Prírodovedec, ornitológ, popularizátor vedy a spisovateľ doc. Ing. Miroslav Saniga, CSc., z Ústavu ekológie lesa SAV vo Zvolene, je známy svojou nekonečnou láskou k prírode. Doteraz napísal 70 kníh o prírode a určite má kopec námetov na ďalšie. Nejde len o populárno-vedecké publikácie pre dospelých, ale aj knižky pre deti a mládež.
Miroslav Saniga sa narodil v roku 1964 v Ružomberku, žije v Liptovských Revúcach. Po absolvovaní gymnázia študoval na Lesníckej fakulte Vysokej školy lesníckej a drevárskej (v súčasnosti Technická univerzita) vo Zvolene (1983 – 1987). Spočiatku pracoval ako odborný pracovník pre lesné ekosystémy v Národnom parku Malá Fatra. Od roku 1993 pôsobí v Ústave ekológie lesa Slovenskej akadémie vied vo Zvolene. Jeho vysunutým pracoviskom je Výskumná stanica v podhorskej dedinke Staré Hory, na južnom úpätí Veľkej Fatry, kde ako vedecký pracovník skúma vtáčie spoločenstvá.
V rokoch 1990 – 1994 absolvoval externé ašpirantské štúdium na Lesníckej fakulte Technickej univerzity (TU) vo Zvolene, kde pod vedením prof. Ing. J. Sládeka, CSc., spracoval tému: „Sezónna dynamika vtáčích zložiek lesných prírodných geobiocenóz v piatom až ôsmom vegetačnom stupni v Malej a Veľkej Fatre“. V roku 2008 sa habilitoval na Fakulte ekológie a environmentalistiky TU vo Zvolene s témou „Ekológia a etológia tetrova hlucháňa (Tetrao urogallus) v Západných Karpatoch“. Jeho hlavným vedeckým zameraním je ekológia a etológia vtákov. Venuje sa tiež biodiverzite a ochrane horských lesov, ekosystémom nad hornou hranicou lesa, vzťahom medzi vtáčími spoločenstvami a meniacimi sa podmienkami prostredia. Vypracoval niekoľko teoretických a metodických štúdií.
Na svojom konte má rozsiahlu publikačnú činnosť, vedecké publikácie s citačným ohlasom. Bol vedúcim riešiteľom 1 vedeckého projektu VEGA a 2 popularizačných projektov APVV a riešiteľom 12 vedeckých projektov VEGA. Publikoval celkom 82 pôvodných vedeckých prác, 1 monografiu o murárikovi červenokrídlom,10 kapitol v knižných publikáciách.
Externe prednášal na Univerzite Mateja Bela v Banskej Bystrici: v rokoch 2001 – 2014 na Fakulte prírodných vied, Katedre ekológie a environmentálnej výchovy (od roku 2010 Katedra životného prostredia) predmety: Biologická diverzita, Etológia živočíchov, Ornitológia a Systém chordátov. Na Univerzite Mateja Bela v Banskej Bystrici viedol bakalárske (8) a diplomové práce (15) a v Ústave ekológie lesa SAV vo Zvolene aj dizertačné práce (4). Je garantom bakalárskeho a magisterského študijného programu: Učiteľstvo biológie v kombinácii, Katolícka univerzita v Ružomberku (2015 – doteraz).
Mimoriadne rozsiahle sú jeho vedecko-popularizačné aktivity. Napísal 70 popularizačných kníh pre mládež aj dospelých a mal niekoľko tisíc príspevkov v printových i elektronických masmédiách. Táto nevšedná aktivita doc. Sanigu sa odzrkadlila aj v množstve ocenení, ktoré získal od Predsedníctva Slovenskej akadémie vied a ďalších inštitúcií. Napr. v roku 2017 to bola Cena SAV za vedecko-popularizačnú a vzdelávaciu činnosť.
Viac sa môžete dozvedieť z osobnej stránky doc. Miroslava Sanigu, kde sa nachádza aj jeho nádherná rozsiahla fotogaléria.
