Rozhovor s Dr. Michaelou Musilovou, MSc., predsedníčkou SOSA (Slovak Organisation for Space Activities) a hosťujúcou profesorkou na Fakulte elektrotechniky a informatiky Slovenskej technickej univerzity v Bratislave, počas simulovanej misie na Mars, kde reprezentovala Slovensko a 1. slovenskú družicu skCUBE. Simulovaná misia #6, pod záštitou NASA a University of Hawaii, ktorá sa začala vo februári 2018 na sopke Mauna Loa na Havajských ostrovoch (USA), mala pôvodne trvať 8 mesiacov. Misia bola prerušená.
M. BARTOŠOVIČOVÁ: Aký bol priebeh misie a čo sa udialo v posledných dňoch pred jej prerušením?
M. MUSILOVÁ: Celá misia začala s množstvom problémov. Mission Control, ekvivalent NASA Houston centra, nám simulovali náročné problémy hneď na začiatku misie a, žiaľ, skončilo to veľmi zle. Jeden člen posádky bol veľmi zranený. Najprv sme mu poskytli prvú pomoc a ja som bola hlavná osoba, ktorá sa oňho starala vyše dve hodiny v kuse, kým mohla prísť záchranka z najbližšej vojenskej stanice. Zranenie bolo natoľko vážne, že mu išlo o život. Našťastie sa im podarilo dostať ho včas do nemocnice. Teraz je už v poriadku. Kvôli tomu ale museli misiu dočasne pozastaviť, aby NASA spustila vyšetrovanie.
M. B.: Aká je súčasná situácia?
Vyšetrovanie už síce skončilo, ale, žiaľ, medzičasom sa jedna osoba rozhodla odstúpiť od misie. Bol to ohromný úder pre nás všetkých, pretože po jej odstúpení bola misia na 100 percent ukončená. Posádka nemôže byť 3-členná. Dobré správy sú, že to vyzerá tak, že bude ďalšia misia – misia #7. Nie je ešte isté kedy presne by sa odohrala tá ďalšia misia, ale vyzerá to, že asi o 3 až 4 mesiace. Teraz riešim, kedy sa budem môcť vrátiť na Slovensko. Veľká komplikácia je v tom, že je možné, že nebudem môcť opustiť USA na dlhší čas, pretože by mi prepadli víza a už by som sa nemohla vrátiť absolvovať ďalšiu misiu. Som teraz tak trochu v takom „havajskom limbe“ a je možné, že tu budem musieť napríklad zostať pracovať pre medzinárodné observatória na Mauna Kea, kým nezačne ďalsia misia.
Celá posádka simulovanej misie #6, pod záštitou NASA a University of Hawaii
M. B.: Vráťme sa však na začiatok. S akými pocitmi ste odchádzali na misiu?
M. MUSILOVÁ: Musím povedať, že napriek tým náročným podmienkam, ktorým sme mali čeliť počas misie, tak som sa celkom tešila na nové dobrodružstvo, ktoré ma čakalo. Stať sa astronautkou a dostať sa na Mars sú takými mojimi celoživotnými snami. Takže pracovať ako keby na Marse, pre NASA, robiť výskum v teréne v skafandri a žiť ako astronaut počas misie bolo pre mňa určitým spôsobom splnenie môjho detského sna. Bola to síce tretia moja simulovaná misia na Mars, ale táto misia, financovaná NASA, mala trvať 8 mesiacov, takže išlo o omnoho náročnejšie podmienky. Na druhej strane som mala aj trochu výčitky svedomia, pretože mi bolo ľúto opustiť svojich študentov na FEI STU, Masaryčke a na International Space University a svojich kolegov v SOSA na tak dlho.
M. B.: Čo bolo Vašou hlavnou úlohou?
M. MUSILOVÁ: Mojou úlohou bolo viesť všetok výskum počas misie a bola som tiež náhradníčka veliteľa, ktorý mal na starosti skôr administratívnu stránku misie. To znamenalo približne 20 rôznych výskumných projektov, z toho väčšina sa zaoberala výskumom ľudských faktorov počas takejto náročnej misie. Hlavným cieľom bolo testovanie psychologických aspektov života dlhodobo v uzavretom priestore bez súkromia. Doteraz sa totiž nevie dobre odhadnúť, či ľudia dokážu prežiť taký dlhý čas, odlúčení od rodiny a priateľov, v klaustrofobických podmienkach, s nesmiernym množstvom obmedzení bez toho, aby v posádke vznikli konflikty. Totiž celý čas sme mali byť zatvorení v dóme s priemerom 11 metrov a von do simulovaného marťanského terénu sme mohli ísť len v skafandri. Komunikácia so Zemou bola tiež nesmierne obmedzená.
Okrem toho, každý z nás mal počas misie na starosti rôzne vedecké a technologické experimenty, na ktoré som tiež dohliadala. Na misiu mali poputovať aj slovenské experimenty a technológie, medzi nimi aj rover, ktorý bol kompletne vyvinutý na Slovensku. Rover mi mal pomáhať pri zbere geologických vzoriek. Moje experimenty, okrem iného, sa zaoberali aj zberom biologických vzoriek zo sopečnej pôdy, a začala som pestovať niekoľko druhov rastlín v marťanských podmienkach.
Počas tréningu pred misiou niekoľko dní spoznávali vulkanický terén a jeho geológiu
M. B.: Aj keď ste už skúsená účastníčka simulovaných misií na Mars, je niečo, čo Vás tentoraz prekvapilo alebo bolo iné ako predtým?
