Rozhovor s RNDr. Štefanom Olejníkom, DrSc., vedúcim Oddelenia komplexných fyzikálnych systémov Fyzikálneho ústavu SAV v Bratislave.
Štefan Olejník (1954) pochádza z Bratislavy. V rokoch 1974 – 1979 študoval fyziku na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave so špecializáciou na teoretickú fyziku. Od roku 1979 pracuje vo Fyzikálnom ústave SAV, od r. 2003 je vedúcim Oddelenia komplexných fyzikálnych systémov. Absolvoval dlhšie študijné alebo pracovné pobyty na Univerzite v Pise, v CERN-e v Ženeve, na Technickej univerzite vo Viedni a na Štátnej univerzite v San Franciscu.
Oblasťou jeho výskumu je teoretická subjadrová fyzika, konkrétne teória silných interakcií elementárnych častíc a problém uväznenia kvarkov. Bol prvým pracovníkom v Československu, ktorý sa aktívne začal zaoberať numerickou simuláciou kvantovej teórie poľa na mriežke metódou Monte Carlo. Za jeho najdôležitejší prínos možno považovať výsledky, ktoré podporujú model uväznenia kvarkov založený na kondenzácii tzv. centrálnych vortexov. Je spoluautorom vyše 110 publikácií, z toho vyše 65 vyšlo v karentovaných časopisoch. Tieto práce boli podľa databázy WoS doteraz citované vyše 1100-krát v odborných časopisoch, okrem toho vyše 500-krát v príspevkoch v zborníkoch z konferencií, preprintoch alebo iných publikáciách. Práca z r. 1997 o úlohe centrálnych vortexov v mechanizme uväznenia kvarkov sa radí už 15 rokov medzi 100 najcitovanejších článkov v elektronickom archíve hep-lat (http://arxiv.org/archive/hep-lat). Š. Olejník viedol v minulosti rad výskumných projektov s podporou VEGA, 1 projekt s podporou APVT, 1 projekt spolupráce s podporou Vedeckého výboru NATO, bol spoluriaditeľom NATO Advanced Research Workshop-u. Participoval aj na dvoch projektoch s podporou štrukturálnych fondov EÚ a bol členom Centra excelentnosti SAV QUTE. Aktuálne je zodpovedným riešiteľom projektu s podporou APVV „Silno interagujúca hmota v extrémnych podmienkach“, na ktorom spolupracuje s riešiteľmi z Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici a z Ústavu experimentálnej fyziky v Košiciach, a tiež jedného projektu VEGA.
Od roku 2008 je riadnym členom Učenej spoločnosti SAV. Je tiež členom Odbornej rady Akademickej rankingovej a ratingovej agentúry (ARRA). V minulosti bol členom vo vedeckých radách Fyzikálneho ústavu SAV a Ústavu experimentálnej fyziky SAV. Je o.i. predsedom komisie pre obhajoby doktorských dizertačných prác v odbore „Jadrová a subjadrová fyzika“.
RNDr. Štefan Olejník, DrSc., bude dňa 27. 2. 2014 o 17.00 hod. hosťom Vedy v CENTRE. Ide o ďalšie stretnutie verejnosti s osobnosťou vedy a techniky vo vedeckej kaviarni, ktoré už tradične organizuje Národné centrum pre popularizáciu vedy a techniky v spoločnosti pri CVTI SR.
Marta Bartošovičová: Pán doktor, mohli by ste v úvode populárnou formou priblížiť obsah Vašej prednášky na tému Skrytý pôvab symetrie alebo prechádzka svetom elementárnych častíc?
Štefan Olejník: Moja prednáška sa bude trochu líšiť od obvyklých prednášok v rámci cyklu Veda v CENTRE. Nebudem rozprávať o výsledkoch vlastnej vedeckej práce – len ťažko by som sa dokázal vyhnúť nezrozumiteľným pojmom a technickým detailom. Cieľom bude zoznámiť poslucháčov s elementárnymi stavebnými kameňmi známej hmoty a načrtnúť základné piliere, na ktorých stojí teória ich interakcií, tzv. „štandardný model“. Ďalej sa pokúsim vysvetliť podstatu teoretického nápadu, za ktorý bola v minulom roku udelená Nobelova cena za fyziku, a priblížim experimenty na zariadení LHC v CERN-e a objav Higgsovho bozónu, ktorý s touto Nobelovou cenou úzko súvisí.
M. B.: Na základe čoho ste sa rozhodli pre štúdium fyziky na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave?
Š. Olejník: Maturoval som na Gymnáziu Jura Hronca v Bratislave, v triede so zameraním na matematiku a fyziku, kde ma učil vynikajúci fyzikár, prof. Július Šoltés. Napriek tomu som do poslednej chvíle váhal medzi fyzikou a žurnalistikou. Nakoniec rozhodli úspechy vo Fyzikálnej olympiáde a zvíťazila fyzika.