M. BARTOŠOVIČOVÁ: Odkedy sa „priatelíte“ s prírodou a čím si Vás získala?
M. SANIGA: Viem to celkom presne. Od siedmich rokov. Bolo to na Troch kráľov roku 1971, keď ma počas dedinského hokejového zápasu očaril murárik červenokrídly, ktorý sa šplhal po múre domu za závojom dlhých hrubých cencúľov. Tento „operený pustovník v anjelskom rúchu s karmínovým odtieňom“ ma vtedy uriekol a toto „počarovanie“ má nado mnou stále svoju zázračnú moc.
Takže vzťah k prírode ovplyvnil aj Váš výber školy a povolania?
Bolo to celkom prirodzené. Ako každé dieťa, mal som veľa otázok ohľadne prírody na rodičov a najbližších. Na mnohé z nich mi však nedokázali odpovedať. Ani murárika červenokrídleho v tých časoch, keď ma tento operenec „uriekol“, ho nikto v mojom okolí nepoznal. A tak som sa túžil vzdelávať a učiť. Najskôr ako samouk a potom aj moje smerovanie išlo prírodovedným zameraním.
Dalo by sa, trochu zveličene, povedať, že príroda Vám doslova nedá spávať. Čo Vás fascinuje na nočných potulkách lesom?
Príroda, obzvlášť tá naša slovenská, je krásna v ktorúkoľvek dennú či ročnú dobu. Pre mňa je Slovensko jedna čarokrásna Záhrada Eden a môj rodný kraj pod majestátnym Čiernym kameňom je jej epicentrom. V zátišiach tohto pozemského raja sa cítim šťastný a v homeostáze s pozemským časopriestorom. Mám rád nielen ľahké niekoľkokilometrové prechádzky po vychodených chodníčkoch za slnečného svitu, lež aj strastiplné, úmorné nočné „blúdenie“ odľahlými zátišiami, kedy si nedovidím ani na špičku nosa… Pre mňa, ktorý sa kamaráti nielen so slniečkom, ale aj s mesiačikom, je to vždy a za každého počasia rozprávkové putovanie v sprievode verných kamarátov – rysa, vlka, kuvička, pôtika, výra, lelka, hlucháňa, murárika…
Ako vedecký pracovník sa už vyše 30 rokov špecializujete na ekológiu a etológiu hlucháňa hôrneho a murárika červenokrídleho. Prečo práve tento výber a čo sa Vám podarilo o nich zistiť?
Pravú komoru môjho do prírody zblázneného srdiečka od roku 1971 trvalo obýva murárik červenokrídly, nuž a v ľavej komore tohto životne dôležitého orgánu nadosmrti od roku 1975 žije hlucháň hôrny. Boli to osudové stretnutia, ktoré predurčili záujem práve o život týchto dvoch operencov. V časoch, keď som sa zaľúbil do murárika červenokrídleho, neboli vedomosti o tomto podivuhodnom vtáčikovi mne dostupné. Pamätám si, ako v týždenníku Život v októbri 1975 v rubrike Chránené živočíchy Slovenska bolo o ňom napísané, že žije len vo Vysokých Tatrách. Mne však nedalo spávať, prečo na zimu zaletel z našich veľhôr práve do našej podhorskej dedinky Liptovské Revúce, ktorá je situovaná pod Veľkou Fatrou, teda 100 km od Vysokých Tatier… A tak som sa dal bádať život tohto vzácneho operenca, ktorého populácia v našich pohoriach dosahuje najviac 30 párikov. Keď som ešte ako chlapec zistil jeho hniezdenie na Čiernom kameni, čo je vápencovo-dolomitické bralo nad našou dedinkou, bol to prvý poznatok, ktorý rozširoval vedomosti z uvedeného článku v populárnom týždenníku. Potom som za pomoci krúžkovania zistil vernosť párikov k svojmu hniezdisku, ako aj vek, ktorého sa tento vysokohorský vtáčik vo voľnej prírode, ktorý nebol dovtedy známy, dožíva… Nuž a podarilo sa mi dokázať aj to, že keďže u nás je murárikov poskromne, dokážu úspešne zahniezdiť aj pokrvní príbuzní, aby sa zachovala pochodeň života…
Ste jedným z vedcov, u ktorých sa snúbi práca so záľubou. Predpokladám však, že ste jediným vedcom, ktorý o svojej práci napísal také množstvo kníh (70). Kedy vlastne píšete a podľa čoho si vyberáte témy?
