Z niektorých odoberáme pitnú vodu, i keď patria do chránenej oblasti, dno iných sme bezohľadne vybetónovali.
Jakub Cíbik. Zdroj: archív JC
Jakub Cíbik je doktorand na Katedre ekológie Prírodovedeckej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave. Venuje sa výskumu makrozoobentosu, čiže bezstavovcov, ktoré žijú na dne slovenských krasových prameňov. Spolu s kolegami pre ne prešiel jedenásť pohorí, v ktorých vyhľadali stopäť krasových prameňov a zistili v nich prítomnosť štyristoštrnástich druhov živočíchov. Pôvodne ich skôr zaujímalo, čo na dne prameňov žije a prečo. Nečakali však, že záver ich výskumu bude mať taký naliehavý ochranársky odkaz.
V rozhovore sa dozviete:
• prečo čerpáme pitnú vodu aj z krasových prameňov z chránených území;
• aké vzácne druhy makrozoobentosu žijú na ich dne;
• prečo je ochrana krasových prameňov nevyhnutná a ako ju možno zlepšiť;
• o dokumente týkajúceho sa záchrany bielokarpatského ovocného pokladu, na ktorom Jakub Cíbik pracuje;
• o tom, prečo sa snaží ľudí vzdelávať v oblasti ochrany prírody.
Čo charakterizuje bezstavovcov zo skupiny makrozoobentos? Prečo vás zaujímajú?
Je to skupina bezstavovcov rôznych druhov hmyzu, mäkkýšov, kôrovcov, červov a ďalších živočíchov, ktoré žijú na dne vodných ekosystémov. Makro- poukazuje na to, že sú viditeľné voľným okom, bentos, že žijú na dne. Ich výskum má dlhú tradíciu, pretože sú dobrým indikátorom stavu vodných tokov, ale na Slovensku sme sa im doposiaľ v prostredí prameňov veľmi nevenovali. Ich prvý výskum síce začal už niekedy v období 2. svetovej vojny, ale v druhej polovici 20. storočia sa im len okrajovo venoval profesor Krno pri výskume makrozoobentosu celých povodí. Komplexnejší výskum podobných ekosystémov – penovcových pramenísk u nás prednedávnom uskutočnili kolegovia z Brna, krasovým prameňom sme sa ale komplexnejšie začali venovať až my.
Prečo ste si vybrali práve krasové pramene?
Pretože predstavujú zaujímavé životné prostredie, ktoré sa od iných typov vodných tokov líši. Napríklad tým, že veľa prameňov má vysokú stabilitu teploty a rôznych ďalších fyzikálno–chemických parametrov nielen počas dňa, ale aj počas roka. Stabilné vlastnosti si držia preto, že vyvierajú z hlbokého podzemia, čo je rozdiel napríklad oproti potokom, ktoré sa cez deň alebo v lete môžu prehrievať, v noci či zime zase podchladzovať a podobne.
Podľa Štátneho geologického ústavu Dionýza Štúra až päťdesiatštyri percent pitnej vody na Slovensku pochádza z krasových prameňov. Zohráva tento fakt pri vašom výskume nejakú rolu?
Áno, na dne krasových prameňov žijú aj vzácne živočíchy, ale ľudia, ktorí až tak nevidia do hydrobiologickej problematiky, ich vnímajú len ako zdroje pitnej vody.
Znamená to, že keď sa vo veľkom čerpá pitná voda z prameňov, môže to negatívne ovplyvňovať živočíchy, ktoré žijú na ich dne?
Odber pitnej vody ich veľmi ohrozuje. Náš výskum ukázal, že vo veľkých prameňoch žije najviac druhov makrozoobentosu, čo samo o sebe nie je prekvapivé, lebo vo väčšom prostredí zvyčajne žije viac druhov. Tým, že sa z prameňa odoberie časť vody, zredukuje sa aj veľkosť populácií, a nejaké druhy makrozoobentosu preto môžu z daného prameňa zmiznúť. Keď sa z neho odoberie všetka voda, nenávratne zanikne celé spoločenstvo.
Ak chceme teda chrániť biodiverzitu krasových prameňoch, nemali by sme z nich odoberať pitnú vodu?
Z pohľadu ochrany by to bolo, samozrejme, najideálnejšie, ale keďže nemôžeme ľudí nechať bez pitnej vody, treba hľadať rozumný kompromis medzi tým, koľko vody odoberieme pre seba a koľko necháme prírode.
