK: „Nechceli sme robiť nič bežné, jednoducho sme vedeli, že ak spravíme automat, pravdepodobne budeme jediní. Išlo o rozhodnutie, pri ktorom sme si možno až neskôr uvedomili, že nápojový automat nie je jednoduchá vec, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať. Práve naopak, ide o veľmi komplexný stroj, pri ktorého stavbe bol potenciál naučiť sa veľa nových vecí. A to nás viedlo, myslím, že celkom úspešne, dopredu.“
D. GALLIK: „Automat totiž nebol iba o elektronike, vyžadoval si aj poznatky z mechaniky, hydrauliky, fyziky a mnoho ďalšieho. Bola to veľmi zaujímavá práca. Veľa nám to dalo.“
K. S.: Asi úplne každý vie, ako taký bežný automat vyzerá. Je ten váš rovnaký alebo sa v niečom líši?
D. GALLIK: „V základných veciach je rovnaký, ako je dizajn a konštrukcia. Myslím, že každý je zvyknutý na nejaký ten ‚štandard automatu‘. Hranatý box s odberným miestom na poháre v strednej časti, ovládací panel po pravej ruke, prepad na mince v dolnej časti a iné konštrukčné riešenia automatu, ktoré si často ani neuvedomujeme. Čo sa týka zložitejších prvkov automatu, ako je riadenie, mincovník, displej, dávkovanie nápojov, podávanie pohárov, napájanie – to všetko sme vyvíjali sami. Chceli sme zachovať základnú funkčnosť prvkov, ale použiť na ich skonštruovanie vlastné komplexné riešenia, ušetriť peniaze a ukázať, že sa dá aj za minimum prostriedkov skonštruovať niečo veľké.“
A. LASSAK: „Snažili sme sa, aby náš automat vzbudzoval dojem skutočného automatu, nielen oceľovej škatule. Od skutočného sa líši azda len technickým riešením. Ovláda sa intuitívne, vhodíte mincu, zvolíte nápoj a počkáte, kým vás automat obslúži. Všetky potrebné informácie sa zobrazujú na LCD displeji, rovnako ako ste zvyknutí napr. pri kávomatoch.“
K. S.: Chceli ste jednoducho skonštruovať váš neobyčajný automat…
D. GALLIK: „Chceli sme zhotoviť automat s nekonvenčnými technickými prvkami a náklady skresať na minimum trhovej ceny bežného nápojového automatu. Náš automat nás vyšiel cca do 200 €, čo je mizivá suma oproti tej bežnej.“
A. LASSAK: „Spôsobov ako niečo urobiť, je veľa, ale snažili sme sa pri všetkom nájsť svoje vlastné riešenie, čo nám prinieslo veľa skúseností. Hlavným cieľom bolo dokázať, že na výrobu takého komplexného stroja, akým nápojový automat je, netreba veľa peňazí a množstvo technického vybavenia. Celý automat sme vyrobili takpovediac ,na kolene‘, v malej dielni s bežným náradím a so strojmi.“
K. S.: Čo všetko je teda potrebné na zhotovenie automatu?
A. LASSAK: „Čas. Dnes sa už dajú všetky potrebné súčiastky zohnať veľmi jednoducho a lacno, napríklad priamo z Číny. Jediným obmedzením pri tvorbe je vlastná fantázia. Keď sme sa rozhodovali, ako budeme detegovať, aká bola vhodená minca, mali sme dve možnosti. Mohli sme použiť už hotové profesionálne riešenie, ktoré by bolo pre nás nákladné, alebo využiť trocha kreativity. Rozhodli sme sa použiť snímač z mikrováhy na šperky, ktorým snímame hmotnosť mince. Podobne sme sa vynašli aj pri iných zložitých mechanizmoch.“
D. GALLIK: „Hlavne čas, pevné nervy a odhodlanie ísť stále ďalej. Počas práce sme to veľakrát vzdali, chceli sme sa na to vykašlať. No neurobili sme tak a dokončili sme to. Sú to také bežné veci, ktoré každý dobré pozná a pri práci sa s nimi stretáva často, ale po našej skúsenosti si myslím, že 80 % úspechu je práve v týchto troch veciach. Samozrejme, na skonštruovanie automatu treba vedieť aj mnoho iných technických vecí, byť tvorivý a rozumieť sa aj do oblastí mimo svojho odboru. To sa však dá naučiť, čo sa o trpezlivosti nedá povedať.
K. S.: Napriek tomu zohnať všetko potrebné, určite nebolo ľahké. Podal vám niekto pomocnú ruku?
A. LASSAK: „Počas práce nás materiálne podporila firma BSH, s. r. o., ktorá nám venovala vyradené snímače a zopár iných dielcov, ktoré nám veľmi pomohli. Ďakujeme.“
D. GALLIK:„Počas celého priebehu SOČ sme sa stretli s rôznymi prístupmi, či už od učiteľov, alebo samotných organizátorov SOČ. Našli sa takí, ktorí nám hádzali polená pod nohy, ale aj takí, ktorým sme neboli úplne ukradnutí. Veľká vďaka za podporu, či už takú, alebo onakú.“
K. S.: V štvrtom ročníku ste si naplánovali veľa práce. Prezraďte, koľko času vám zabral nápojový automat?
A. LASSAK: „Celkovo by som povedal, že to bolo niečo vyše štyri mesiace. V podstate od novembra až do školského kola SOČ, t. j. asi začiatok marca. Venovali sme sa tomu hlavne po večeroch, ale aj niekoľko celých víkendov.“
