Narkobarón Pablo Escobar mal vo vlastnej ZOO aj 4 hrochy. Po jeho smrti unikli do prírody, kde spôsobujú ekologické problémy. Už ich je totiž vyše 80.
Ilustračné foto. Zdroj: iStockphoto.com
Pablo Escobar si dal v 80. rokoch minulého storočia, na vrchole svojej zločineckej kariéry, doviezť hrochy, jedného samca a tri samice. S manželkou a deťmi, ale aj so svojimi kumpánmi vtedy obýval luxusný ranč Napoles rozprestierajúci sa na ploche 20 km² v kolumbijskom meste Puerto Triunpho. Okrem iných atrakcií sa na ňom nachádzala aj súkromná zoologická záhrada, v ktorej boli tiež žirafy, zebry či ťavy.
„Pablo vždy miloval zvieratá. Keď bol veľmi malý, mal knihu s obrázkami všetkých zvierat na svete, ale práve stránkou, na ktorej boli hrochy, bol nevysvetliteľne posadnutý,“ spomína Roberto Escobar, starší brat Pabla v dokumente Los Hipopotamos del Capo. „V deň, keď sa nasťahoval na svoj ranč, mi ich prikázal objednať zo ZOO v USA. Celú noc bol hore, cez vysielačku kontroloval, či sú na ceste a či sú v poriadku,“ cituje Roberta Escobara zoológ Jacob Dembitzer v článku uverejnenom vo vedeckom časopise Brill v roku 2017. Vtedy riešila Kolumbia problém s ešte len 60 hrochmi, potomkami Escobarových miláčikov.
Dnes žije v Kolumbii podľa odhadov 80 že 100 hrochov. Keďže táto krajina nie je ich prirodzeným domovom, vedci sa obávajú, že postupne vytesnia pôvodné miestne druhy, napríklad kačice, vydry či morské kravy.
Ako sa dostali hrochy z ranču Napoles do voľnej prírody? Keď v roku 1993 Pablo Escobar pri prestrelke s policajtmi a vojakmi zomrel, všetky exotické zvieratá z jeho haciendy boli rozdelené do zoologických záhrad. Až na hrochy, ktoré nikto z miestnych nevedel odchytiť. Jednak to spôsobila ich veľkosť (vážia 1,6 až 4,5 tony) a jednak ich agresivita. Nechali ich teda na ranči, kde mali dve jazierka. Vtedy sa o ranč nikto nestaral, časom sa im teda podarilo pretrhnúť oplotenie a uniknúť do prírody.
Hoci vo svojej pôvodnej domovine, subsaharskej Afrike, patria medzi ohrozené druhy, v Kolumbii sa pomerne rýchlo množia. V Afrike začínajú byť samci hrochov sexuálne aktívni zvyčajne vo veku 7 až 9 rokov a samičky vo veku 9 až 11 rokov. Pre hrochy Pabla Escobara to ale neplatí. Podľa BBC News sú sexuálne aktívne už od 3 rokov a všetky plodné samice každoročne rodia. Vedci už vyslovili obavy, že do roku 2040 môže mať ich kolumbijská populácia okolo 500 jedincov.
V Kolumbii našli raj
Prečo sa hrochom v Kolumbii tak darí, vysvetľuje článok v The Washington Post: „Vo svojom prirodzenom domove hrochy trávia dlhé suché obdobie natlačené vo vodných tokoch, ktoré sa zmenšili na kaluže. Ohrozujú ich tam choroby aj predátory, nehovoriac o zlej nálade toho druhého. Ale tropická Kolumbia je pre ne rajom. Majú dostatok dažďa, nemusia sa obávať nijakých veľkých mäsožravcov. Päť hodín denne sa pasú na trávnatých plochách a zvyšok času si užívajú v chladných vodách rieky Magdaleny i okolitých jazerách.” Magdalena je najdlhšia kolumbijská rieka (1 560 km), v ktorej dnes možno vidieť hrochy vo vzdialenosti 160 km – 250 km od bývalého ranču Napoles.
Väčšina Afričanov má z hrochov strach, veď ročne zabijú viac ľudí ako akýkoľvek iný veľký cicavec. Napríklad v roku 2014 v Nigérii napadli čln s deťmi, pričom usmrtili 12 z nich a zabili aj dospelého sprievodcu. Kolumbijčanov však tieto obrie zvieratá uchvátili. V obchodoch so suvenírmi v neďalekom Puerto Triunfo predávajú kľúčenky a tričká s hrochmi. V jazere zábavného parku, ktorý bol postavený na mieste bývalého Escobarovho honosného sídla Napoles, ich môžu návštevníci obdivovať naživo (nie všetky odtiaľ ušli). Občas dokonca stretnete hrocha aj na prechádzke mestom.
Ako rodinka hrochov zmenila zákony
V roku 2009 však rodinka hrochov, ktorú tvorili Pepe, Matilda a Hip (mláďa), začala terorizovať farmárov v okolí. Zabili im 9 teliat a poškodili úrodu (hrochy sú najagresívnejšie, ak majú pri sebe mláďa – pozn. red.). Kolumbijská environmentálna agentúra vtedy vyslala tím lovcov s povolením zvieratá zastreliť.
