Po stáročia bola súčasťou poľných kultúr po celej Európe. Aplikovala sa najmä na zápalové a hnisavé ochorenia očí.
Nevädza poľná. Zdroj: iStockphoto.com
Nevädza poľná patrí medzi buriny, ktoré boli hojne rozšírené po celej Európe. Najlepšie uplatnenie nachádza táto liečivá rastlina v očnom lekárstve. Úspešne sa aplikuje na zápalové a hnisavé ochorenia očí.
Bylina nevädza poľná (Centaurea cyanus L.) bola ako burina po stáročia súčasťou poľných kultúr, no silné hnojenie, predovšetkým priemyselnými hnojivami, v poľnohospodárstve ju takmer vyhubilo. Dnes sa vyskytuje skôr vzácne, najmä na okrajoch obilných polí v oziminách, okopaninách a krmovinách, zriedka na slnečných stráňach a kamenistých miestach.
História
Reprodukcie súkvetí nevädze nachádzame už v prvej polovici štvrtého tisícročia pred naším letopočtom na majolike nazývanej fajansa, ktorá pochádzala zo starovekého Egypta. Je to keramika zhotovená technológiou založenou na transparentnosti bielej glazúry, ktorá je vhodná na maľbu a farbenie. V tom čase bola nevädza ako burina rozšírená v obilí, no pestovala sa aj ako záhradná okrasná rastlina. Dôkazom jej zobrazenia na stenách a podlahách v domoch a palácoch je rozsiahle egyptské archeologické nálezisko Amarna z obdobia 1364 až 1347 pred naším letopočtom.
Britský archeológ a egyptológ Howard Carter, objaviteľ hrobky faraóna Tutanchamóna v Údolí kráľov, našiel na troch rakvách vence a girlandy z nevädze spolu s okvetnými lístkami modrého lotosového kvetu. Kvety sa dávali zosnulým, aby ich sprevádzali na ceste do večnosti a slúžili im ako pomôcka na oživenie.
Taliansky renesančný maliar Sandro Botticelli ozdobil odevy niektorých postáv na svojich obrazoch vzorom nevädze.
Neskôr sa vďaka milovanej pruskej kráľovnej Lujze Meklenbursko-Strelickej, manželke kráľa Fridricha Viliama III., stali kvetné úbory nevädze národným symbolom Nemecka. Po jej stretnutí s francúzskym cisárom Napoleonom I. v Tilsite v roku 1807, kde neúspešne prosila o priaznivé podmienky po katastrofálnych stratách Pruska vo vojne, bola nútená ukryť sa s deťmi v kukuričnom poli. Tam ich utešovala a zabávala pletením vencov z kvetov nevädze.
Zo šťastného, hoci krátkeho manželstva Lujzy a Fridricha vzišlo deväť detí vrátane budúceho pruského kráľa a nemeckého cisára Viliama I. Panovník, ktorý si pamätal statočnosť svojej matky a hru v kukuričnom poraste, zvolil nevädzu pri zjednotení krajiny v roku 1871 za národný znak.
Modré okvetné lupienky a žltý stred súkvetia odvtedy pre Nemcov symbolizujú silu, odvahu a odolnosť. Z tohto dôvodu nemeckí vojaci počas prvej svetovej vojny nosili na chlopni uniforiem špendlík ozdobený modrým kvetom. Ľudia veria, že nevädza prináša šťastie, vďaka čomu je ideálnym darčekom na špeciálne príležitosti, ako sú svadby č jubileá manželského spolužitia.
Etymológia
Nevädza má vo svojom pomenovaní mnoho nejasností. Už jej vedecký (latinský) názov sa nepoužíva jednotne – častejšie sa označuje ako Centaurea cyanus podľa bájnych kentaurov. V gréckej mytológii figuroval kentaur Cheirón (lat. Chiron). Bol to najslávnejší kentaur, ktorý žil v tesálskych vrchoch. Bol známy svojou ušľachtilosťou, múdrosťou, znalosťou lekárstva, hudby a veštenia, a tak sa stal učiteľom mnohým slávnym gréckym hrdinom. Cheirón si vyliečil ranu od Heraklovho šípa liekom z bylinky kentaureion, čo je naša zemežlč menšia (Centaurium erythraea Rafn), tá však prepožičala meno aj nevädzi (Centaurea centaurium).
Švédsky prírodovedec, lekár, entomológ, botanik a zakladateľ taxonómie Carl Linné preniesol na rastlinný druh nevädze práve tento názov. Prívlastok cyanus pochádza z gréckeho kyanos a značí modrý. Podľa terminológie francúzskeho prírodovedca a profesora zoológie Jeana-Baptista de Lamarck je však vedecké meno odvodené zo slov cyanus a segetum, pričom prvý výraz je už jasný (modrý) a druhý je odvodený z latinského seges (siatie, jarina, obilie), čo spolu znamená modrý kvet medzi obilím.