K. S.: Aký je vlastne celý postup? Čo sa deje v automate, keď doňho hodíme mincu, až pokým si vyberieme výrobok?
A. LASSAK: „Každá vhodená minca musí prejsť tzv. akceptorom mincí (mincovníkom). Ten má za úlohu rozoznať pravosť mince, resp. jej hodnotu. Hlavnú rolu v každom automate plní elektronika (môžeme si predstaviť mini PC) so softvérom. Elektronika spracúva signály z mincovníka, ovláda akčné členy (ventily, čerpadlá, ohrevné telesá…) a predovšetkým tvorí ,interface‘ medzi človekom a strojom.“
K. S.: Je možné falšovanie mincí v automate? Ako rozpozná automat skutočnú mincu od falošnej v tom vašom?
A. LASSAK: „Dnes už v bežných automatoch falšovanie mince nie je možné. Využívajú sa veľmi sofistikované spôsoby, ktoré jednoznačne určia pravosť mince. Elektromagneticky vedia vyhodnotiť, či je minca vyrobená z danej zliatiny. Náš automat využíva na overenie pravosti, resp. hodnoty mince dve veličiny. Indukčným snímačom zisťujeme či je minca z kovu (ochrana proti plastovým žetónom) a tenzometrom (snímačom hmotnosti) rozoznávame hodnotu. V praxi to však znamená, že ak by ste vhodili ľubovoľné kovové teleso s hmotnosťou zhodnou s nejakou mincou, automat vám ju uzná. Z veľkej časti sme tento problém vyriešili precíznou elektronikou, ktorá rozpozná hmotnosť s presnosťou 0,1 g. To si myslím, že by sa nikomu neoplatilo únavne pilovať kúsok želiezka, aby nakoniec dostal pohár nápoja.“
K. S.: Ako ste už spomenuli, konštrukcia automatu predstavuje celý rad vecí, ktoré ste museli vyriešiť a následne skonštruovať. Od rozpoznávania mincí cez podávanie pohárov a dávkovanie nápojov až po návrh funkčnej elektroniky, ktorá riadi chod automatu. Keby ste to mali zhodnotiť, čo bolo pre vás najťažšie, najzaujímavejšie?
D. GALLIK: „Pre mňa bolo zaujímavé a zároveň aj ťažké všetko, pretože veľa vecí bolo pre mňa úplne nových.“
A. LASSAK: „Napriek tomu, že naša práca bola zaradená do kategórie elektrotechnika, zaoberali sme sa hlavne mechanikou celého automatu. Na začiatku sme museli vymyslieť, ako budeme mincu po vhodení ,triediť‘, strávili sme dlhé hodiny polohovaním dielcov, aby sme docielili dopad mince na presné miesto… Neskôr aj iné časti, ako bolo napr. podávanie pohárov, kde sa nám zo začiatku nedarilo opakovane podať len jeden pohár. Po dokončení mechaniky bolo už riadenie celého automatu elektronikou triviálne. Nasledovali už len estetické úpravy a ,debugovanie‘ softvéru.“
K. S.: Našiel váš automat aj uplatnenie v praxi?
D. GALLIK: „Zostal v škole, čo mi je ľúto, pretože viem, ako skončí.“
A. LASSAK: „Náš automat sme použili ako maturitnú prácu, obstáli sme obaja na výbornú. Po maturite sme automat nechali v škole ako učebnú pomôcku. Môže byť pre budúcich riešiteľov SOČ dobrou motiváciou a dúfame, že využijú priestor na zlepšenie a vyrobia ešte lepší.“
K. S.: Čo pre vás znamená výhra v SOČ?
A. LASSAK: „Je to skúsenosť, ktorú by som odporučil každému. Proces postupu až na celoštátne kolo nie je jednoduchý a nespočíva len v kvalite práce. Veľkým dielom prispieva k úspechu prezentácia vlastnej práce pred hodnotiacou komisiou a spolusúťažiacimi. Sú to cenné skúsenosti, ktoré môžu súťažiaci neraz využiť mimo školy.“
D. GALLIK: „Je to hlavne obrovská skúsenosť. Iná výhoda mi už ani nenapadá. Ale nejde len o to, čo spravíte, ale aj o to, ako to podáte ostatným. Musíte sa so svojou prácou zžiť, vedieť o nej od A po Z a hlavne sa vedieť predať. Prezentácia, neverbálna komunikácia, vyjadrovanie a artikulácia boli kameňom úrazu pre mnoho našich súperov. Ešteže tak. Samozrejme, všetkým by som odporučil SOČ, len by som poradil začať aspoň v treťom ročníku, pretože čas je drahocenný, a predsa – v štvrtom je toho na každého študenta až-až.“
K. S.: Aké sú vaše ďalšie plány, čo sa týka štúdia?
D. GALLIK: „Plánujem pokračovať v štúdiu automatizovaných systémov a naďalej sa venovať programovaniu.“
A. LASSAK: „Takisto chcem pokračovať v štúdiu automatizovaných systémov. V budúcnosti by som sa rád venoval vývoju elektroniky. Je to oblasť, kde je stále možné tvoriť niečo nové, a teda mám možnosť realizovať sa.“
K. S.: Ďakujeme vám za rozhovor.
Rozhovor pripravila: Katarína Sládečková pre redakciu Veda na dosah
Foto: z archívu Adama Lassaka a Dominika Gallika
Uverejnila: VF
Vedecko-popularizačný portál VEDA NA DOSAH Vám v nasledujúcom období prinesie rozhovory s víťazmi jednotlivých kategóriách Stredoškolskej odbornej činnosti v školskom roku 2015/2016