Jazvu, ktorá sa nachádza na jednom z magnetických pólov bieleho trpaslíka WD 0816-310, vytvorili kovové úlomky z inej planéty.
Umelecké stvárnenie bieleho trpaslíka s kovovou jazvou. Zdroj: ESO/L. Calçada
Keď hviezda podobná nášmu Slnku dosiahne koniec svojho života, môže pohltiť okolité planéty a planétky, ktoré sa zrodili spolu s ňou. Pomocou systému veľkých ďalekohľadov (Very Large Telescope, VLT) Európskeho južného observatória (ESO) v Čile teraz vedci po prvýkrát našli jedinečnú stopu tohto procesu – akúsi jazvu na povrchu bieleho trpaslíka. Výsledky uverejnili v časopise The Astrophysical Journal Letters.
„Vieme, že niektoré biele trpaslíky – pomaly chladnúce rozpálené pozostatky hviezd ako naše Slnko – pohlcujú časti svojich planetárnych systémov. Teraz sme zistili, že magnetické pole hviezdy v tomto procese zohráva kľúčovú úlohu. Výsledkom je niečo na spôsob jazvy na povrchu bieleho trpaslíka,” povedal Stefano Bagnulo, astronóm z observatória a planetária Armagh v Severnom Írsku v Spojenom kráľovstve a hlavný autor štúdie.
Jazva z kovu
Jazva, ktorú tím pozoroval, vznikla koncentráciou kovov vtlačených na povrchu bieleho trpaslíka WD 0816-310 približne s veľkosťou Zeme. Ten je pozostatkom hviezdy, ktorá bola počas svojho aktívneho života podobná nášmu Slnku, len o niečo väčšia. „Zistili sme, že kovy pochádzajú z fragmentu planéty veľkej alebo väčšej ako Vesta, ktorá má priemer okolo 500 kilometrov. Vesta je druhým najväčším asteroidom slnečnej sústavy,“ uviedol spoluautor štúdie Jay Farihi, profesor na University College London v Spojenom kráľovstve.
Pozorovanie prinieslo i poznatky o tom, ako prišla hviezda k svojej kovovej jazve. Členovia tímu vyskúmali, že intenzita kovového odtlačku sa menila spolu s rotáciou hviezdy. Zistenie naznačuje, že kovy sa sústreďujú skôr v určitej oblasti na povrchu bieleho trpaslíka, než by boli rovnomerne rozmiestnené po celom jeho povrchu. Astronómovia si všimli aj to, že zmeny v intenzite odtlačku súviseli s kolísaním magnetického poľa bieleho trpaslíka. Znamená to, že kovová jazva sa nachádza na jednom z jeho magnetických pólov. Všetky indície naznačujú, že to bolo práve magnetické pole, ktoré nasmerovalo kovy na hviezdu.
„Na prekvapenie nebol materiál na povrchu hviezdy rovnomerne rozmiestnený, ako sme teoreticky predpokladali. Namiesto toho je jazva koncentrovanou škvrnou planetárneho materiálu. Drží ju pokope rovnaké magnetické pole, ktoré na hviezdu nasmerovalo padajúce fragmenty,” hovorí spoluautor John Landstreet, profesor na University of Western Ontario v Kanade, ktorý tiež pôsobí v observatóriu a planetáriu Armagh v Severnom Írsku v Spojenom kráľovstve. „Nič podobné sme ešte nevideli.”
Pozrite si
Pozorovania prispievajú k skúmaniu exoplanét
Aby astronómovia dospeli k týmto záverom, použili všestranné zariadenie FORS2 na VLT, prezývané i švajčiarsky nožík. Umožnilo im detegovať kovovú jazvu a prepojiť ju s magnetickým poľom hviezdy. „ESO disponuje unikátnou kombináciou predpokladov, ktoré sú nevyhnutné na pozorovanie slabých objektov, napríklad bielych trpaslíkov, a na citlivé meranie magnetického poľa hviezd,” uviedol Bagnulo. Astronómovia počas výskumu pracovali aj s archívnymi dátami zo zariadenia X-shooter na VLT, ktorými potvrdili svoje zistenia.
Pomocou pozorovaní, ako je toto, dokážu astronómovia zistiť zloženie exoplanét, teda planét obiehajúcich okolo iných hviezd mimo slnečnej sústavy. Táto unikátna štúdia tiež ukazuje, ako môžu planetárne systémy zostať dynamicky aktívne aj po svojej „smrti“.
Zdroj: TS ESO
(zh)