Lúka plná rozkvitnutej nevädze. Zdroj: iStockphoto.com
V ruskom jazyku sa nevädza volá vasilek modrý (василек синний). Vznik tohto zaujímavého pomenovania opisuje príbeh slovanskej legendy o veľkej láske. Vasilek bol jediným synom svojej matky, jej oporou a nádejou. Keď raz neúnavne pracoval na poli, uvidela ho rusalka a zaľúbila sa doňho. Pri oddychu mládenca a umývaní rúk v rieke sa mu panna zjavila a povedala mu o svojej láske. Vasilek nezostal ľahostajný a jeho srdce začalo patriť kráske. Ich stretnutia pokračovali a obaja boli veľmi šťastní. V jednej veci však medzi nimi nebola zhoda. Rusalka sa ho snažila presvedčiť, aby sa s ňou ponoril ku dnu a mládenec ju, naopak, volal, aby išla na breh a žila s ním a jeho rodinou. V bezvýchodiskovej situácii sa obaja premenili na divé modré kvety, ktoré majú farbu vody.
Morfológia rastliny
Je to jednoročná bylina, dorastajúca do výšky od 0,3 až do 0,9 metra. Jej priama dutá, fistulárna, jasne zelená, pozdĺžne ryhovaná, mierne ochlpená byľ s priemerom do 3 milimetrov je v hornej časti široko rozkonárená. Striedavé a čiarkovité listy sú lineárne s výraznou centrálnou žilkou. Súkvetia jasne modrej, bielej, ružovej, tmavočervenej alebo fialovej farby s priemerom 15 až 30 milimetrov majú prstenec roztiahnutých lúčovitých kvetov, ktoré obklopujú centrálny zhluk rúrkovitých kvetov. Jazykovité kvety sú sterilné, zložené zo zrastených okvetných lístkov s malými 5 až 8 hornými zubami. V centrálnom kotúči sú okvetné lupienky zrastené do rúrok s 5 vrcholovými lalokmi. Sú obojpohlavné, obsahujú plodné prašníky a piestik. Kvetenstvo nevädze má tvar zákrovu, ktorý tvoria 12 až 15 milimetrov dlhé a 5 až 9 milimetrov široké podporné listene, obklopujúce tvrdú hlávku kvetu. Sú početné, s tesne sa prekrývajúcimi šupinami a každý je ohraničený lemom hnedých zubov. Vôňa úboru je slabá, príjemne aromatická. Plodmi sú nažky s dvojradovým chocholcom.
Nevädze kvitnú v júni až v októbri, hromadný rozkvet sa však končí zvyčajne v auguste. Sú to rastliny medujúce, ktoré včelám na niektorých miestach zaisťujú hlavnú znášku a poskytujú dostatočné množstvo peľu. Med býva tmavý až čierny, osobitne poznáme aj nevädzový med – hnedastý, s ostrou chuťou, pričom peľ je žltobiely. Vyznačuje sa tým, že ťažko cukornatie a pekne vonia. Nevädza je významná včelárska rastlina, keďže zaisťuje znášku aj v suchých rokoch.
Druh pochádza z východného Stredozemia, v našich končinách sa rozšíril v poľnohospodárskych kultúrach, najmä v obilí a na slnečných stráňach.
Pestovanie
Nevädza poľná je veľmi nenáročná na pestovanie. Rozmnožuje sa semenami, ktoré sa vysievajú od apríla na otvorenom priestranstve v kvetinovej záhrade alebo v kvetináčoch. Klíčiace rastliny sa odporúčajú preriediť. Vzdialenosť medzi jedincami by mala byť aspoň 0,2 metra. Najlepšie rastie na vlhkých pôdach bohatých na vápenec. Starostlivosť o rastliny spočíva v pravidelnom zalievaní a kyprení ornice. Nevädzové porasty sú však postihované múčnatkou a hrdzou. Medzi škodce patria nematódy, ktoré žijú na koreňoch, a listy sú poškodzované voškami a roztočmi.
Zber a sušenie
Predmetom zberu sú kvety bez kalicha (bez zákrovu, Flos cyani sine calice) a niekedy aj kvety s kalichom (Flos cyani cum calice). V máji, júni až auguste (na začiatku kvitnutia) sa vytrhávajú z úborov sýtomodré jazykovité kvety bez prímesí vyblednutých kvetov a iných častí rastliny. Sušíme ich veľmi rýchlo v tieni za dobrého vetrania v 10- až 20-milimetrovej vrstve, nikdy nie na slnku, lebo nazbieraný materiál vybledne. Umelo sa odporúča sušiť nevädzu pri teplote do 35 stupňov Celzia – kvet si musí zachovať pôvodnú farbu. Droga má pomer zoschnutia asi 6 : 1. Na skladovanie je nevädza veľmi citlivá, ľahko vybledne. Pri zbere kvetov so zákrovom trháme (alebo odstrihujeme nožnicami) v júni a júli celé súkvetia bez hlavnej stonky s nevydrobenými modrými okrajovými kvetmi. Sušíme ich v 30- až 40-milimetrovej vrstve. Pomer zoschnutia je asi 5 : 1.