M. B.: Aká bola Vaša ďalšia cesta k vede?
Š. Olejník: Som človek nepraktický, takže z fyziky bola pre mňa jedinou možnosťou teória. Šťastím bolo, že ma už v druhom ročníku „odchytila“ aktívna skupina prof. Jána Pišúta na Katedre teoretickej fyziky a zapojila do malých výskumných úloh, z ktorých rezultovali úspešné práce v rámci ŠVOČ a prvé odborné články ešte počas štúdia. Prirodzeným ďalším krokom mala byť ašpirantúra (doktorandské štúdium) na UK; odmietol som však splniť vtedy neodpustiteľnú podmienku: zapísať sa medzi uchádzačov o členstvo v komunistickej strane, a preto sa táto cesta uzavrela. Našťastie ma prichýlil Fyzikálny ústav SAV, kde pôsobím dodnes. Ďalším dôležitým momentom bolo stretnutie s talianskym fyzikom prof. Adrianom Di Giacomom na konferencii v Smoleniciach v r. 1983. Dokončoval som práve svoju dizertačnú prácu, v ktorej som sa zaoberal podobným problémom ako on. Ponúkol mi možnosť ročného postdoktorského pobytu v jeho skupine na Univerzite v Pise. Veľa som sa tam naučil, hlavne o numerických simuláciách kvantovej teórie poľa na mriežke, čo mi otvorilo dvere k niektorým ďalším medzinárodným spoluprácam.
M. B.: Čím je pre Vás vedecká práca príťažlivá?
Š. Olejník: Možno teraz očakávate vznešené slová o „poslaní“, „prispievaní do studnice poznania“, „službe vede a ľuďom“ a pod. Ako každá iná práca, aj vedecká môže prinášať uspokojenie, potešenie a eufóriu, ale môže byť aj frustrujúca a ubíjajúca. Závisí to od mnohého: aké si vedec kladie ciele, aké má úspechy, ako a v akom prostredí svoju prácu vykonáva, ako spoločnosť vníma zmysel jeho práce, atď. Osobne by som azda z príťažlivých atribútov vedeckej práce vyzdvihol slobodu, možnosť kontaktov s inteligentnými a rozhľadenými spolupracovníkmi (na ktorých som mal šťastie) a, samozrejme, radosť z toho, keď človek niečomu porozumie alebo má nejaký nápad a „on funguje“.
M. B.: Ktoré svoje pracovné úspechy považujete za najvýznamnejšie?
Š. Olejník: Žiadne výnimočné pracovné úspechy som nedosiahol sám, ako jednotlivec. Všetky práce, ktoré boli alebo sú častejšie v odbornej literatúre citované, vznikli so spoluautormi a sú teda naším spoločným úspechom. Najväčší ohlas mali práce o jednom špecifickom modeli uväznenia kvarkov založenom na kondenzácii tzv. centrálnych vortexov. Navrhli sme metódu na identifikáciu takýchto objektov vo výsledkoch z numerických simulácií a ukázali, že vortexy hrajú dôležitú úlohu v mechanizme uväznenia.
M. B.: Absolvovali ste viaceré študijné a pracovné pobyty v zahraničí. Čo si ceníte na skúsenostiach zo zahraničia?
Š. Olejník: Pre mňa bol najdôležitejší postdoktorský pobyt v Pise ešte pred Novembrom 1989. Vtedy som spoznal, ako vyzerá práca a život aktívnej výskumnej skupiny, čo bolo úplne odlišné od toho, ako sa pracovalo vtedy u nás.
M. B.: Aktívne ste sa zapojili do medzinárodných i národných projektov. Mohli by ste niektoré z nich spomenúť?
Š. Olejník: S kolegom zo Štátnej univerzity v San Franciscu sme získali koncom 90. rokov grant na spoluprácu od Vedeckého výboru NATO. Nebola to podpora veľká, ale bol to grant najflexibilnejší, ktorý si vyžiadal v porovnaní s inými najmenej úradovania. Spoluprácu s rakúskymi kolegami zas niekoľkokrát podporila Akcia Rakúsko-Slovensko. Z domácich projektov som bol zodpovedným riešiteľom viacerých projektov VEGA a jedného projektu APVT, v súčasnosti vediem jeden projekt VEGA a jeden s podporou APVV, na ktorom spolupracujem s riešiteľmi z Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici a z Ústavu experimentálnej fyziky v Košiciach. Moja práca teoretického fyzika si nevyžaduje masívnu finančnú podporu (ako napr. mnohé experimentálne projekty). Pretrvávajúcim problémom však je nestabilné financovanie štátnej agentúry APVV, nepravidelnosť a nepredvídateľnosť jej verejných výziev.
M. B.: Ako vnímate popularizáciu vedy na Slovensku a čo by jej podľa Vás prospelo?
Š. Olejník: Je povinnosťou vedcov sprístupňovať a vysvetľovať výsledky vedy bežným občanom. Z ich daní je väčšina výskumu financovaná. Zlá popularizácia je však horšia ako žiadna; aj pri popularizácii je treba dbať na vedeckú presnosť. Väčšina našich printových médií a internetových portálov sa vede nevenuje sústavne a zaznamenáva iba mediálne „bomby“, ktoré zväčša preberá zo zahraničných zdrojov alebo agentúrnych správ, často zle preložené a skrátené až na hranicu nezmyselnosti. Prospelo by brať si vzor z médií, ktoré popularizáciu robia dobre (napr. časopis .týždeň a denník SME).
M. B.: Ďakujem Vám za rozhovor.
Rozhovor pripravila: PhDr. Marta Bartošovičová
