Toskánsky učenec ho napísal ako nadšenú reakciu zo skúmania oblohy cez ďalekohľad. Niektorí ľudia nechceli uveriť, že zobrazuje realitu.
Galileo Galilei so svojím ďalekohľadom na Námestí svätého Marka v Benátkach, rytina z 19. storočia. Zdroj: Wikimedia Commons
Základ útleho spisu tvoria Galileiho denníkové zápisky, ktoré sa týkali astronomických sledovaní oblohy. Svoje pozorovania začal Galileo Galilei zaznamenávať koncom novembra v roku 1609 a posledné vykonal 2. marca 1610. O pár dní neskôr vytvoril predhovor. Po dopísaní sa ponáhľal z univerzity v Padove do Benátok a približne v polovici mesiaca tam dielo aj publikoval.
Prinášame vám prvú časť článku o spise, ktorý vo vtedajšej astronómii nemal obdobu. Išlo o prvé zverejnené pozorovania nebeských telies prostredníctvom ďalekohľadu.
Otvorenie okien do vesmíru
Každé technické a technologické zlepšenie pozorovacích prístrojov prináša ľudstvu nové kvantum vedomostí. Výrazný posun v kvalite a kvantite pozorovaní nastal vynálezom ďalekohľadu.
Štúdium nebeských telies sa až do 17. storočia spoliehalo na ľudské oko. Išlo najmä o sledovanie opakujúcich sa javov a objektov nočnej oblohy.
Technická novinka dokázala ľuďom priblížiť veci vzdialené a umožnila ich detailnejšie preskúmať. Ako prvý si dal ďalekohľad patentovať holandský výrobca okuliarov Hans Lippershey. Patent podal v roku 1608 a do niekoľkých mesiacov pracoval s vlastnoručne zhotoveným ďalekohľadom už aj astronóm Galileo Galilei, ktorý veľmi rýchlo vytušil potenciál prístroja.
Toskánsky učenec Galileo Galilei (1564 – 1642). Zdroj: Wikimedia Commons
Nový rozmer pozorovania
Prvé správy o ďalekohľade sa ku Galileimu dostali v lete 1609. Zvesti o vynáleze mu definitívne potvrdil Jacques Badovere, ktorý pôsobil v jezuitských službách v Paríži.
Galilei preto začal experimentovať s kvalitnými šošovkami zo skla z talianskeho ostrova Murano. Postupne zostavil niekoľko ďalekohľadov s narastajúcim optickým zväčšením. Na jeseň v roku 1609 ich už obrátil k nebu a zažil, ako sám píše, neuveriteľnú radosť v srdci.
„Všetkým, ktorí sa zaoberajú štúdiom prírody, predkladám v tomto krátkom spise na skúmanie a pozorovanie veľké veci.“ Galileo Galilei, Sidereus nuncius, 1610
Pozoroval povrch Mesiaca, preskúmal hviezdy Mliečnej cesty, ktorá sa mu spočiatku javila ako hmlovina, a objavil štyri mesiace Jupitera. Nadšenie z nových objavov, detailov a novej skúsenosti s pozorovacou technikou zhrnul vo svojom krátkom, ale pre astronómiu zásadnom diele Sidereus nuncius – Hviezdny posol.
„Hviezdny posol je z pohľadu chronológie astronómie úplne prvé dielo, v ktorom boli zverejnené objavy nových vesmírnych javov a objektov ďalekohľadom,“ vysvetlil historik Stanislav Šišulák, ktorý pôsobí v Sekcii histórie astronómie Slovenskej astronomickej spoločnosti pri Slovenskej akadémii vied a Slovenského zväzu astronómov.
Zároveň dodal, že Galilei je niekedy mylne označovaný za vynálezcu ďalekohľadu alebo za prvého človeka, ktorý ním pozoroval nebeské telesá.
Nesprávna technika, nesprávne objavy
Spis Hviezdny posol pozostáva z piatich častí a základ tvoria Galileiho astronomické pozorovania. Bez ďalekohľadu by neboli možné, preto hneď na začiatku spisu oboznamuje čitateľa s novým pozorovacím prístrojom. V úvode píše, ako ho zostavil a z čoho sa skladá, a pridáva odporúčania a rady pre záujemcov, ktorí sa pustia do konštrukcie vlastného zariadenia. Podčiarkuje použitie kvalitných šošoviek.
