Pred koncom roka 2020 sme sa niekoľkých slovenských vedcov opýtali, ktorý ekologický projekt na Slovensku, v Európe, či vo svete ich zaujal a prečo.
Globálne otepľovanie, narušenie mnohých biotopov, masívne vymieranie druhov, rastúci počet hladujúcich a emigrantov vo svete, a napokon aj pandémia nového koronavírusu. To všetko je dôsledok ľudskej priemyselnej činnosti, ktorou sme brutálne narušili rovnováhu ekosystémov na Zemi.
Ešte však nie je úplne neskoro, ešte môžeme tento negatívny vývoj zvrátiť. Niektoré politické rozhodnutia aj projekty vedcov a ochranárov svedčia o tom, že snaha o to je. Nechajte sa nimi inšpirovať.
Odstránenie environmentálnej záťaže pri Žiari nad Hronom
Prof. Ing. Ján Híveš, PhD., riaditeľ Ústavu anorganickej chémie, technológie a materiálov Slovenskej technickej univerzity (STU) v Bratislave, sa venuje zefektívneniu výroby železanov, vďaka ktorým je možné ničiť škodlivé látky v životnom prostredí.
Výroba hliníka elektrochemickým spôsobom je známa už viac ako 130 rokov. Základná látka – oxid hlinitý – sa vyrába zo suroviny bauxitu, čo je hlavne zmes oxidov hliníka, kremíka a železa. Táto výroba, žiaľ, zanecháva odpad v podobe červeného kalu, ktorý sa aj v prípade našej jedinej hlinikárne skladoval v haldách na odkalisku pri Žiari nad Hronom.
Dnes už môžem povedať, že skládka predstavovala vážny ekologický problém. Znečisťujúce alkalické vody z nej trvalo ohrozovali životné prostredie v širokom okolí. Toto odkalisko bolo kompletne sanované bentonitovou stenou okolo celého priestoru, ktorá ho utesnila a zabraňuje znečisťovaniu okolitých pôd a vôd. Taktiež sa celý priestor stabilizoval a prekryl izolačnou fóliou, aby dažďová voda nevymývala teleso skládky, a následne sa prekryl vrstvou štrku a zeminy.
Vďaka rozsiahlemu a komplexnému procesu sanácie sa investorovi celej akcie podarilo začleniť odkalisko do okolitej krajiny bez rušivých vplyvov. Je to úžasný príklad nemalej finančnej investície súkromnej spoločnosti na odstránenie starej environmentálnej záťaže.
EÚ zvýšila cieľ k uhlíkovej neutralite
Mgr. Richard Filčák, PhD., MSc., vedúci Prognostického ústavu Centra spoločenských a psychologických vied Slovenskej akadémie vied, sa vo svojom výskume a vo svojej práci venuje problematike zmeny klímy v jej ekonomicko-sociálnych dimenziách, výskumu chudoby a životného prostredia, environmentálnej spravodlivosti a rozvojovým stratégiám zameraným na energetiku, dekarbonizáciu a prechod na nízkouhlíkové a obehové hospodárstvo.
Z môjho pohľadu je dôležitý dohovor z 11. decembra 2020, keď sa lídri EÚ konečne uzhodli, že pôvodný cieľ zníženia emisie skleníkových plynov o 40 percent do roku 2030 (oproti stavu z roku 1990) je nedostatočný. Navýšili ho na 55 percent. Je to dôležitý míľnik na ceste k uhlíkovej neutralite a bude mať zásadný pozitívny vplyv aj na dekarbonizáciu slovenskej ekonomiky.
Slnečná elektráreň v meste Guillena v Španielsku. Zdroj: iStockphoto.com.
Rastie trend využívania obnoviteľných zdrojov energie
MUDr. Juraj Mesík, dlhoročný ekologický aktivista, ktorý viedol organizácie Ekotrend, Ekopolis, ako špecialista v Svetovej banke vo Washingtone pracoval na projektoch v rozvojových krajinách, publikuje a prednáša o globálnych výzvach.