Čo môže byť vzhľadom na globálne otepľovanie a vysychanie vodných zdrojov dosť problematické…
Pokiaľ bude čoraz väčšie sucho, ľudia budú hľadať nové zdroje pitnej vody a keďže mnoho z týchto prameňov sa nevyužíva, tlak na ich zachytávanie sa môže ešte zvýšiť.
Brestovská vyvieračka v Zuberci. Zdroj: JC
Nie je možné ošetriť okolie prameňa tak, aby bol odber vody voči prirodzenému prostrediu v ňom šetrnejší?
To by mala byť jedna z podmienok odberu pitnej vody z prameňov. Povedzme, že by sa z nich odoberala časť vody a dno prameňa by ostalo nedotknuté alebo čo najmenej upravené. Mnohé pramene, z ktorých sa odoberá pitná voda, napríklad v Slovenskom krase alebo na Muránskej planine, majú dno vybetónované do lichobežníka, tak ako to vídame napríklad v obciach, a to životné prostredie pre bezstavovce zhoršuje.
Zaujalo ma, že všetky krasové pramene nie sú oficiálne zaznamenané, takže ich musíte hľadať. Máte na to nejaký systém?
Keď si človek pozrie klasickú turistickú mapu, povedzme na internete, často sú na nej zaznamenané malé pramienky, z ktorých si turisti naberajú vodu po ceste. Tie sú však pre náš výskum nepoužiteľné, lebo keby sme z nich odoberali makrozoobentos, hrozilo by, že ho vyhubíme. Veľké pramene však na takýchto mapách zaznačené nebývajú, takže sme ich hľadali pomocou iných druhov máp, kníh, znalostí miestnych ochranárov a miestnych obyvateľov.
Takýmto spôsobom sme vyhľadali stopäť prameňov v jedenástich pohoriach od Malých Karpát cez Slovenský kras po Vysoké Tatry, ktoré sa stali súčasťou nášho výskumu.
Koho máte na mysli, keď hovoríte v množnom čísle?
Výskumu sa venujem v dizertačnej práci v rámci hydrobiologického tímu na Katedre ekológie Prírodovedeckej fakulty Univerzity Komenského. Ťažko menovať všetkých členov, lebo sa neustále menia. Robili na ňom viacerí doktorandi a diplomanti, ktorí už skončili, aj zamestnanci, ktorí už poodchádzali do dôchodku. Dôležitými stálymi členmi sú môj školiteľ Tomáš Derka a konzultant Pavel Beracko, ktorí celý výskum vymysleli a nadizajnovali.
Výskumu prameňov som sa začal venovať už v rámci diplomovej práce. Jeho hlavnú časť sme robili medzi rokmi 2015 a 2019, keď sme intenzívne odoberali vzorky z prameňov. Ďalšia jeho veľká časť prebiehala v laboratóriu, kde sme živočíchy rozdelili do jednotlivých taxonomických skupín a odborníci ich zaraďovali do druhov alebo rodov. Ďalšia časť bola analýza týchto dát a teraz pracujeme na publikáciách.
Objavili ste aj také druhy makrozoobentosu, o ktorých sa netušilo, že tu žijú?
Ako sa to vezme. Pre Slovensko sme našli len zopár nových druhov, ale celkovo sme v stopiatich krasových prameňoch našli štyristoštrnásť druhov makrozoobentosu, čo je približne štvrtina z jeho druhov známych na Slovensku. Mnoho z nich sme našli v prameňoch aj napriek tomu, že podľa predošlých znalostí by mali byť v tomto prostredí veľmi zriedkavé alebo by sa tu nemali vyskytovať vôbec. Keď si zoberieme, koľko je na Slovensku potokov, riek a stojatých vôd, je to dosť veľké číslo.
No a štrnásť percent z nich tvoria špecialisti na pramene, čo znamená, že v inom prostredí sa nevyskytujú buď vôbec, alebo len veľmi sporadicky. To je tiež veľmi dôležité zistenie.
Sladkovodný slimák bytinela panónska (Bythinella pannonica) na dne prameňa. Zdroj: JC
Ktoré živočíchy spomedzi spomínaných špecialistov na pramene sú pre vás najzaujímavejšie? Prečo?
Napríklad malý sladkovodný slimák bytinela panónska (Bythinella pannonica), pretože je endemit, čo znamená, že žije len na nejakom konkrétnom malom území. V tomto prípade v prameňoch Slovenského krasu, čiastočne Muránskej planiny a ešte priľahlej oblasti Slovenského krasu v Maďarsku v Aggteleku. Okrem tohto druhu sme našli ešte ďalšie štyri endemické druhy hmyzu, ktoré sa vyskytujú len v Západných Karpatoch. A, samozrejme, spomínané druhy špecializované na pramene.