Keď som bol malým chlapcom, ktorý sa v skorom veku „po uši“, ba vari až „po končeky vlasov“ zamiloval do prírody, sníval som o učiteľovi, ktorý by ma bol zasväcoval do tajomstiev prírody. Porozprával mi o tom, aké predstavenie, kedy a v akom prírodnom zátiší prírody sa odohráva. Objasňoval mi skutočnosti a javy, ktoré som sám odpozoroval v prírode a nevedel som si ich vysvetliť. Brával ma aspoň príležitostne so sebou do lesa, na lúky alebo na moju vysnívanú lokalitu Čierny kameň a odhaľoval mi „naživo“ dianie na javisku prírody. To by som bol býval veru neskutočne šťastný.
Keďže sa v mojom okolí v tom čase takýto mnou vysnívaný „reálny“ sprievodca prírodou nenašiel, túžil som mať po ruke aspoň knižného poradcu, ktorý by ma bol aspoň „virtuálne“ sprevádzal zátišiami prírody a poučil by ma o správaní zvierat a o pozoruhodných javoch, ktoré kde a kedy sa dejú na scéne našej stredoeurópskej prírody. Takýchto knižiek bolo poskromne, a tak som si už v ranom detstve zaumienil, že keď „budem veľký“, budem písať knihy o prírode. A tak som začal najskôr prispievať do novín a časopisov.
Postupne som si však zhromažďoval materiál na knižky. Túžil som písať zrozumiteľne najmä pre deti, ale aj pre dospelých, ktorí nemajú prírodovedné vzdelanie, ale chcú sa niečomu zo života prírody priučiť. Snažím sa písať príbehy, ktoré dokážu čitateľa vtiahnuť do deja a potom si poznatky, s ktorými sa chcem s ním podeliť, ľahšie a na dlhšie zapamätá. Poviedky alebo popularizačné články doplňujem názornými obrázkami – perokresbami alebo fotografickými snímkami. Keďže spočiatku som nemal fotoaparát na zhotovenie dokumentárnych snímok, kreslil som si prírodniny len tak z predstáv podľa videného v prírodných exteriéroch. A tak sa mi v doskách nahromadili stovky perokresieb murárikov a hlucháňov a ďalšie stovky rastlín a zvierat. V databáze mám desiatky tisíc fotografických záberov prírody a prírodnín, ktoré umocňujú silu písaného slova a napomáhajú čitateľovi dostať sa skoro reálne do zažívaného deja…
Nuž a kedy píšem knihy? Drvivú väčšinu „draftov“ rukopisov som napísal ešte počas týždňoviek na Správe národného parku Malá Fatra v Gbeľanoch v rokoch 1988 – 1993. Keďže týždňovky mimo rodiska som trávil aj na Výskumnej stanici v Starých Horách, po večeroch a nociach, kedy som neputoval tmavými zátišiami hôr, lesov a skál, sedel som za pracovným stolom a ťukal najskôr po písmenkách písacieho stroja a neskôr už po klávesnici počítača… Na spánok mi postačuje 4 až 5 hodín a zvyšok venujem práci v teréne a za stolom. Dobre sa cítim v divokej prírode, kde niet spojenia s civilizáciou, ale aj v pracovni pri počítači, keď môžem písať pre kolegov vedcov alebo pre milovníkov prírody o tom, čo je nové v jej lesných, lúčnych či skalných zátišiach…
Ďakujem Vám za rozhovor.
Doc. Ing. Miroslav Saniga, CSc., bude hosťom vedeckej kaviarne Veda v CENTRE dňa 30. 11. 2017 o 17.00 hod. v Centre vedecko-technických informácií SR v Bratislave, kde bude prezentovať tému: O prírode vážne aj veselo.
Rozhovor pripravila a uverejnila: Marta Bartošovičová, NCP VaT pri CVTI SR
Foto: z archívu doc. Miroslava Sanigu a NCP VaT pri CVTI SR