Predkladaný Demografický atlas Slovenskej republiky reflektuje aktuálnosť demografických a populačno-geografických tém, a nadväzuje na pomerne bohatú atlasovú tvorbu na Slovensku respektíve v bývalom Československu.
Demografický vývoj prešiel v Slovenskej republike za posledných 25 rokov zásadnými zmenami. 
Tieto zmeny prebiehali na úrovni celoštátnej, ale aj na úrovni regionálnej a lokálnej. U niektorých procesov a štruktúr sa obraz priestorovej diferencovanosti zmenil celkom výrazne. Kým u niektorých procesov došlo k nivelizácii – znižovaniu nerovnomernosti v priestore, inde sa regionálne odlišnosti a rozdiely v úrovni a charaktere demografických procesov a štruktúr naopak zvýšili. Nástup zmien v rodinnom, reprodukčnom ale aj migračnom správaní sa naprieč Slovenskom prejavuje v rôznom čase. V mnohých procesoch sa ukazuje ako pionierskou populácia Bratislavy, a následne obyvateľstvo väčších miest. Naopak, v niektorých viac tradičných regiónoch zrejme pôsobia aj takzvané brzdiace faktory. Zmeny sa prejavujú aj v nich, avšak s menej alebo viac výrazným časovým oneskorením, a zväčša menšou razanciou. V priebehu posledných dvoch dekád niektoré procesy vykazujú zvýšenie a nasledovné zníženie rozdielov naprieč regiónmi, čo súvisí s postupným časovo diferencovaným nástupom zmien.
Obyvateľstvo Slovenskej republiky je rozmiestnené veľmi nerovnomerne. Priemerná hustota zaľudnenia je približne 110 obyvateľov na 1 km2 , avšak v niektorých okresoch nedosahuje hustota zaľudnenia ani tretinovú hodnotu. Naopak, v mestských okresoch je hustota zaľudnenia rádovo v tisícoch obyvateľov na 1 km2. Výraznejšie zmeny v rozmiestnení obyvateľstva po roku 1989 nenastali, keďže došlo k zníženiu objemu vnútornej migrácie, a prirodzený prírastok výrazne klesol vo väčšine regiónov. Rozdiely v dynamike medzi regiónmi sú síce zjavné, avšak hustotu a distribúciu obyvateľstva výraznejšie nedokážu ovplyvniť. Výrazné migračné toky do suburbánnej zóny Bratislavy sú tak jediným faktorom, ktorý spôsobil viditeľnejšie zmeny v rozmiestení obyvateľstva. Na Slovensku zostávajú v súčasnosti prakticky už iba tri oblasti s výraznejším prirodzeným prírastkom obyvateľstva na severe, severovýchode a východe Slovenska a v zázemí Bratislavy. Migračne ziskových okresov na východe Slovenska ubúda, a migrácia má najmä východo-západný smer. Ukazuje sa, že migrácia reaguje aj na rozdiely v regionálnom rozvoji a v socio-ekonomickej úrovni jednotlivých regiónov. Výrazné sú však aj suburbánne migračné pohyby do zázemia najväčších slovenských miest.
Hĺbková demografická analýza jednotlivých demografických procesov poukazuje na hlbokú a zdá sa nezvratnú zmenu demografických trendov, trendov vo vývoji reprodukčného a rodinného správania. Prepad úhrnnej plodnosti (spôsobený aj zmenou časovania a odkladom pôrodov) sa výrazne prejavil vo väčšine regiónov a poslednom hodnotenom období prakticky dve tretiny okresov Slovenska zaznamenali plodnosť pod hranicou veľmi nízkej úhrnnej plodnosti, teda menej ako 1,3 dieťaťa na jednu matku. Znižovanie úrovne plodnosti predstavuje hlavný faktor, ktorý pôsobí na starnutie populácie zdola. Iba v jedinom okrese v poslednom hodnotenom období úhrnná plodnosť presiahla hodnotu dva, kým v prvom hodnotenom období ich bolo ešte 10. Posledné obdobie zároveň indikuje začiatok istej veľmi miernej nivelizácie v úrovni procesu, avšak priestorová nerovnomernosť je stále značná. Analýza plodnosti potvrdzuje výraznú razanciu zmien napríklad pri hodnotení priemerného veku matky pri pôrode a prvom pôrode, či pri hodnotení podielu pôrodov mimo manželstva. Výrazné zmeny v časovaní a intenzite naznačuje aj generačná (kohortná) analýza plodnosti. Na Slovensku je čoraz menej „ostrovov“ vysokej plodnosti, zostávajú predovšetkým tie, ktoré sa nachádzajú v konzervatívnych regiónoch Oravy a Spiša. Druhý základný demografický proces – úmrtnosť, vykazuje pozitívny vývoj na celoslovenskej úrovni a prakticky vo všetkých okresoch Slovenska. Stagnácia alebo iba veľmi mierny nárast spred roka 1989 bol nahradený pomerne razantným nárastom