Liečivé komponenty
Výskum prírodných látok je pri tejto liečivej rastline nedostatočný. Za účinné substancie boli v kvetných úboroch stanovené najmä antokyanové glykozidy (centaurokyanín, kyanidín) a flavonoidné glykozidy (apigenín, apiín, hispidulín, rutozid, naringenín a iné). Rastlina obsahuje aminokyseliny, cukry (glukózu, fruktózu a rafinózu) a kumaríny (umbeliferon). Okrem toho bolo determinované široké spektrum minerálnych látok: draslík, vápnik, mangán, sodík, železo a zinok. Výskumné práce zároveň poukázali na skutočnosť, že vo fialových súkvetiach sú koncentrácie obsahových zlúčenín vyššie (0,36 percenta) ako v modrých (0,15 percenta).
Fytoterapia a recepty
Droga pripravená výhradne v podobe záparu má výrazné diuretické účinky, až niekoľkonásobne vylučuje moč. Využíva sa ako pomocný prostriedok pri liečbe močových kamienkov. Pôsobí aj žlčopudne, zlepšuje trávenie a zvyšuje chuť do jedla.
Očiam prospeje kúpeľ pripravený z jednej polievkovej lyžice kvetov, zaliatej pohárom vriacej vody. Zápar necháme 10 minút odstáť, scedíme ho a pred použitím ešte raz precedíme cez jemnú tkaninu. Na kúpeľ použijeme očnú vaničku.
Známy očný čaj bylinára, právnika a verejného činiteľa Fedora Thurza si pripravíme z dvoch dielov kvetov nevädze a po jednom diele očianky Roskovej, nechtíka lekárskeho a pomletého semena fenikla. Možno ho používať ako univerzálny čaj na výplachy očí pri všetkých očných zápaloch.
Predmetom zberu sú kvety. Zápar z nich pomáha na trávenie a lieči zápaly očí. Zdroj: iStockphoto.com
Na slzenie očí pomôžu obklady, ktoré urobíme z polievkovej lyžice nevädzových a rumančekových úborov, ktoré zalejeme šálkou vriacej vody a po 5 až 10 minútach scedíme. Obklady prikladáme vlažné.
Zápar z dvoch polievkových lyžíc súkvetí nevädze, ktoré sme zaliali šálkou vriacej vody a 10 minút nechali postáť, pomáha aj ako pleťová voda na unavenú a nezdravo vyzerajúcu pleť tváre, krku a dekoltu. Vlažnú tekutinu nanesieme poklepkávaním na tvár, krk a dekolt a necháme ju uschnúť. Nezmývame.
Z nevädzových jazykovitých lupienkov sa v súčasnosti izoluje azúrové farbivo, ktorým sa prikrášľujú kozmetické prípravky.
Toxicita a nepriaznivé účinky
Zdravotné riziká alebo vedľajšie účinky po správnom podaní určených terapeutických dávok sa nezaznamenali. Droga nevädze je univerzálna, možno ju aplikovať bez ohrozenia a nie sú známe kontraindikácie ani následky predávkovania. Možno ju používať bez obáv aj dlhodobo.
Použitá literatúra
Duke, J. A. – Bogenschutz-Godwin, M. J. – duCellier, J. – Duke, P. A. 2002: Handbook of Medicinal Herbs. 2. vyd. CRC Press: Boca Raton, FL, USA. 870 s.
Esmail, A. – Snafi, A. 2015: The Pharmacological Importance of Centaurea Cyanus – a review. In: International Journal of Pharmacy Review & Research, 5. zv., č. 4, s. 379 – 384
Gondolová, M. – Hadrabová, V. 2008: Herbár. Nakladateľstvo Nestor: Bratislava. 535 s.
Chiru, T. 2009: Phytochemical Study of Centaurea cyanus L. In: Scientific Papers – Series Agronomy, zv. 52, č. 5, s. 293 – 297
Kresánek, J. – Krejča, J. 1982: Atlas liečivých rastlín a lesných plodov. 2. vyd. Vydavateľstvo Osveta, n. p.: Martin. 767 s.
Lust, J. 1974: The Herb Book. Bantam Books: Toronto, New York, London, Sydney, Auckland. 660 s.
Ottov sprievodca prírodou – liečivé rastliny (preklad: Jindrová, J. – Malovcová, M.). 2010: Ottovo nakladateľstvo: Praha. 485 s.
Pirvu, L. – Bubueanu, C. – Panteli, M. – Petch, L. – Coprean D. 2015: Centaurea cyanus L. Polysaccharides and Polyphenols Cooperation in Achieving Strong Rat Gastric Ulcer Protection. In: Open Chemistry, zv. 13, č. 10, s. 910 – 921.
Putyrskij, I. N. – Prochorov, V. N. 2005: Boľšaja kniga sovetov – lekarstvennyie rastenija. Knižnyj dom: Minsk, Belorussija. 704 s.
Susu, G. – Chiru, T. 2009: Centaurea cyanus L. – A Weed with Medical Features. In: Scientific Papers – Series Agronomy, zv. 52, č. 5, s. 285 – 292.
(af)