Niekde ma zaujala vaša fotografia bezstavovca obaleného do kamienkov a mušličiek. Pripomenula mi scénu z oscarového dokumentu Moja učiteľka chobotnica (My Octopus Teacher), v ktorej sa chobotnica takým istým spôsobom obalí, aby odolala útoku žraloka. Je to stratégia prežitia, ktorú poznajú viaceré vodné živočíchy?
Na tej fotografii bol potočník. Väčšina druhov potočníkov, inak ide o hmyz, si vytvára takéto schránky z kamienkov. Robia to preto, aby boli ťažšie a neodniesol ich prúd vody, keďže žijú v tečúcich vodách. Pokiaľ žijú v stojatých vodách, robia si ich z dreva a listov. Ochrana pred predátormi je ďalší dôvod, prečo si ich budujú. Získajú tak úkryt a zväčšia veľkosť svojho tela.
Potočníky patria medzi dosť významnú skupinu aj v krasových prameňoch. Našli sme ich v nich vyše 56 druhov, z necelej polovice to boli druhy špecializované na pramene. Medzi nimi bol opäť jeden endemický druh, konkrétne Drusus carpathicus, ktorý sa vyskytuje v zopár prameňoch a potokoch najmä v Tatrách.
Existujú aj larvy pakomárov, ktoré žijú vo vode a z rovnakého dôvodu si budujú schránky, ktoré im slúžia ako úkryt. Oproti schránkam potočníkov sú zväčša veľmi jednoduché, vlastne tvoria len akési rúrky.
Čo je výsledkom vášho výskumu? Bude mať dosah na ochranu prírody?
Aj keď jedným z našich cieľov bolo vybrať ochranársky zaujímavé pramene, pôvodne nebol výskum zameraný až natoľko na ochranársky aspekt. Chceli sme najmä zistiť, čo v daných prameňoch žije a prečo. To znamená, aké faktory prostredia ovplyvňujú živočíchy v prameňoch.
Zistili sme však, že každý prameň je unikátny, môžu v ňom žiť živočíchy, ktoré sa v iných prameňoch nevyskytujú. Tým pádom je každý z nich dôležitý a pokiaľ by bol záujem zachytávať z nich pitnú vodu, treba na to myslieť.
Pri prameňoch, z ktorých sa už voda zachytáva, by pomohla aspoň revitalizácia ich okolia a dna. Pokiaľ už je vybetónované, ako kompenzácia pre prírodu by sa mohol obnoviť prírode blízky stav koryta. Ale hlavne treba premyslieť, ako postupovať, keď sa budú zachytávať nové pramene.
Ako to ale dosiahnuť?
Teraz dokončujeme publikáciu, v ktorej sme ich rozdelili na pramene s veľmi vysokou, vysokou, strednou a nízkou ochranárskou prioritou podľa zloženia spoločenstiev živočíchov, ktoré v nich žijú. Zohľadňovali sme pritom diverzitu samotného prameňa, ale aj výskyt endemických druhov, špecialistov na pramene aj druhov zaradených do červeného zoznamu.
Odporúčame, aby sa pramene s veľmi vysokou ochranárskou hodnotou vôbec nezachytávali. Tie s vysokou prioritou by sa mali zachytávať, len pokiaľ to pre spoločnosť nebude extrémne nutné. Odber vody by sa mal zamerať na tie pramene, ktoré majú nižšiu hodnotu a nežijú v nich vzácne druhy. A takisto by sa najvýznamnejšie pramene spolu s ich okolím mali vyhlásiť za prírodné pamiatky, pretože zo šestnástich prameňov v prvej spomínanej skupine sú dnes takto chránené iba dva.
Čiže teraz je už vecou ochranárskych združení a Ministerstva životného prostredia SR, či výsledky vášho výskumu a vaše odporúčania zohľadnia, prípadne pretavia do zákonov?
V podstate áno, pretože celkovo zhruba osemdesiat percent z prameňov, ktoré sme preskúmali, sa nachádza v prírodných rezerváciách, národných parkoch a chránených národných oblastiach. Mnohé z nich ale ľudia začali zachytávať ešte predtým, ako boli za také vyhlásené a pramene sa naďalej využívajú.
Pracujete aj na dokumente o záchrane bielokarpatského ovocného pokladu, ktorý predstavuje stovky starých a krajových odrôd jabloní, hrušiek, čerešní či sliviek, ale na jeho dokončenie potrebujete finančnú podporu. Priblížte, čím vás táto téma zaujala a prečo ju chcete popularizovať.
