8. jún je Svetovým dňom oceánov. Tie nám posledné roky dávajú právom najavo, že sa k nim nesprávame úctivo. Vedci v novej štúdii skúmali, ako sa vo svetovom oceáne prejaví pokles emisií CO2, ktorý nastal v dôsledku opatrení počas pandémie.
Nová štúdia vedcov z The Eart Institute Kolumbijskej univerzity v New Yorku v skrátenej verzii uverejnená v Science Daily uvádza, že svetový oceán okamžite zareagoval na znižovanie emisií skleníkových plynov v atmosfére tým, že z nej absorboval menej oxidu uhličitého (CO2).
Autori štúdie predpovedajú, že v roku 2020 pohltia moria a oceány menej CO2 ako v minulom roku. (svetový oceán je súhrnný názov všetkej vodnej hmoty na zemeguli, čiže morí, oceánov, podzemných vôd aj vodnej pary v atmosfére a biosfére Zeme okrem vôd na súši, pozn. red.)
Tento jav nie je ojedinelý. Za posledných 30 rokov už vedci podobné výkyvy absorpcie oxidu uhličitého pozorovali niekoľkokrát. Doteraz však nevedeli, čo ich spôsobuje. Nová štúdia ponúka odpoveď. „Je dôležité, aby sme si uvedomili, že znižovaním emisií a pomalším pribúdaním CO2 v atmosfére aj oceán, prírodný zachytávač uhlíka, reaguje tým, že ho zachytáva pomalšie,“ uviedol hlavný autor štúdie Galen McKinley, odborník na obeh uhlíka v prírode.
Prírodný zachytávač CO2
Svetový oceán zohráva zásadnú úlohu pri zmiernení dopadov klimatickej zmeny spôsobenej človekom. Od začiatku priemyselnej revolúcie sa dostalo z atmosféry do svetového oceánu približne 40 percent oxidu uhličitého, ktorý vznikol spaľovaním fosílnych palív. Ako jeho prírodný zachytávač fungujú aj lesy, ale najväčším zachytávačom CO2 na Zemi je svetový oceán.
Čím je hladina morí a oceánov studenšia, tým viac CO2 pohltia. Vo vyšších vrstvách vodnej masy ho prijímajú riasy a sinice. Čím viac sa ho „najedia“, tým sú väčšie. Keďže časom klesajú ku dnu, kde zvetrávajú, na dne oceánov uviazne viac CO2 v podobe uhličitanov, napríklad vápencov.
Svetový oceán reagoval aj na pád socializmu
Už začiatkom 90. rokov minulého storočia oceán krátko absorboval viac oxidu uhličitého. Potom až do roku 2001 bola jeho absorpcia postupne stále menšia. Tento jav je potvrdený početnými meraniami a modelmi, ale vedci si ho nevedeli vysvetliť.
McKinley so spolupracovníkmi sa zaoberali týmto problémom. Využívali diagnostický model na vizualizáciu a analýzu rôznych scenárov, ktoré mohli viesť k väčšej a menšej absorpcii CO2 v rokoch 1980 až 2017.
Na základe svojho prístupu zistili, že pokles CO2 v atmosfére aj v množstve, ktoré z nej absorbovali moria a oceány v 90. rokoch minulého storočia, možno vysvetliť slabšou hospodárskou produkciou. Tá nastala v dôsledku kolapsu bývalého Sovietskeho zväzu (ZSSR) a ďalších socialistických krajín východnej Európy.
Na následný vzostup CO2 v meraniach mal vplyv masívny výbuch sopky Pinatubo na ostrove Luzon na Filipínach v roku 1991. „Jedným z kľúčových zistení našej práce je to, že klimatické účinky sopečných erupcií, napríklad tých z Pinatubo, môžu zohrávať dôležitú úlohu pri predpoklade toho, aké množstvo CO2 zachytia moria a oceány,“ uviedol Yassir Eddebbar, spoluautor štúdie a vedec zo Scripps Institution of Oceanography.
Pinatubo spôsobila druhú najväčšiu erupciu 20. storočia. Odhaduje sa, že v jej dôsledku preniklo do atmosféry 20 miliónov ton popola a plynov, čo výrazne ovplyvnilo klímu a zachytávanie uhlíka. Vedci zistili, že emisie z výbuchu sopky Pinatubo spôsobili väčšiu absorpciu uhlíka oceánom v rokoch 1992 a 1993. Následne sa však uhlíkový odpad pomaly znižoval.
Zvyšovať sa začal opäť v roku 2001. Vtedy ľudia v celosvetovom meradle zintenzívnili priemyselnú a poľnohospodársku výrobu, tým pádom začali do atmosféry pumpovať nadmerne veľa emisií a oceán na to reagoval absorbovaním väčšieho množstva oxidu uhličitého.
Budúcnosť nevidíme, ale…
„Táto štúdia je dôležitá napríklad aj preto, že môže ovplyvniť našu schopnosť predpovedať budúcnosť, pokiaľ ide o zachytávanie CO2 morami a oceánmi v horizonte jedného až desiatich rokov,“ uviedla jej spoluautorka Nicole Lovenduski, oceánografka z University of Colorado Boulder. „Nevieme totiž, aké faktory budú pôsobiť na vstrebávanie CO2 morami a oceánmi v budúcnosti. Nevieme, či napríklad nenastane ďalšia veľká sopečná erupcia. Na zníženie emisií vďaka COVID-19 sa určite nemôžeme spoľahnúť dlhodobo.“
Ak však vedci pochopia princíp zmien v strebávaní množstva uhlíka svetovým oceánom, môžu naďalej zdokonaľovať prognózy o spomalení či zrýchlení tohto oceánskeho systému. McKinley varuje, že v dôsledku znižovania globálnych emisií nastane dočasná fáza, v rámci ktorej sa vstrebávanie uhlíka v oceáne spomalí a nebude kompenzovať zmenu podnebia tak ako v minulosti. To znamená, že oxid uhličitý zostane v atmosfére a prispeje k ďalšiemu otepľovaniu, ktoré môže prekvapiť. „Musíme o tejto fáze diskutovať, aby ľudia pochopili, že príde čas, kedy moria a oceány svoju schopnosť zmierňovať znečistenie atmosféry obmedzia. To by sa malo zohľadniť aj pri tvorbe politík.“
(GC)
Zdroj: Science Daily
Foto: iStockphoto