M. MUSILOVÁ: Nič ma nejako mimoriadne neprekvapilo. Len pár veci mi dosť vadilo na tejto misii. Veľa krát som sa cítila vyslovene ako pokusný králik či dokonca ako nejaký väzeň. Išlo totiž o to množstvo pokusov, ktoré na nás robili a veľa prístrojov, ktoré sme museli na sebe nosiť každý deň, celý deň, kvôli týmto pokusom. Človek sa naozaj cítil ako nejaké nacvičené zvieratko či nevoľník a menej ako astronaut.
Aké sú Vaše dojmy z pobytu a ako sa Vám tam darilo?
M. MUSILOVÁ: Tých niekoľko dní, ktoré sme nakoniec strávili na misii, bolo veľmi náročných. Od začiatku sme mali plné ruky práce, skoro žiaden čas na oddych a k tomu jeden problém za druhým. Jediná svetlá stránka bola, že sme si veľmi dobre rozumeli v posádke a často sme sa zasmiali na bláznivých veciach, ktoré sa nám diali v našom novom živote. Najťažšie asi bolo zvyknúť si na to, že počas tých ôsmich mesiacov budeme len štyria ľudia a že budeme tak veľmi odlúčení od zvyšku sveta. Na ďalšie veci, od hrozného záchoda, po málo sprchy a astronautské jedlo som si veľmi rýchlo zvykla. To už je sila skúseností z minulých expedícií a simulovaných misií.
Selfie celej posádky pred habitatom, keď si ešte mysleli, že majú pred sebou 8-mesačnú misiu
M. B.: Čo ste robili ako prvé?
M. MUSILOVÁ: Tréning pred misiou bol veľmi náročný a v dňoch pred jej začatím som takmer nespala. Skoro som sa nestihla rozlúčiť so svojimi blízkymi. Iba narýchlo večer pred začiatkom a v deň štartu misie. Dalo mi to zabrať a so Zemou som sa lúčila so slzami v očiach. Akonáhle sme vošli do habitatu a zostali tam zatvorení, tak sme sa vrúcne objali a prijali osud, ktorý sme si mysleli ze nás čaká na 8 mesiacov… Najprv nám to len tak nezaplo, že tam budeme len my štyria v tom mini priestore na 241 dní. Až keď sme sedeli spolu pri prvej večeri, tak sme si pozreli do očí a riadne sa zasmiali, že haha, sme jediní ľudia, ktorých uvidíme počas tejto dlhej doby. Všetci sme boli vyšťavení, takže sme sa chystali ísť čím skôr ľahnúť. Predtým si ale Škót Calum sadol za eletrický klavír, ktorý sme mali požičaný namiesto gitary, a začal krásne hrať. Čochvíľa hral „Can you feel the love tonight“. Všetci sme sa k nemu pridali a začali sme spolu spievať. Bolo to super ukončenie prvého náročného dňa na „Marse“.
M. B.: A čo ďalšie zážitky? Môžete sa s nami o ne podeliť?
M. MUSILOVÁ: Po tom prvom dni sme si mysleli, že sa behom pár dní dostaneme do nejakej normálnej rutiny. Ale, žiaľ, NASA Houston, takzvaný Mission Control, si to predstavoval inak. Zažívali sme krízy hneď od začiatku. Mala som riadne déja vu z minuloročnej misie. Od prvého dňa sme mali búrky, takže sa nám nedobíjali solárne panely a teda baterky. K tomu si s nami zahrali fórik Mission Control a na 20 hodín vypadlo spojenie so Zemou. Samozrejme práve vtedy, keď baterky klesli na 10 % a museli sme začať riešiť núdzovú situáciu. Ak by klesli pod 5 %, tak sa mohli pokaziť a boli by sme bez prúdu. A to sa nakoniec stalo a spôsobilo to nehodu, ktorá najprv prerušila misiu. No a bonus (ako minulý rok), pokazila sa toaleta.
Michaela Musilová reprezentuje Slovensko a 1. slovenskú družicu skCUBE. Foto v habitate, kde bola spoločná miestnosť a kuchyňa. Na foto hore vidno 3 zo 4 vlajok učastníkov misie.
Dr. Michaela Musilová, MSc. (1988), pôsobí ako hosťujúca profesorka v Ústave jadrového a fyzikálneho inžinierstva na Fakulte elektrotechniky a informatiky Slovenskej technickej univerzity v Bratislave, kde študentom prednáša o vesmírnych technológiách. Jej vedeckým smerom je astrobiológia so zameraním na extrémofily – organizmy žijúce v extrémnych podmienkach, ako sú oceánske priekopy, pevninské ľadovce a pod. Práve takéto organizmy by sme mohli najsť na iných planetárnych telesách vo vesmíre. Svoj výskum robila na California Institute of Technology (USA), University College London (UK), University of Bristol (UK), Chiba University (Japonsko) a na iných miestach po svete. Získala tiež výskumný grant pre prácu priamo v NASA Jet Propulsion Laboratory (USA), spolupracovala na viacerých projektoch Európskej vesmírnej agentúry (ESA) a aj pre Londýnske Observatórium.
Rozhovor pripravila a uverejnila: Marta Bartošovičová, NCP VaT pri CVTI SR
Foto: z archívu Michaely Musilovej, Hawai, USA, 2018