Preskočiť na obsah Preskočiť na pätu (NCP VaT)
VEDA NA DOSAH – váš zdroj informácií o slovenskej vede

Od 1. júna je vlk na Slovensku nedotknuteľný. Čo o ňom vieme? 

Tamara Leontievová

Podľa novej vyhlášky je zakázané ho odchytávať, zraňovať, zabíjať, držať, chovať, prepravovať, predávať či vymieňať.

Vlk eurázijský. Zdroj: iStockphoto.com

Vlk žije na našom území od nepamäti. Zdroj: iStockphoto.com

O ochranu vlka na Slovensku sa mimovládne organizácie snažia desiatky rokov, diskusia na túto tému však bola vždy náročná. Okrem mýtických nánosov z vlčej minulosti v podobe rozprávok a legiend, s ktorými sa museli mimovládky popasovať pri postupnom formovaní verejnej mienky, je totiž vlk naozaj dravý. A to znamená, že aj keď neútočí na ľudí, pácha škody na stádach dobytka. 

Najväčším kritikom vyhlášky je Ministerstvo pôdohospodárstva a rozvoja vidieka, ktoré však tvrdí, že tŕňom v päte rezortu nie je samotná ochrana vlka. „Ale celý rad výrazných obmedzení vo využívaní poľnohospodárskej a lesnej krajiny, ktoré táto vyhláška zavádza,“ uvádza minister Mičovský vo svojom liste, adresovanom ministrovi životného prostredia Jánovi Budajovi. 

Životné prostredie protirečí, že vydaniu vyhlášky predchádzalo riadne medzirezortné pripomienkové konanie, v ktorom „počas takzvaných rozporových konaní dochádzalo k prieniku a akceptovaniu rôznych postojov a záujmov“. Ďalej uvádza, že MŽP mnohé zakomponovalo do vyhlášky a bolo voči ministerstvu pôdohospodárstva maximálne ústretové. V ďalšej časti svojej reakcie tiež envirorezort obviňuje pôdohospodárov z toho, že počas rokovaní bránili „hladkému legislatívnemu procesu“.

Táto prestrelka medzi rezortmi zatiaľ zostáva bez reálnej odozvy a vyhláška, ktorá vlka chráni, vstúpi 1. júna do platnosti. Na pozadí oficiálneho sporu však cítiť nánosy minulých nezhôd oboch ministerstiev a záujmových združení, ktoré nevedeli nájsť spoločnú reč práve v otázke potreby ochrany veľkých šeliem. 

Vlčica s mláďaťom. Zdroj: iStockphoto.com

Vlčica s mláďaťom. Zdroj: iStockphoto.com

Vlčí paradox

Tvrdenie, že celoročná ochrana vlka ohrozí vidiecke obyvateľstvo a jeho hospodárske záujmy, je propagandou,“ hovorí pre portál Veda na dosah zoológ Slavomír Finďo zo Štátnej ochrany prírody SR (ŠOP SR), ktorý sa výskumu veľkých šeliem na Slovensku venuje viac ako 30 rokov. 

„V posledných rokoch sa u nás legálne lovilo ročne menej ako 50 vlkov, čo v podstate nemohlo ohroziť početnosť populácie. Lov však spôsoboval rozvrat svoriek, čo mohlo mať za následok lokálne zvyšovanie škôd na hospodárskych zvieratách,“ vysvetľuje odborník. 

Prečo? Rozbitá svorka, ktorá prišla o svojich členov ľudským zavinením, je zložená z dvoch či troch jedincov (namiesto šiestich či deviatich). V takomto skromnom počte má menšiu šancu uloviť veľkú korisť – jeleňa či diviaka. Vyhliadne si preto ľahšie dostupnú korisť, napríklad hospodárske zvieratá. 

Nastáva paradoxná situácia. Namiesto toho, aby lov vlka útoky na stáda eliminoval, ich, naopak, znásobuje a dobytok premieňa na ľahko dostupnú korisť. 

Vysoká či diviačia zver, naopak, podľa údajov MŽP spôsobila v roku 2019 poľnohospodárske škody vo výške 17 miliónov eur. Zvyšovanie populácie vlka, ktorý tieto živočíšne druhy loví, preto môže viesť k ich úbytku, a tak aj k znižovaniu škôd na poľnohospodárskych plodinách.  

Staré, známe a funkčné riešenia 

Zákaz lovu vlka dravého a úplnosť svoriek, samozrejme, automaticky neznamená, že vlk na dobytok prestane útočiť. Na jeho ochranu však poznáme recept už dlhé roky. Sú ním elektrické ohradníky a pastierske strážne psy. 