strednej dĺžky života pri narodení. Intenzita úmrtnosti sa znižuje vo všetkých vekoch. Priestorový obraz úrovne strednej dĺžky života však zostáva pomerne mozaikovitý, a vysvetľujúce regionálne (či už exogénne alebo endogénne) faktory nie sú vždy celkom jasne identifikovateľné. Za posledné dve dekády pomerne výrazne klesla aj dojčenská úmrtnosť, avšak rozdiel medzi okresmi s najvyššou a najnižšou dojčenskou úmrtnosť je markantný, okolo 15-násobný. Na dojčenskú úmrtnosť vplývajú viaceré sociálno-ekonomické faktory, ktoré v rámci Slovenska varírujú. Vo východnej časti Slovenska je z tohto hľadiska podstatne horšia situácia. Aj procesy potratovosti, sobášnosti a rozvodovosti výrazné zmenili svoje vývojové trajektórie, a zmenila sa ich intenzita, časovanie, ako aj viaceré štruktúrne charakteristiky. Značný je pokles úrovne umelej potratovosti prakticky vo všetkých regiónoch, predovšetkým v tých, ktoré pred rokom 1989 zaznamenávali najvyššie hodnoty. Avšak stále možno hovoriť o výrazných rozdieloch, keďže úroveň umelej potratovosti najmä v okresoch južného Slovenska stále približne 5-6 násobne prevyšuje hodnoty Oravy, Kysúc či Spiša. Pokles úrovne sobášnosti je spojený s nárastom priemerného veku pri prvom sobáši, ktorý patrí medzi najvýraznejšie viditeľné priestorové zmeny. Kým v prvom hodnotenom období takmer všetky okresy Slovenska zaznamenali u mužov hodnotu do 26 rokov, o približne dve dekády neskôr v tejto kategórii priemerného veku nebol ani jeden okres, naopak vo viac ako polovici okresov priemerný vek pri prvom sobáši mužov presiahol hranicu 30 rokov. Podobné zásadné zmeny sú pozorované aj v ženskej populácii. Výrazné zmeny v sobášnom správaní indikuje aj nárast trvalo slobodných osôb v prakticky všetkých okresoch Slovenska. Rozvodovosť na Slovensku rastie kontinuálne prakticky od doby, kedy boli rozvody legalizované, avšak po roku 1989 sa tempo nárastu úrovne a intenzity ešte zvýšilo, ak hodnotíme obdobie po roku 1989 ako celok. Už na začiatku hodnoteného obdobia bolo územie Slovenska diferencované z pohľadu úrovne rozvodovosti, táto diferencovanosť zostáva zachovaná s poznámkou, že intenzita rozvodovosti rástla pomerne výrazne aj v regiónoch stredného a východného Slovenska.
Zmeny v úrovni a charaktere demografických procesov sa prejavili vo vývoji vekovej štruktúry. Na Slovensku a v jeho okresoch prebiehajú súčasne procesy starnutia zdola, zo stredu aj zhora vekovej pyramídy, celkovo sa priestorový obraz za posledné dve dekády stal viac rôznorodým, a rozdiely medzi najstaršími a najmladšími okresmi z pohľadu priemerného veku či indexu starnutia narástli. Starnutie populácie prakticky vo všetkých okresoch a vo väčšine obcí Slovenska je zrejme najvýraznejšou črtou demografického vývoja na Slovensku z priestorového hľadiska. K menej výrazným zmenám dochádza u niektorých ďalších štruktúr, ako je religiózna či národnostná štruktúra, kde sa priestorový obraz na úrovni okresov výraznejšie nezmenil. Zmena rodinného a reprodukčného správania však so sebou priniesla zmeny v zastúpení obyvateľov podľa rodinného stavu, i zmeny v štruktúre a počte cenzových domácností. Rastie počet okresov, kde najpočetnejším typom cenzovej domácností domácnosť jednotlivca. Naopak klesá počet okresov, kde je najpočetnejším typom úplná rodina s deťmi.
Prognóza obyvateľstva okresov do roku 2035 naznačuje pokračovanie trendov, predovšetkým čo sa týka prirodzeného úbytku a starnutia populácie. Okresy s prirodzeným prírastkom budú tvoriť iba malú časť okresov Slovenska, pozitívne migračné saldo u väčšiny okresov nedokáže kompenzovať prirodzený úbytok, a celkový prírastok obyvateľstva vo väčšine okresov tak bude záporný. Priemerný vek a index starnutia bude rásť vo všetkých okresoch Slovenska. Tieto nepriaznivé trendy nastanú napriek tomu, že sa predpokladá mierny rast plodnosti, i mierny rast ziskov zo zahraničnej migrácie.
Zdroj: Tlačová správa, Prírodovedecká fakulta, Univerzita Komenského v Bratislave
Foto: ilustrácie z knihy: Demografický atlas SR (prezentácia knihy 12. marca 2015 o 10.00 hod.)
Uverejnila: ZČ