Čo sa týka Slovenska, oceňujem úsilie Ministerstva životného prostredia SR (MŽP SR) o zlepšenie ochrany národných parkov a chránených území na Slovensku.
Pokiaľ ide o Európsku úniu, páči sa mi pokus presadiť zníženie emisií skleníkových plynov v Európe o 65 percent. Aj keď neuspel, bola to aspoň snaha vykročiť správnym smerom a začať brať klimatickú krízu vážnejšie. Dôležité je aj to, že čoraz viac sa využívajú obnoviteľné zdroje energie (OZE) vo vyspelých krajinách EÚ (žiaľ, stále bez prispenia Slovenska).
Medzi najvýznamnejšie projekty strategického a globálneho charakteru vo svete v roku 2020 patrilo spustenie najväčšej batérie na svete na uskladnenie vyše 200 MWh elektrickej energie v kalifornskom projekte Gateway Energy Storage. Vzápätí začala v kalifornskom Moss Landing výstavba 3-násobne väčšieho úložiska elektrickej energie s kapacitou 730 MWh, ktoré má byť hotové začiatkom jari 2021. No a v severnej Austrálii ohlásili plán na výstavbu gigantickej solárnej elektrárne, ktorá bude podmorským káblom dodávať elektrinu do 3000 km vzdialeného Singapuru.
Prekvapujú politici, ktorým záleží na ekológii
RNDr. Pavol Mereďa, PhD., vedecký pracovník Centra biológie rastlín a biodiverzity SAV a tajomník Slovenskej botanickej spoločnosti pri SAV, sa vo svojej vedeckovýskumnej práci venuje evolúcii, taxonómii a ekológii cievnatých rastlín strednej Európy.
V uplynulom roku vo mne zarezonovali aktivity niektorých našich nedávno zvolených politikov. U ministra pôdohospodárstva Jána Mičovského to boli prezentované zámery na zmenšenie polí, ktoré sú označované ako zelené púšte v našej boľavej krajine, ako aj snaha o prírode blízke hospodárenie v lesoch s obmedzovaním holorubnej ťažby. To by naše ťažko skúšané lesy potrebovali ako soľ.
U ministra životného prostredia Jána Budaja ma zaujalo odhodlanie, s akým sa pustil do problematiky nelegálnych skládok a zmien spojených s recyklovaním a zálohovaním surovín. Po dlhých desaťročiach sa mi vidí, že máme ministra životného prostredia, ktorý má o ochranu prírody autentický záujem.
A napokon ma zaujalo, ako agendu životného prostredia vyzdvihuje pani prezidentka Zuzana Čaputová, najmä jej „miniprojekt“ včelích úľov v prezidentskej záhrade. Je to malý krôčik k ozdraveniu slovenskej biodiverzity, ale veľké gesto smerom k spoločnosti.
Hoci som stredná generácia, nemyslel som si, že sa od našich politikov takýchto počinov raz dožijem. Prial by som si, aby bol aj nasledujúci rok bohatý na takéto správy a aby sme našej planéte postupne začali vracať aspoň časť z dlhu, ktorý sme si voči nej v predošlých desaťročiach vytvorili.
Všimnite si projekt na obnovu lesov
Ing. Valéria Longauerová, PhD., špecialistka na fytopatogénne organizmy ochrany lesov a manažmentu zveri, inšpektorka Lesníckej ochranárskej služby (LOS) z odboru ochrany lesov a manažmentu zveri Národného lesníckeho centra vo Zvolene.
Verejnosti aj odborníkov odporúčam, aby si všimli projekt SUSTREE (financovaný programom EÚ Interreg), ktorý za našu inštitúciu koordinoval Ing. Roman Longauer, CSc. Zaoberá sa adaptáciou na klimatickú zmenu a udržanie kvality životného prostredia, pričom sa zameriava na lesné ekosystémy.