„Elektrický ohradník proti vlkom musí mať minimálne od 4 do 7 vertikálne rozmiestnených radov elektrických vodičov tak, aby ho vlk nepodhrabal ani nepreskočil. Jeden vodič nestačí, pre vlka či medveďa totiž nepredstavuje žiadnu prekážku. Dva či tri veľké pastierske psy, ktoré sa pohybujú voľne a nie sú priviazané na reťazi, musia byť so stádom 24 hodín,“ vymenúva zoológ.

Kľúčom k úspešnému spolužitiu človeka a vlka je podľa odborníka práve spomínaná dôsledná ochrana hospodárskych zvierat. 

„Častým argumentom pre nedokonalú ochranu stád je finančná nákladnosť a to, že štát farmárom nepomáha. Je to pravda, Slovensko nevyužíva finančné prostriedky Európskej únie, ktoré sú na tento účel k dispozícii. Verím, že sa to v dohľadnej dobe zmení a ochrana stád sa zlepší.“ 

Svorka vlka dravého. Zdroj: iStockphoto.com

Svorka vlka dravého. Zdroj: iStockphoto.com

Detektívka menom „veľkosť populácie“

Skúmaniu našich veľkých šeliem sa venuje projekt ŠOP SR Realizácia programov starostlivosti o veľké šelmy na Slovensku, ktorý trvá od roku 2017 a končí v júni v roku 2023.  

„Tento projekt nadväzuje na svojho predchodcu, projekt Veľké šelmy I, v ktorom ŠOP SR v rokoch 2010 – 2015 riešila hlavne odborné otázky súvisiace s medveďom hnedým. V súčasnom projekte hlavnú pozornosť venujeme vlkovi a rysovi,“ vysvetľuje Slavomír Finďo. 

„V projekte po prvý raz na Slovensku riešime otázku početnosti vlkov s využitím genetických metód. Odhad veľkosti populácie na základe výsledkov analýz DNA z trusu vlkov pre ŠOP SR rieši Karlova Univerzita v Prahe a prvé výsledky, teda vôbec prvý odhad veľkosti populácie na základe modelovania na Slovensku, očakávame koncom roka 2021.“ 

Počty vlkov na našom území boli pritom dlhé roky kameňom úrazu aj pri diskusiách o love či ochrane. Ochranári obviňovali poľovníkov, že počty šeliem nadhodnocujú. Poľovníci zase tvrdili, že ochranári populáciu podceňujú. 

Zoológ Slavomír Finďo však vysvetľuje, že aj po skončení projektu budú čísla len približné. „Naše“ vlky sa totiž v rámci svojich stabilných teritórií presúvajú mimo územia Slovenska, napríklad do Maďarska či Poľska. 

„Veľkú časť našej vlčej populácie máme pravdepodobne spoločnú s našimi susedmi. Správne by sme sa preto nemali pýtať, koľko vlkov žije na území Slovenska, ale koľko vlkov žije napríklad v Západných Karpatoch, ktoré sa rozprestierajú na území Poľska, časti Moravy a Maďarska,“ vysvetľuje odborník. 

Pri diskusii o počte vlkov na našom území v súvislosti s jeho ochranou nemožno nezmieniť pytliactvo – narastajúci problém, o ktorom sa málo hovorí. 

„Výsledkom 22-ročnej celoročnej ochrany rysa je, že jeho populácia u nás je na hranici priaznivého stavu alebo pod ňou. Je to tak určite v dôsledku nelegálneho lovu. Pytliactvo veľkých šeliem je čoraz väčším problémom. Bohužiaľ, aj polícia dosvedčuje, že pytliakmi sú u nás najmä legálni držitelia zbraní. Časť verejnosti oslavuje zavedenie celoročnej ochrany vlka, ale ak nebudeme schopní dôslednejšie trestať pytliactvo, tak ochrana vlka bude len na papieri,“ hovorí Slavomír Finďo.       

Nová vyhláška stanovila spoločenskú hodnotu vlka na 3-tisíc eur, okrem toho však prichádza aj zmena z pohľadu trestného zákona. Kým doteraz išlo o trestný čin pytliactva, po novom bude odlov bez súhlasu MŽP považovaný za trestný čin proti životnému prostrediu.

Vlk ako trofej. Zdroj: iStockphoto.com

Vlk ako trofej. Zdroj: iStockphoto.com

Posily z Poľska 

Vlky na našom území patria do skupiny euroázijských vlkov, špecificky ide o podskupinu karpatských vlkov. Od iných európskych vlkov sa líšia stavbou tela (väčšia lebka) a genetikou (sú nositeľmi vetvy mitochondriálnej DNA, ktorá bola typická pre vyhynuté robustné vlky dôb ľadových). 

