Na Slovensku bolo objavených 19 komét. Osemnásť z nich objavili vedci z Astronomického ústavu Slovenskej akadémie vied, devätnástu amatérsky astronóm Tomáš Vorobjov.
Vedci z Astronomického ústavu Slovenskej akadémie vied (SAV) sa nevenujú len výpočtom a analýzam dráh, ale aj fyzikálnemu vývoju komét. Observatórium na Skalnatom Plese bolo založené pred 77 rokmi. Od roku 1946 do roku 1959 si pracovníci SAV pripísali na svoje konto až dve tretiny všetkých vizuálnych objavov, vrátane tých, ktoré bolo možné pozorovať len z južnej pologule.
V roku 1954 bolo Československo vďaka objavom zo Skalnatého Plesa vyhlásené za „kometárnu veľmoc“. Na tatranských objavoch sa podieľalo 5 vedcov: Antonín Mrkos, Ľudmila Pajdušáková, Ľubor Kresák, Antonín Bečvář a Margita Vozárová-Kresáková.
Pozorovatelia s ďalekohľadmi Somet Binar 25×100, ktorými bola objavená väčšina slovenských komét. Zdroj: archív AsÚ SAV
Prvá kométa tatranskej série, kométa 1946 II Pajdušáková-Rotbart-Weber, bola objavená 30. mája 1946 zo Skalnatého Plesa. Posledná tatranská kométa, kométa 1959 IX Mrkos, bola objavená 3. decembra 1959 z Lomnického štítu.
Tri z objavených komét boli krátkoperiodické. Kométa P/Honda-Mrkos-Pajdušáková má obežnú dobu len niečo cez 5 rokov a pravdepodobne súvisí s meteorickým rojom Alfa Capricorníd. Kométa 41P/Tuttle-Giacobini-Kresák patrí ku kométam, ktoré dlhšie obdobia pokoja prerušujú náhlym, nečakaným zvýšením jasnosti. V roku 1973 zvýšila svoju jasnosť pri dvoch výbuchoch prechodne až štyritisícnásobne.
Kométa stratená a znovu nájdená
Významným úspechom v dynamike komét bolo znovuobjavenie a identifikovanie stratenej periodickej kométy. Túto kométu objavil v roku 1858 americký astronóm H. P. Tuttle. Tá sa však potom na ďalších osem návratov k Slnku stratila. Znovu ju objavil v roku 1907 francúzsky astronóm M. Giacobini, no jej osud sa opakoval. Astronómom sa stratila na ďalších sedem návratov. Pri systematickom hľadaní komét ju v roku 1951 ako novú kométu objavili na Skalnatom Plese. Profesor Ľ. Kresák výpočtom dokázal identitu objavenej kométy s kométou Tuttle-Giacobini, ktorá odvtedy nesie i jeho meno: volá sa kométa 41P/Tuttle-Giacobini-Kresák. Rovnako aj v prípade kométy P/Perrine-Mrkos išlo o objav dávno stratenej periodickej kométy, ktorú vedci nedokázali pozorovať od začiatku storočia.
Kráska so širokým chvostom
Najkrajšou z tatranských komét bola nesporne kométa 1957 V Mrkos. Vytvorila široký plazmový a prachový chvost a jeho štruktúrou pripomínala kométu Hale-Bopp z konca 20. storočia. Spolu s kométou 1955 III Mrkos bola nájdená voľným okom počas súmraku v blízkosti Slnka. Vzájomná poloha dráhy kométy 1954 VIII Vozárová a Zeme umožnila pozorovať pomerne vzácny anomálny chvost. Vzniká ako priemet väčších častíc vypudených z kométy smerom k Slnku v rovine jej dráhy. Vzhľadom na veľkosť častíc a ich tlak žiarenia nie sú schopné sa premiestniť do hlavného chvosta mieriaceho od Slnka, a tak vytvárajú široký chvost.
Kométa C/1957 P1 Mrkos. Zdroj: archív AsÚ SAV
Objav kométy trval 200 hodín
Na objav jednej tatranskej kométy bolo potrebné stráviť prehliadaním oblohy približne 200 hodín. Okrem obrovského nadšenia a pracovitosti vedcov objavom pomohli aj 2 objektívne skutočnosti. Prvou bol Bečvářov Atlas Coeli Skalnaté Pleso 1950.0. Atlas, ktorý po druhej svetovej vojne na Skalnatom Plese zostavil prvý riaditeľ dr. Antonín Bečvář so spolupracovníkmi, obsahoval okrem polôh a jasností hviezd aj polohy galaxií a hmlovín. Vďaka týmto poznatkom dokázali vedci významne redukovať čas, potrebný na rozoznávanie javov. Trvalo kratšie, kým preskúmali, či pozorovaná hmlovina môže byť kométou, alebo ide o známy objekt. Druhou skutočnosťou bola existencia vynikajúceho svetelného ďalekohľadu Somet Binar 25×100. Výrobok z Teplíc v Česku umožňoval zachytiť aj slabé plošné objekty. Zaujímavé je aj to, že v danom období žiadny podobný prístroj vo svete neexistoval.
Amatérsky astronóm Tomáš Vorobjov našiel zatiaľ poslednú slovenskú kométu 15. októbra 2012 počas rutinnej prehliadky snímok získaných 80 cm Schulmanovým teleskopom na Mt. Lemmon SkyCenter Observatory v Arizone.
Ján Svoreň
Foto: Astronomický ústav SAV
Ilustračná foto: Pixabay.com