„Niektorí ľudia nechceli uveriť, že ďalekohľad naozaj zobrazuje realitu. Tvrdili, že sú to všetko optické klamy. Vyplývalo to z faktu, že prvé šošovky skresľovali, zobrazovali rôzne farebné artefakty a neboli dostatočne priehľadné,“ uviedol Šišulák a zároveň dodal, že nedokonalosti sklíčok boli často dôvodom skreslených pozorovaní: „V prvej polovici 17. storočia boli hlásené objavy mesiačikov Venuše alebo ďalších mesiačikov Jupitera a podobne, ktoré sa napokon nikdy nepotvrdili.“
Replika ďalekohľadu pripisovaná Galileovi Galileimu. Zdroj: Wikimedia Commons
Galileiho vlastný ďalekohľad
Významný učenec nazýval svoj ďalekohľad najčastejšie latinským názvom perspicillum, čo znamená doslova prístroj určený na pozorovanie. Tvorila ho kovová trubica, do ktorej vložil dve sklené šošovky – jednu konvexnú a druhú konkávnu. Keď sa pozrel cez konkávnu šošovku, uvidel predmety deväťkrát väčšie a trikrát bližšie.
Astronóm menil parametre svojho ďalekohľadu, až napokon dosiahol, že sa mu predmety javili šesťdesiatkrát väčšie. Tento parameter síce uvádza v diele, týka sa však Galileiho zvyku používať na opis technických parametrov sledovaných objektov plošné zväčšenie. Skutočné zväčšenie mohlo byť teda odlišné.
Hoci sa Galilei chcel neskôr zaoberať oveľa detailnejším technickým popisom, nikdy sa k tomu nedostal. Odborníci sa v tejto súvislosti domnievajú, že celkom dostatočne nerozumel teórii fungovania šošoviek.
Galilei nebol prvým pozorovateľom
S menom toskánskeho učenca sa viaže nasledujúca historická nepresnosť. Galilei nebol prvým pozorovateľom nebeských telies. V lete roku 1609 obrátil ďalekohľad k nebu anglický kartograf Thomas Harriot. Pozoroval ním Mesiac a urobil si aj jeho náčrt. Kresbu však nezverejnil. Na rozdiel od Galileiho náčrtov nebola príliš podrobná, pretože sa sústredil na pozorovanie oblastí v okolí terminátora (rozhrania medzi osvetlenou a tmavou časťou vesmírneho telesa).
Vplyv Hviezdneho posla
Objavy, ku ktorým Galilei dospel sústredeným a opakovaným pozorovaním oblohy, boli v tom čase ohromujúce, ale vyžadovali si overenie. Do ich verifikácie sa pustili jezuitskí prírodovedci, pre ktorých bol typický príklon k Aristotelovmu učeniu. Pravdivosť Galileiho objavov nakoniec potvrdili, no nútilo ich to prehodnotiť niektoré z Aristotelových tvrdení.
Hviezdny posol mal významný vplyv aj na diela a myslenie ďalších vedcov. Jedným z najznámejších bol nemecký astronóm a fyzik Johannes Kepler, ktorý napísal v krátkom čase nadšenú odpoveď. Vyšla ako samostatné dielo pod názvom Rozprava s Hviezdnym poslom (latinsky Dissertatio cum Nuncio sidereo).
Kepler poslal Galileimu niekoľko listov, v ktorých sa s ním delí o radosť z objavov a pripája vlastné poznatky. Traduje sa však, že niektoré z nich taliansky astronóm nikdy neprečítal. Dôvodom malo byť pohŕdanie neurodzeným pôvodom známeho fyzika a objaviteľa zákonov pohybu nebeských telies.
Odmietavý postoj českého matematika
Medzi zástupmi nadšencov sa našli aj skeptici, ktorí Galileiho dielu neprikladali veľký význam a otvorene vystúpili s jeho kritikou. Známym je prípad českého astronóma a matematika Martina Horkého z Lochovíc, ktorý v tom čase pôsobil v Bologni. Podľa neho boli závery Hviezdneho posla neprijateľné a objavy neprinášali nič nové. Krátko po publikovaní Hviezdneho posla v roku 1610 Horký na svoje náklady vydal dielo s názvom Veľmi krátke putovanie proti Hviezdnemu poslovi.
Odpovede na jeho pohŕdavé vyjadrenia ku Galileiho práci na seba nenechali dlho čakať. Zo svojho príbytku ho následne vykázal astronóm Giovanni Antonio Magini. Zdrvujúcu kritiku mu uštedril aj ďalší taliansky astronóm Giovanni Antonio Roffeni. Názov jeho diela hovorí sám za seba: Dopis na obranu pred zaslepeným Putovaním akéhosi zúrivého Martina, priezviskom Horký.
Kauza Galileiho knihy s poznámkami
V roku 2005 renomovaný kníhkupec z New Yorku odhalil existenciu vzácnej kópie Galileiho knihy. Bol to vraj exemplár prvého vydania, v ktorom astronóm pred prípravou do tlače vyznačil chyby. Po rokoch skúmania odborníci vyslovili, že ide o podvrh. Televízna stanica PBS odvysielala 2. júla 2019 dokument, v ktorom zachytila proces postupného odhaľovania od prekvapujúceho nálezu až po sofistikovaný podvod.
Zdroj: kniha: Galileo Galilei – Hviezdny posol, 2022, české vydanie; livescience
(JM)