„Zaujímavosťou z genetického výskumu je, že do populácie karpatského vlka prenikli takzvané vlky stredoeurópskej nížinnej populácie, pravdepodobne z územia Poľska. Príčiny tohto javu môžu byť rôzne. Predpokladáme však, že ho spôsobilo masívne lovenie vlka a pokles jeho populácie na našom území. Jeho úbytok tak vytvoril priestor pre prienik stredoeurópskej nížinnej populácie.“ 

Veľkosť obývaného územia jednou svorkou je podľa najnovších telemetrických poznatkov okolo 20- až 30-tisíc hektárov a členovia svorky sa „netúlajú“ ďaleko od svojho teritória. „Ak sa to stane, je to skôr výnimka,“ konštatuje zoológ. 

Od dejín k legendám a späť 

Vlk je opradený množstvom mýtov. Obraz vyhladovanej vlčej svorky, ktorá v zimnej krajine prenasleduje pocestných, bol taký častý, že sa navždy vryl do našej kolektívnej pamäti. A to aj napriek tomu, že nikto z nás o žiadnom útoku vlka na človeka v skutočnosti nikdy nepočul. 

Dnes, keď sme konečne uverili, že vlk je plachý a netreba sa ho báť a začali ho chrániť, stojíme pred novým problémom. 

„Tým, že sa vlk prestane loviť, je možné, že stratí plachosť. Znamená to, že ho budeme vídať častejšie ako predtým. Neznamená to, že bude napádať ľudí. Počas svojej 50-ročnej kariéry viem len o dvoch útokoch vlka na človeka a v oboch prípadoch šlo o besnotu,“ opisuje Slavomír Finďo. 

Medveď hnedý a vlk dravý. Zdroj: iStockphoto.com

Medveď hnedý a vlk dravý. Zdroj: iStockphoto.com

Práve strata plachosti však môže byť riziková, a to nielen pre človeka, ale aj pre samotného vlka. Príkladom je odstrel medvedice a jej mláďaťa vo Vysokých Tatrách v máji tohto roku. Medvedica stratila plachosť, a stala sa tak nebezpečnou pre obyvateľov. Ani po opakovaných pokusoch sa ochranárom nepodarilo medvedicu s mladým odradiť a zmeniť jej správanie, dvojicu preto museli nakoniec utratiť.    

„Dnes vlk naozaj nenapáda ľudí, bojí sa ich. Jeho plachosť je však spôsobená tým, že sme ho po stáročia prenasledovali. V krajinách, kde to tak nie je, vlky pripustia ľudí do svojej tesnej blízkosti bez toho, aby zásadne zmenili svoje správanie,“ hovorí odborník. 

Niektoré z legiend, ktoré o tomto dravcovi kolujú, sú však založené na pravde. 

„V minulosti sa naozaj stávalo, že počas veľkých epidémií, keď ľudia umierali vo veľkom počte a nestíhalo sa pochovávať, sa vlci naučili požierať ľudské telá. U ľudí to, samozrejme, vzbudzovalo hrôzu, čo sa premietlo aj do rozprávok a legiend. Aj v nedávnej minulosti vedci zachytili prípad, keď v Kanade telemetricky monitorovaný vlk vytiahol zo stanu chlapca počas noci. Poranil ho, ale neusmrtil. Takýchto prípadov poznáme v súčasnosti niekoľko,“ hovorí zoológ. 

Znamená to, že sa máme vlka báť? Určite nie, platí však známe príslovie: Kto sa bojí, nech nechodí do lesa. Opatrnosť a rešpekt by však mali byť základnou výbavou každého návštevníka prírody, bez ohľadu na subjektívny pocit strachu. Najlepšou ochranou oboch druhov, ľudí aj divých zvierat, zostáva aj naďalej rešpektovanie zvieracích teritórií a aktívne budovanie bezpečnostných opatrení.   

 

Ing. Slavomír Finďo, CSc., obdivoval psovité šelmy, najmä vlka, od chlapčenských čias. Od začiatku svojej kariéry sa venoval problematike vlka v súvislosti s kopytníkmi, ktoré študoval pre škody na lesných porastoch.

Počas svojej viac ako 30-ročnej práce publikoval množstvo odborných prác doma aj v zahraničí a dlho sa venoval problematike ochrany hospodárskych zvierat proti vlkovi a medveďovi. 

Začiatkom 90. rokov zaviedol spolu s tímom na Slovensku telemetriu ako dôležitú metódu monitoringu a neskôr s jej pomocou monitoroval vlky, medvede, jelene a srnčiu zver. 

CENTRUM VEDECKO-TECHNICKÝCH INFORMÁCIÍ SR Ministerstvo školstva, výskumu, vývoja a mládeže Slovenskej republiky