Účelom tohto projektu je napomôcť tomu, aby sa v strednej Európe mohli už dnes používať semená a sadenice našich hlavných drevín – smreka obyčajného, jedle bielej, borovice lesnej, smrekovca opadavého, duba letného, duba zimného a buka lesného. Pochádzajú z teplejších a suchších oblastí, v ktorých sa ich materské porasty prispôsobili klíme, aká bude u nás podľa prognóz panovať po roku 2050. Klimatická zmena zapríčinená ľudskou činnosťou, totiž narušila rovnováhu medzi drevinami lesov a životným prostredím, na ktoré boli po generácie zvyknuté. Dreviny začínajú odumierať a je potrebné ich nahradiť.
Avšak v zmenenej klíme už neplatí, že na obnovu lesov sú najvhodnejšie semená a sadenice miestneho pôvodu. Aj keď Európska únia má spoločnú legislatívu pre produkciu reprodukčného materiálu (semien a sadeníc) lesných drevín, predpisy členských štátov na jeho používanie sa líšia. Navyše stále nepočítajú s klimatickou zmenou. Ak sa chceme vyhnúť ďalším vlnám odumierania lesov, adaptačné opatrenia musia venovať mimoriadnu pozornosť voľbe vhodných zdrojov semien a národné legislatívy pre obnovu lesov to musia zohľadniť.
Na projekte SUSTREE sa podieľa 8 partnerských inštitúcií zo 6 stredoeurópskych krajín: Rakúska, Nemecka, Českej republiky, Maďarska, Poľska a Slovenska. Vedúcim partnerom je Rakúske výskumné centrum pre lesy (BFW), multidisciplinárne výskumné a vzdelávacie centrum sídliace vo Viedni.
Tento projekt poskytuje tiež online nástroj SusSelect, ktorý dokáže na základe modelu klimatickej zmeny pre obnovu lesa už dnes odporučiť návrh riešenia obnovy konkrétneho obnovovaného porastu alebo porastovej skupiny. Viac informácií o projekte SUSTREE nájdete na jeho internetových stránkach, na Facebooku a na Twitteri. Na Youtube si môžete pozrieť dokumentárny film Lesy bez hraníc, ktorého cieľom je informovať odborníkov a verejnosť o problémoch adaptácie lesov na klimatickú zmenu a jej zvládnutie, čo si však vyžaduje medzinárodnú spoluprácu.
Ilustračný obrázok: Samica rysa s mláďaťom. Zdroj: iStockphoto.com
Chránime vlka aj rysa
RNDr. Slávka Tóthová, PhD., vedúca Výskumnej stanice Lesníckeho výskumného ústavu v Košiciach – Národné lesnícke centrum.
V roku 2020 ma zaujali výstupy medzinárodného projektu „Koordinácia ochrany, monitoringu a manažment západokarpatskej populácie vlka dravého a rysa ostrovida na česko-slovenskom pomedzí (ŠELMY SKCZ)“.
Miesto realizácie projektu predstavuje okraj areálu rozšírenia vlka a rysa v Západných Karpatoch. Výskyt týchto druhov na území Českej republiky, v rámci Moravy a Sliezska je závislý predovšetkým na ich početnosti na slovenskej strane štátnej hranice.
Jeho cieľom bolo nastaviť spoločné nástroje pre chranu a manažment (metodiky, databáza) vlka a rysa, vyhodnotiť ako využívajú krajinu (migračné trasy, bariéry) a odhadnúť ich početnosť, genetickú variabilitu, pohlavnú a vekovú štruktúru. Súčasťou projektu bola aj problematika zisťovania a šetrenia škôd spôsobených veľkými šelmami na hospodárskych zvieratách a raticovej zveri. Zároveň jedným zo stanovených cieľov projektu bolo zvýšenie informovanosti o biológii a etológii veľkých šeliem u odbornej a laickej verejnosti v prihraničných oblastiach.
