Jedinečné zariadenie, ktoré premieňa CO2 zo vzduchu na horninu, ročne pohltí toľko emisií, koľko vyprodukuje zhruba 870 automobilov.
Ocra - zariadenie na zachytávanie CO2 zo vzduchu poháňa geotermálna elektráreň On Power Hellisheidi na Islande. Foto: Arni Saeberg Zdroj: Carbfix.com
Názov zariadenie na zachytávanie CO2 zo vzduchu Orca je odvodený od islandského slova orka, čo znamená energia. Odkazuje aj na to, že ho vybudovali pri tretej najväčšie geotermálnej elektrárni sveta On Power Hellisheidi, takže ho poháňa energia z obnoviteľných zdrojov. Orca pozostáva zo štyroch jednotiek, pričom každú z nich tvoria kovové objekty pripomínajúce lodné kontajnery. Funguje od minulého týždňa a momentálne je najväčšie na svete.
Podľa slov švajčiarskej spoločnosti Climeworks a islandskej spoločnosti Carbfix zariadenie na zachytávanie CO2 zo vzduchu vyrobili za necelé dva roky. Orca má kapacitu odčerpať zo vzduchu 4 000 ton oxidu uhličitého (CO2) ročne, čo americká Agentúra na ochranu životného prostredia (EPA) prirovnáva k emisiám z približne 870 automobilov.
Premena CO2 zo vzduchu na kameň
Zjednodušene povedané, zariadenie pomocou ventilátorov nasáva vzduch, z ktorého oddeľuje CO2, následne ho skvapalňuje a v hĺbke tisíc metrov vstrekuje do čadičovej skaly, kde sa prirodzeným mineralizačným procesom v priebehu dvoch rokov premení na kameň.
Aj keď je Ocra schopná zachytiť len malý zlomok globálnych ročných emisií, ktoré predstavujú zhruba 35 miliárd ton CO2, je to odrazový mostík pre ďalšie takéto zariadenia. Nezaberá veľa miesta, na rozdiel iných projektov tohto druhu nie je ani nákladná a dá sa postaviť za pätnásť mesiacov kdekoľvek na svete.
Potrebujeme zhruba 2000 zariadení na zachytávanie CO2
Približne šesťdesiat percent emisií oxidu uhlíka, ktoré súčasná civilizácia produkuje, pochádza z veľkých tepelných elektrární, rafinérií, zariadení na spracovanie a prepravu plynu, železiarní, cementární a podobne, preto zariadenia na záchyt CO2 z atmosféry vznikajú pri nich.
Pozrite si
Na svete existujú viaceré projekty na zachytávania CO2 v atmosfére, ktoré ho plánujú pomocou chemických procesov a rôznych zariadení dopravovať a uskladňovať v podzemných geologických priestoroch, napríklad po ťažbe fosílnych palív ako staré ropné a plynové vrty.
Podľa Medzinárodnej energetickej agentúry (IEA) bude do roku 2050 potrebných približne 2000 zariadení na zachytávanie CO2 vo veľkom, ak chceme znížiť jeho obsah v atmosfére o minimálne osemdesiat percent.
Ilustračný obrázok. Zdroj: iStockphoto.com
Ďalšie projekty na zachytávanie CO2:
- Projekt CSS v meste Tomakomai sa medzi rokmi 2016 až 2020 testoval na brehu japonského ostrova Hokkaido (skratka technológie CSS je z anglického Carbon Capture and Storage – zachytávanie a ukladanie uhlíka – pozn. red. ). Počas jeho fungovania bolo pod morským dnom uložených 300 000 ton emisií z miestnej rafinérie. Momentálne je projekt pozastavený, pretože vedci hľadajú spôsob, ako dosiahnuť ešte vyššiu efektivitu a nižšie náklady.
- Belgicko-holandský projekt Porthos chce na jar 2022 začať s budovaním potrubia na prepravu CO2 z priemyselnej činnosti i dopravy a ukladať ho na dne Severného mora, v priestoroch odkiaľ bol vyťažený zemný plyn. Hotové by malo byť do roku 2026. Do roku 2030 by mohlo byť v Severnom mori uložených už 10 miliónov ton CO2 a k jeho potrubiu by sa mali začať pripájať aj prístavy v Belgicku. Porthos by mal umožniť postupne zvyšovať objem uskladneného CO2 až na päť miliónov ton ročne.
- Približne 400 000 ton emisií CO2 ročne by mal podľa plánov zachytiť podobný projekt s názvom Longship, ktorý z viac ako polovice financuje nórska vláda a z menšej časti CEF program (fond Európskej únie pre celoeurópske investície do infraštruktúry v doprave, energetike a digitálnych projektoch). Longship bude zachytávať uhlík v nemeckej cementárni Norcem AS, ktorú prevádzkuje nemecká spoločnosť, a v spaľovni odpadov v Osle, ktorú prevádzkuje fínska spoločnosť.
- Pretože prevoz CO2 k skladom CO2 v mori by bol pre krajiny, ktoré nemajú more, veľmi drahý a navyše neekologický, budú musieť ukladať CO2 v suchozemských geologických priestoroch. Európska únia túto myšlienku podporuje prostredníctvom projektu ENOS.
Zdroje: Climeworks, Carbfix, EPA, japancss.com, porthosco2.nl, northernlightsccs.com, enos-project.eu