Ilustračné foto. Zdroj: iStockphoto.com
Medializovaná fotografia, na ktorej lovci pózujú so zastreleným Pepe, však vyvolala takú vlnu protestov, že sudca vydal zákaz lovu na Matildu a Hipa a nakoniec v Kolumbii uzákonili zákaz zabíjať akékoľvek hrochy.
Kastrovať je povolené. Ale ako na to?
No pretože v roku 2009 žilo v Kolumbii podľa odhadov 27 hrochov a predpokladalo sa, že ich počet bude rásť a problémy pribúdať, štátna moc presadila aspoň možnosť kastrovať ich a premiestňovať. Ako ale správne predpokladal Jacob Dembitzer, aj táto možnosť sa ukázala oveľa ťažšia, ako sa zdá.
„Aby ste mohli hrocha kastrovať, musí byť na súši (vo vode by sa veľmi ľahko utopil), pod sedatívami a sám (aby vás nemohli napadnúť ostatné hrochy zo stáda). To všetko je vzhľadom na spôsob, akým hrochy žijú, dosť ťažko uskutočniteľné,“ vysvetľuje zoológ Jacob Dembitzer v už spomínanom článku.
Ďalej hovorí, že aj keby sa to všetko podarilo a operáciu by bolo možné urobiť, nastáva ďalší problém. Hrochy sú mimoriadne citlivé na chemické zmeny v tele, takže vpichnutie sedatíva ich môže ľahko zabiť. „Navyše ak chceme zmenšiť rast ich populácie, treba vykastrovať všetkých samcov v stáde. Ak by zostal čo len jeden z nich nevykastrovaný, všetko by bolo márne, pretože je schopný oplodniť všetky samice.“
V rokoch 2011 až 2019 sa podarilo vykastrovať a sterilizovať iba 5 Escobarových hrochov, čo naozaj nemalo na zníženie ich populácie žiaden významný dosah.
V Afrike ich ubúda
Jacob Dembitzer však v roku 2017 nepovažoval hrochy vo voľnej prírode Kolumbie za zlú myšlienku. Obhajoval ju tým, že vo svojom prirodzenom habitate sa stali ohrozeným druhom (čo platí aj v roku 2021).
„Kolumbia sa pred 15 000 rokmi veľmi odlišovala od toho, ako vyzerá dnes. Bola to krajina plná obrovských leňochov (Maghaterium americanum – pozn. red.), ktoré merali 6 metrov, niekoľkých druhov slonov, veľkých lám a, samozrejme, šabľozubých tigrov. Až krátko po príchode ľudí do Severnej a Južnej Ameriky tieto starodávne obrovské druhy nezvládli bremeno ich útokov a vyhynuli,“ obhajoval Dembitzer svoju myšlienku.
Pripúšťal, že aj v Kolumbii môžu byť hrochy napokon prospešné, keďže v Afrike fungujú ako inžinieri ekosystémov. Keď šliapu po suchej zemi, prenášajú živiny z pevniny do jazier a vytvárajú nové vodné kanály.
Nataly Castelblanco-Martínez, kolumbijská ekologička z Univerzity v Quintana Roo v Mexiku, je voči tejto hypotéze skeptická. Pre The Washington Post povedala, že kolumbijské jazerá a rieky sú už domovom pôvodných veľkých cicavcov, napríklad obrích kapybar močiarnych. Tie sa živia trávami a plodmi, ktoré im však teraz konzumujú hrochy.
Ilustračné foto. Zdroj: iStockphoto.com
Zachráni ich plánované rodičovstvo?
Vedci sa ani po vyše 27 rokov od Escobarovej smrti nevedia rozhodnúť, čo je v kauze jeho hrochov správnym riešením. Svetovými médiami len pred pár dňami opäť preletela správa, ktorá rieši ich bytie či nebytie.
Odvoláva sa pritom na autorov štúdie, nedávno publikovanej v januárovom vydaní časopisu Biological Conservation, ktorí odporúčajú ich porážku. Dôvod?
Citujú výskum, podľa ktorého výkaly hrochov vo vode podporujú množenie baktérií. Vďaka nim v nej rastie viac rias, čo znižuje hladinu kyslíka. Takáto voda sa stáva pre ryby veľmi toxická, hrozí, že uhynú. To by ovplyvnilo aj rybársky priemysel v regióne. Spomínajú aj ďalšie útoky na ľudí a ničenie úrody.
Enrique Zerda Ordóñez, biológ z Kolumbijskej národnej univerzity, v článku CNN s týmto riešením nesúhlasí. Za cestu vpred považuje kastračné programy. Museli by však byť rozsiahlejšie ako tie, ktoré sa realizovali v rokoch 2011 – 2019.
Na jeho stranu sa prikláňa aj David Echeverri Lopez z CORNARE, regionálnej agentúry pre životné prostredie. Hoci súhlasí s tým, že hrochy sú invázny druh schopný úplne zmeniť miestne ekosystémy, vraví, že treba brať do úvahy náklonnosť, ktorú k nim ľudia v oblasti Puerto Triunfo cítia.
Zdroje: BRILL, CNN, BBC News, The Washington Post, The Guardian