Táto tematika ma zaujala najmä preto, že podobne ako pri prameňoch ide o úplne zabudnuté bohatstvo, v tomto prípade odrôd. Keď vojdete do supermarketu, nájdete v ňom do desať odrôd jabloní a povedzme zo dve hrušky. Len v Bielych Karpatoch sa pritom našli rádovo stovky najrôznejších odrôd plné unikátnych tvarov, farieb, chutí, ale aj príbehov. A to je rozhodne dedičstvo, ktoré má zmysel chrániť a propagovať.
Staré odrody majú rôzne definície, napríklad že vznikli pred rokom 1950, niekto tvrdí, že ešte dávnejšie, ale spája ich to, že pochádzajú z rôznych končín sveta. Na Slovensku je množstvo takých odrôd, ktoré si ľudia priniesli z ciest po svete. Mohli sa vyvinúť šľachtením alebo aj tak, že niekto náhodou našiel vo voľnej prírode zaujímavý ovocný strom a pestovateľsky ho šíril. Takto sa rozšírila veľmi známa a obľúbená odroda jabĺk, jonatánka.
A potom sú krajové odrody. Už názov napovedá, že sa vyvinuli a pestovali iba niekde, povedzme v nejakej obci alebo v jednej doline.
Pri vymýšľaní názvu filmu som sa inšpiroval názvom projektu Bielokarpatský ovocný poklad, ktorý prebiehal nedávno. Organizovala ho Správa chránenej krajinnej oblasti Biele Karpaty s cieľom vyhľadať jednak samotné odrody, hlavne jabloní a hrušiek, a jednak ľudí, ktorí ich ešte pestujú. Lebo často sú to malí miestni hospodári, ktorí ich majú na svojich pozemkoch. Vďaka tomu vzniklo občianske združenie Genofond, ktoré združuje rôznych záujemcov o staré odrody.
V akom ste štádiu nakrúcania filmu?
Potrebujem ešte dotočiť pár rozhovorov, aby som sa mohol pustiť do strihania filmu, nahrávania komentára a tak ďalej.
S kým ste zatiaľ nahrali rozhovory?
Väčšinou s ľuďmi, ktorí sa nejakým spôsobom zaoberajú záchranou ovocného pokladu, napríklad s mladými ovocinármi, ako je Ľudovít Vašš. Spolu s kamarátmi si založil firmu, ktorá sa venuje pestovaniu ovocných stromčekov od semenáčikov, na tie štiepia staré odrody a stromčeky predávajú. Ale tiež ľuďom navrhujú sady, tým pádom vysádzajú tieto odrody po celom Slovensku. No a takisto s koordinátormi spomínaného projektu, ale aj menej známymi lokálnymi ovocinármi, ktorí však robia pre záchranu genofondu naozaj veľa roboty.
Ak sa vám film podarí dokončiť, aké máte s ním plány?
Uvidím, čo mi dovolia protipandemické opatrenia, ale keby sa mi ho podarilo dokončiť už niekedy v lete, rád by som ho prihlásil na nejaké festivaly a takisto zorganizoval premietania s diskusiami v bielokarpatských obciach a mestách.
Zjavne nie ste typ uzavretého vedca. Fotíte a vystavujete, nakrúcate filmy, chcete hovoriť s publikom. Snažíte sa tak vyvažovať osamelú prácu v teréne a v laboratóriu alebo máte aj potrebu nenásilne ľudí vzdelávať ľudí o cene prírody a o tom, ako by k nej mali pristupovať?
Práca v teréne v prípade nášho výskumu v skutočnosti príliš osamelá nebola, keďže sme zvyčajne pracovali v tíme okolo piatich ľudí. O prírode, jej výskume a najmä ochrane sa snažím ľudí vzdelávať najmä preto, lebo si myslím, že je to zmysluplná a mimoriadne dôležitá aktivita, ktorá sa ale často podceňuje. Výsledkom potom je, že ľudia prírode príliš nerozumejú, nevedia sa v nej správať alebo napríklad neoprávnene nadávajú na ochranárske zasahovanie či, naopak, nezasahovanie do nej.
Ak by som to mal ilustrovať na príklade prameňov, ako som spomínal, ľudia si myslia, že ich treba chrániť, lebo z nich tečie pitná voda, a preto pramene treba nejakým spôsobom upraviť a zachytiť, aby bola využiteľná. Ja sa však snažím poukázať na to, že to nemá s ochranou prírody príliš veľa spoločné a aspoň tie najvýznamnejšie pramene treba, naopak, ponechať v čo najmenej pozmenenom stave, pretože obrovské bohatstvo sa skrýva aj na ich dne.
