Pozorovanie jedinečného úkazu bude však narúšať mesiac krátko po splne.
Ilustračný obrázok Zdroj: iStockphoto.com
Portál iMeteo.sk informuje, že sobotnú nočnú oblohu krátko po polnoci rozžiaria obľúbené Perzeidy. Na nebi budeme môcť pozorovať 15 až 40 „padajúcich hviezd“. Pozorovanie vesmírneho úkazu však bude narúšať mesiac krátko po splne. Meteorický roj je aktívny už od začiatku augusta, ich frekvencia však nie je taká častá ako počas vrcholu.
Rýchle a jasné
Perzeidy letia po oblohe rýchlo (do atmosféry Zeme vlietajú rýchlosťou až 59 km/s), sú dlhé a z miest, kde nie je výrazný svetelný smog, bývajú veľmi dobre viditeľné. Často po sebe zanechávajú aj svetelnú stopu – jasný Perzeid má typický zelený začiatok stopy a červenobiely koniec.
Ich radiant (miesto, odkiaľ vychádzajú a podľa ktorého dostal roj svoje pomenovanie) sa nachádza v súhvezdí Perzea a v čase maxima bude 75 stupňov nad východným obzorom.
Činných je ich viac
Pokiaľ „hviezda“ neletí oblohou rýchlo a jej trajektória sa nezačína v súhvezdí Perzea, to, čo vidíte, nie je Perzeid. Pravdepodobne však pôjde o príslušníka iného meteorického roja, keďže momentálne je ich v činnosti hneď niekoľko. Z tých výdatnejších sú na oblohe aktuálne činné aj kapa Cygnidy či severné a južné delta Aquaridy.
Slzy svätého Vavrinca
Roj Perzeíd dostal svoje meno po svätom Vavrincovi, jednom zo siedmich diakonov, ktorý bol za rímskeho cisára Valeriána v roku 258 umučený. Vavrinec mal počas prenasledovania kresťanov na Valeriánov príkaz odovzdať všetky poklady cirkvi cisárovi, on však celý majetok rozdal chudobným. Cisár ho dal mučiť a 10. augusta ho popravil v ohni. Niekoľko nocí po Vavrincovom upálení na oblohe pozorovali mnoho padajúcich hviezd, ktoré nazvali slzami svätého Vavrinca.
Nie sú to slzy ani hviezdy
Perzeidy však nie sú ani slzy, ani padajúce hviezdy, čomu zasa veria mnohí súčasníci. Sú to malé telieska patriace do slnečnej sústavy s priemernými rozmermi rádovo 0,1 mm, väčšinou kamennej povahy, ktoré pri prelete zemskou atmosférou zažiaria.
Perzeidy zanechala na trati pri svojich obehoch okolo Slnka dlhoperiodická kométa 109P/Swift-Tuttle s obežnou dobou približne 133 rokov a s perihéliom 0,96 AU od Slnka. Nezávisle od seba ju v roku objavili 1862 astronómovia Lewis Swift a Horace Tuttle.
Kométa, ktorej jadro má priemer 16 míľ (26 kilometrov), čo je takmer dvojnásobok veľkosti objektu, o ktorom sa predpokladá, že viedol k zániku dinosaurov, naposledy navštívila vnútornú slnečnú sústavu v roku 1992.
Jej dráha pretína obežnú dráhu Zeme, a tak prachové čiastočky uvoľnené z kométy každoročne vnikajú do zemskej atmosféry, kde ich pozorujeme ako meteorický roj. Vďaka perspektíve ich vidíme lietať po celej oblohe, no v skutočnosti vylietajú všetky z jedného miesta.
Zdroje: Astronomický ústav SAV, NASA, Dobré noviny
(af)