Súbor poznatkov a doporučených opatrení pre efektívnu cezhraničnú ochranu a manažment populácií týchto druhov s cieľom stabilizovať populácie a zvýšiť početnosť možno nájsť v záverečnej štúdii projektu (Štúdia s odporúčaniami pre starostlivosť o veľké šelmy v cezhraničnom regióne SR – ČR) a v metodickej príručke pre prax (Ochrana stád hospodárskych zvierat pred veľkými šelmami) tu.
Projekt bol financovaný z operačného programu Interreg V-A Slovenská republika – Česká republika 2014-2020. Vedúcim partnerom projektu bola Štátna ochrana prírody SR, hlavným cezhraničným partnerom bol Ústav biologie obratlovců AV ČR, v.v.i a ďalšími partnermi boli na slovenskej strane Národné lesnícke centrum Zvolen a na českej strane Hnutí DUHA Olomouc.
Globálne otepľovanie ešte môžeme zastaviť
Mgr. Jozef Pecho, klimatológ z oddelenia klimatologickej služby Slovenského hydrometeorologického ústavu v Bratislave, ktorý sa problematike klimatickej zmeny a jej dôsledkom venuje už takmer 20 rokov.
V októbri 2020 publikoval prestížny vedecký časopis NATURE článok, ktorý prináša v kontexte príčiny a riešenia zmeny klímy vcelku zaujímavé a pozitívne výsledky. V skratke ide o to, že len zachovaním a ochranou, v niektorých prípadoch aj znovuzalesnením pôvodných „klimaxových“ spoločenstiev (rastlinné spoločenstvá, ktoré sú stabilné mnoho rokov a pravdepodobne sa v nich nič nezmení, pokiaľ sa nezmení klíma alebo vplyv človeka – pozn. red.) môžeme výrazne podporiť záchyt prebytočného uhlíka, ktorý sa momentálne vďaka našej činnosti nachádza v zemskej atmosfére.
Ľudia svojou činnosťou na planéte (predovšetkým však spaľovaním fosílnych palív) dopravili do atmosféry za posledných 250 rokov približne 640 Gt (miliárd ton) uhlíka, čo sa rovná 2 355 Gt CO2. Viac ako polovica tohto množstva, teda nejakých 1000-1250 Gt CO2, je stále v atmosfére. Spolu s ostatnými skleníkovými plynmi generuje toto množstvo nadbytočného CO2 radiačné zosilnenie takmer 3,5 W/m2 (ekvivalentné celkovému otepleniu o približne 2,4 K (°C)). Po odpočítaní ochladzujúceho účinku aerosólov, oblakov a albeda (v tropických oblastiach) sa dostaneme na hodnotu cca 2,3 W/m2 (ekvivalent oteplenia o 1,2 – 1,3 K (°C).
Nová štúdia v NATURE ukazuje, že ochranou pôvodných ekosystémov a podporou nového zalesňovania ako aj zvyšovaním objemu uhlíka v pôde (a biomase) môžeme až tretinu „nadbytočného“ CO2 (teda z uvedených 1000 – 1250 Gt) odstrániť z atmosféry a prinavrátiť koncentráciu CO2 do bezpečnej zóny (< 350 ppm). Ako vidieť z mapky, pomerne veľký potenciál (> 50 %) máme aj na Slovensku (samozrejme, obrovský potenciál je najmä v tropických oblastiach).
To všetko je, samozrejme, pekné a dáva to zmysel, ostáva však vyriešiť naše vysoké emisie CO2 a metánu, ktoré produkujeme každý rok (ekvivalent 50 Gt CO2). Pokiaľ nedokážeme stabilizovať koncentrácie skleníkových plynov ešte pred rokom 2050, môže byť potenciál pôdneho uhlíka premrhaný a nevyužitý.
