Výstava Odvrátená strana Slovenska v SNM ukazuje, že bez ohľadu na režim, o podobe našej krajiny rozhodujú bohatí a hlúpi.
Fotografia Tomáša Hulíka z výstavy Odvrátená strana Slovenska v Slovenskom národnom múzeu v Bratislave. Foto: TH
Tomáš Hulík, ktorý vyštudoval environmentalistiku na Prírodovedeckej fakulte UK v Bratislave, je známy autor dokumentárnych filmov a fotografií o prírode a krajine. Debutoval dokumentárnym filmom Návrat rysov (2010), v roku 2011 uviedol film Cesty Slovenskom a v roku 2015 hneď dva filmy, Kráľ nebies – Orol skalný a Divoké Slovensko.
Výstava jeho fotografií s názvom Odvrátená tvár Slovenska v sídelnej budove Slovenského národného múzea (SNM) v Bratislave bola otvorená v decembri minulého roku, potrvať má do 23. mája tohto roku. Vzhľadom na situáciu spojenú s pandémiou SNM na Youtube sprístupnilo video, v ktorom vás výstavou sprevádza Tomáš Hulík v tandeme s Branislavom Panisom, generálnym riaditeľom SNM. Hoci sú samotné fotografie výstavy Odvrátená tvár Slovenska veľavravné, oplatí sa ju absolvovať s touto dvojicou. Autor sa pri prehliadke delí o fakty a zaujímavosti, o ktorých ste možno netušili, a spolu s Branislavom Panisom načrtáva myšlienky, ktoré môžu rozprúdiť zaujímavé úvahy.
Pamiatky si podmaňuje príroda
Výstava je rozsiahla a tematicky rozdelená na niekoľko tematických sekcií. Prvá sekcia predstavuje Slovensko ako kúpeľnú veľmoc, žiaľ, bývalú. Fotografie zachytávajú rozpadajúce sa budovy kúpeľov Korytnica, Borová hora či Machnáč, ktoré si začína podmaňovať príroda. Za ňou nasleduje kolekcia fotografií slovenských kaštieľov, ktoré sú ešte v pokročilejšom štádiu rozkladu. Tomáš Hulík poznamenáva, že pod ich úpadok sa podpísal už socialistický režim, ktorý bral šľachtu ako triedneho nepriateľa, a tak do jej bývalých obydlí nasťahoval polepšovne a sklady jednotných roľníckych družstiev.
Všetko nebolo zlé
Autor sa snaží byť objektívny, svoj pohľad venoval aj stavbám zo socialistického režimu, na ktoré môžeme byť pyšní. V Bratislave je to napríklad internát Mladá garda a budovy Slovenského rozhlasu v tvare pyramídy i Slovenskej televízie. Samostatnú skupinu fotografií tvoria zábery peknej architektúry z prvého socialistického mestečka na našom území, ktoré sa malo volať Vorošilovo. Ide o dnešnú Novú Dubnicu. Tomáš Hulík tiež vyzdvihuje, že počas socializmu sa pri každej verejnej stavbe musela dať malá časť rozpočtu na výtvarné dielo, ktoré ju malo dotvárať. „I keď vznikalo aj množstvo diel socialistického realizmu, stále nájdeme aj veľa kvalitného umenia od renomovaných autorov,“ hovorí.
Kópia americkej Sochy slobody na mieste bývalého autoservisu mafiána Žaluďa v Pezinku. Foto: Tomáš Hulík
Lavička v cene bytu
Pri fotkách so spoločným menovateľom „absurdity“ sa môžete chytať za hlavu alebo pousmiať, vlastne aj oboje. Jedna zachytáva kópiu slávnej sochy Krista Spasiteľa z brazílskeho Rio de Janeiro v obci Klin v okrese Námestovo, odkiaľ si môžete vychutnať pohľad na malebnú Oravu. Korešponduje s ňou fotografia kópie Sochy slobody, slávneho symbolu Ameriky, ktorá stojí v Pezinku na mieste bývalého autoservisu mafiána s prezývkou Žaluď (Peter Steinhübel (†34)).
Pri fotografii toalety v obci Dojč za vyše 60 000 eur, si možno poviete, že je to tragikomické. Z technických príčin je totiž zatvorená, pretože má problém s odpadom a funguje málokedy. To isté vám asi napadne pri zábere námestia v Hnúšti, o ktorom Hulík prezrádza, že jeho revitalizácia stála vyše 700 000 eur. Centrálna socha v podobe vatry mala vyjsť 54 000 eur a jedna lavička, okolo vatry je ich 7 či 8, 7000 eur. „V Hnúšti si pritom za niečo vyše 7000 eur kúpite 1-izbový byt,“ podotýka Hulík.
No keď sa dozviete, že pre lesnú vyhliadku vyrúbali dosť veľa stromov, pri jej pohľade vám do smiechu nebude. Podobne absurdná je vyhliadka na Štrbskom Plese, z ktorej toho veľa nevidieť, lebo je dosť nízko, ale niekto si vďaka nej zarobil.
Masívna výstavba v Jasnej. Foto: Tomáš Hulík
Kadiaľ ide hranica
Naopak, v normálnom človeku by sa mala žlč dvihnúť, keď uvidí fotografie zachytávajúce masívnu výstavbu v Jasnej a veľkoplošné výruby v národných parkoch. Nepoteší ani veľkoplošná fotoortomapa slovensko–rakúskeho pohraničia, z ktorej je okamžite jasné, kadiaľ ide štátna hranica. „Na Slovensku máme jednu z najväčších rozlôh polí v Európskej únii, likvidujeme remízky, vetrolamy, aby sme dosiahli čo najväčšiu výťažnosť. Ale krajina trpí, stráca biodiverzitu, z polí miznú vtáky, hmyz, živočíchy, rastliny. Ale na rakúskej strane vidíte políčka diverzifikované, štruktúrované. A dokonca sa podporuje, aby to takto zostalo,“ hovorí Tomáš Hulík.
Výstava Odvrátená tvár Slovenska by nemala ostať len tichým svedectvom či dokumentačne cenným materiálom. Branislav Panis, generálny riaditeľom SNM, by bol rád, keby nielen ukázala, ako sme tejto krajine uškodili a ako jej škodíme, ale aby viedla aj k zamysleniu sa nad tým, ako chceme, aby Slovensko vyzeralo v budúcnosti.
