Už v roku 2008 NASA potvrdila prítomnosť ľadu v kráteroch okolo mesačných pólov, kde je trvalý tieň. Teraz však identifikovala molekuly vody aj v slnečných oblastiach povrchu Mesiaca.
Ilustračný obrázok: Mesiac - štruktúra ukladania vody na Mesiaci. Zdroj: NASA/JPL-Caltech
Keď sa astronauti Apolla v roku 1969 prvýkrát vrátili z Mesiaca, mysleli si, že je úplne suchý. Ďalšie satelitné pozorovania a prieskumy povrchu Mesiaca to však vyvrátili. Už v roku 2008 NASA umiestnila na palubu indickej sondy Chandrayaan-1 prístroj Moon Mineralogy Mapper, ktorý definitívne potvrdil, že okolo mesačných pólov je ľad. Dôkazy hydratácie našiel aj v slnečnejších regiónoch Mesiaca. Nedalo sa však s istotou určiť, či ide o H2O alebo OH, čiže hydroxyl, jej blízkeho príbuzného. Nové zistenia boli publikované v dvoch odborných článkoch časopisu Nature Astronomy.
Uväznená voda?
Casey Honniball, hlavná autorka týchto článkov vysvetľuje, že je niekoľko hypotéz o tom, ako sa voda na slnečných častiach Mesiaca skladuje. Nepredstavuje nejaké kúsky ľadu, ktoré by sa mohli ľahko zozbierať. Pravdepodobne je uväznená v sklenených guľôčkach vytvorených nárazmi mikrometeoritov. Keď sa guľôčky vesmírneho prachu zrazia s Mesiacom, zvyčajne sa spolu s mesačným povrchom odparia. Susedný materiál sa pritom ale roztápa, ochladzuje a formuje sklo. K tomuto spojeniu dôjde okamžite a všetko, čo sa pri ňom odohrá, sa stane súčasťou tejto hmoty a ostane v nej uväznené. „Samotný mikrometeorit mohol obsahovať vodu, na mesačnom povrchu v mieste nárazu už mohla byť voda alebo by náraz mohol spôsobiť spojenie hydroxylu na povrchu s inými hydroxylmi a vytvoriť molekuly vody,“ cituje Honniball magazín New Yorker. Jednoducho povedané, vedci si myslia, že voda je na slnečnom povrchu Mesiaca uložená v bublinách mesačného skla alebo medzi zrnkami piesku na jeho povrchu, ktoré ho chránia pred nepriaznivým prostredím.
Ako ju našli?
Vodu aj na slnečnom povrchu Mesiaca potvrdilo stratosférické observatórium pre infračervenú astronómiu SOFIA (spoločný projekt NASA a GAC – German Aerospace Center), ktoré je umiestnené na palube upraveného Boeingu 747. Toto lietadlo sa pohybuje nad veľkou časťou zemskej atmosféry a tak poskytuje výhľad na slnečnú sústavu. Vďaka infračervenému ďalekohľadu SOFIA zachytila špecifickú vlnovú dĺžku jedinečnú pre molekuly vody.
Vedci dospeli k záveru, že aj s nálezmi ľadu na oboch póloch má kapacitu zadržiavať vodu približne 40 000 kilometrov štvorcových mesačného povrchu. Na porovnanie možno uviesť, že saharská púšť má stokrát väčšie množstvo vody, ako zistila SOFIA v mesačnej pôde.
Možno tvorí prístupnejší zdroj
„Tento objav spochybňuje naše chápanie mesačného povrchu a nastoľuje zaujímavé otázky týkajúce sa zdrojov dôležitých pre prieskum hlbokého vesmíru,“ hovorí Paul Hertz, vedúci oddelenia astrofyziky na Riaditeľstve vedeckých misií v ústredí NASA vo Washingtone.
„Voda je cenným zdrojom pre vedecké účely aj pre použitie našimi prieskumníkmi. Ak dokážeme využiť jej zdroje na Mesiaci, môžeme naň dopravovať menej vody a viac vybavenia pre nové vedecké objavy,“ vysvetľuje Jacob Bleacher, planetárny geológ z NASA, na jej portáli.
Či sa bude dať voda nájdená na Mesiaci ľahko použiť ako zdroj, to sa ešte musí zistiť. NASA sa o to snaží aj preto, že v rámci svojho programu Artemis v roku 2024 vyšle prvú ženu a ďalšieho muža na Mesiac, aby tam zabezpečili udržateľnú prítomnosť človeka. Z dlhodobého hľadiska je jej cieľom pripraviť na Mesiaci medzistanicu pre cesty na Mars.
Zdroje: Nature Astronomy, NASA, BBC news, The New Yorker
Foto: NASA/JPL-Caltech
Video: NASA/Ames Research Center
