Nebudeme potrebovať ani ďalekohľad, len pekné počasie v noci a termín do 24. marca 2023.
Kužeľ zvieratníkového svetla siahajúci až k oblúku Mliečnej cesty v marci 2020, jasný objekt je planéta Venuša. Na obzore však žiari rušivé žlté umelé osvetlenie. Autor: Peter Horálek.
Ak máte v nasledujúcich dňoch možnosť sledovať nočnú oblohu mimo veľkomiest, urobte to. Môžete totiž vidieť zaujímavý úkaz – jasnú planétu Venušu uprostred zvieratníkového svetla. Nebudete potrebovať ani ďalekohľad, len pekné počasie, tmavú oblohu a termín do 24. marca 2023.
Venušu sledujte približne hodinu po západe slnka nad západným obzorom, javiť sa bude ako jasný objekt vnútri striebristého kužeľa svetla tiahnuceho sa od obzoru do výšky až 60 uhlových stupňov, kde ho dopĺňa pomerne vzácny pohľad na planétu Mars v súhvezdí Býka. Dobré pozorovacie podmienky budú v horských oblastiach, ako sú Nízke Tatry, Veľká a Malá Fatra, ale aj Muránska planina alebo Park tmavej oblohy Poloniny.
Aj Venuša má svoje fázy podobne ako Mesiac
Planéta Venuša je tretím najjasnejším objektom oblohy po Slnku a Mesiaci, je teda ľahko pozorovateľná aj v mestách. Z pohľadu Zeme je to vnútorná planéta, ktorá sa nachádza vždy viac-menej blízko Slnka. Preto ju môžeme v niektorých obdobiach vidieť večer po západe slnka ako Večernicu – čo sa deje práve teraz – alebo ráno ako Zorničku, no nikdy nie uprostred noci.
V prvej polovici roka 2023 bude jasne viditeľná nevysoko nad západným až severozápadným obzorom ako výrazný objekt vždy po západe slnka a za súmraku (na jar až do noci). Pokiaľ navštívite najbližšiu hvezdáreň, v ďalekohľade uvidíte z Venuše len polovicu či kosáčik podobný fáze Mesiaca. Aj Venuša má rôzne fázy vyplývajúce z jej polohy voči Slnku.
Na skutočne tmavej oblohe ďaleko od miest k nej bude na konci marca smerovať slabý kužeľ takzvaného zvieratníkového svetla – slnečného žiarenia rozptýleného na časticiach prachu v rovine ekliptiky slnečnej sústavy.
Zvieratníkové svetlo (svetlý kužeľ uprostred) a jasná Venuša na mozaike zo severnej a južnej pologule.
Autor: Peter Horálek a Juan Carlos Casado.
Čo je zvieratníkové svetlo?
Zvieratníkové alebo zodiakálne svetlo je slnečné svetlo rozptýlené na časticiach medziplanetárnej hmoty v rovine ekliptiky našej slnečnej sústavy. Častice s rozmermi rádovo od 0,001 do 0,1 milimetra pochádzajú predovšetkým z chvostov komét či z rozdrvených meteoroidov.
Keďže sú rozprestreté predovšetkým v rovine ekliptiky (rovine, v ktorej leží dráha Zeme), premieta sa nám svetelný kužeľ na oblohu do zvieratníkových alebo zodiakálnych súhvezdí. Odtiaľ teda pochádza jeho názov. V oblastiach blízko rovníka je zodiakálne svetlo pozorovateľné po celý rok, pretože nikdy nezviera s obzorom taký malý uhol, aby zanikalo nízko nad obzorom.
Z našich zemepisných šírkach ho môžeme najlepšie pozorovať v obdobiach práve okolo rovnodenností, na jar večer po súmraku nad západným obzorom a na jeseň, naopak, na východe ráno pred svitaním. V týchto obdobiach totiž rovina ekliptiky v našich zemepisných šírkach zviera s obzorom najväčší uhol a svetlo je tak najviac naklonené k obzoru.
Svetlo lákalo ľudí odpradávna
Zvieratníkové svetlo fascinovalo ľudí odnepamäti. Nezvyčajný a neostrý kužeľ svetla žiariaci spoza obzoru na inak hviezdami posiatej oblohe, ktorý je viditeľný po súmraku nad západným obzorom či, naopak, pred svitaním na východe, nemal dlhé roky jasné vedecké vysvetlenie. S ním pravdepodobne prišiel ako prvý až známy taliansky astronóm Giovannni Domenico Cassini, ktorý v roku 1683 spomenul teóriu o rozptyle slnečného svetla na časticiach prachu.
Iné zdroje tvrdia, že za vysvetlením javu stojí švajčiarsky matematik Nicolas Fatio de Duillier, ktorý publikoval svoje práce len o rok neskôr, v roku 1684. Tak či onak, iba o tri storočia neskôr prišla éra pokročilej fotografie a prvé relatívne pekné snímky kužeľa zodiakálneho svetla boli na svete. Žiaľ, nadmerný škodlivý svetelný smog z miest spôsobil postupné zhoršenie javu z mnohých miest na celom svete.
Pri dokonalých podmienkach vidno aj zodiakálny most
Za ideálnych podmienok, ktoré panujú napríklad vo vysokohorských oblastiach v Čile, je možné uvidieť nielen kužeľ zodiakálneho svetla, ale ešte slabší takzvaný zodiakálny most spájajúci východné a západné zodiakálne kužele či jasnejšie miesto v zodiakálnom moste nazývaný zodiakálny protisvit.
Je to miesto ležiace na opačnej strane ako Slnko a častice medziplanetárnej hmoty tam rozptyľujú najviac svetla, pretože sú „v splne“. Z našich končín sa tieto javy dajú pozorovať len výnimočne, a to skôr fotograficky (predovšetkým v spomínaných oblastiach tmavej oblohy).
Zdroj: TS Slezká univerzita Fyzikální ústav
(JM)
