Chemik Ján Híveš zo Slovenskej technickej univerzity (STU) v Bratislave získal tento rok ocenenie Vedec roka SR v kategórii inovátor roka. Cenu získal za zefektívnenie výroby železanov, ktoré dokážu ničiť škodlivé látky v životnom prostredí.
V rozhovore nám prezradil, kto ho v živote najviac motivoval pri štúdiu chémie, prečo sa jeho mladší brat často schovával pod posteľ, čo ho najviac baví na jeho práci.
Keby ste mali dieťaťu na prvom stupni základnej školy opísať, čomu sa vo svojej práci venujete, čo by ste mu povedali?
Asi by som to prirovnal ku koronavírusu. Nakreslil by som guličku s tykadielkami, ktorá je zlá a nebezpečná, zafarbil by som ju na modro a červeno. Povedal by som, že ak k tejto strašidelnej guličke príde malý atóm – železanu a naťukne ju, tak sa rozpadne.
Keby sa vás stredoškolák opýtal, či má ísť študovať to, čo ste študovali vy, čo by ste mu odpovedali?
Určite áno. Technické myslenie ide ruka v ruke s logikou. Po štúdiu na našej fakulte dokážu absolventi nielen zostrojiť aparatúry, ale aj riešiť rozličné problémy. Práve preto sú pre trh práce univerzálne pripravení. Naša fakulta nemá nezamestnaných absolventov. Nehovorím, že sa všetci zamestnali v odbore, ktorý vyštudovali alebo dostali presne tú prácu, akú chceli. Ale sú tak univerzálne pripravení, že vedia po malom zaučení urobiť čokoľvek. V Česku aj na Slovensku máme dlhodobú tradíciu v oblasti chemického vzdelávania. Kedysi sme mali aj vynikajúce chemické stredné školy.
Čo vás najviac fascinuje na vašej práci?
Myslím si, že ľudia by sa nemali prestať čudovať. Svet je nádherne poskladaný. Svoju prácu považujem stále za dobrodružstvo so všetkým, čo k nej patrí. Nebezpečie, hravosť, zvraty. Nie je to jednotvárne.
Učíte aktuálne nejaký predmet?
Na FCHPT STU učím niekoľko predmetov: anorganickú chémiu, anorganickú technológiu, elektrochemické inžinierstvo a špeciálne predmety ako kinetika a reaktory, technickú elektrochémiu, korózne inžinierstvo, spracovanie elektrického a elektronického materiálu.
Aký je váš vzťah k učeniu? Baví vás to?
Priznám sa, že áno. Veľmi ma baví učiť, a to najmä vtedy, keď mám študentov, ktorí sú zvedaví a pýtajú sa. Mám dokonca aj ideálnu predstavu prednášky, s ktorou ale študenti nikdy nebudú súhlasiť. Predstavujem si, že by som im zadal tému vopred, oni by si ju naštudovali z dostupných zdrojov, ktoré by mali k dispozícii, a následne by sme o nej diskutovali. Bolo by to skvelé! Nerád prednášam takým spôsobom, že veľa hovorím a nemám žiadnu odozvu. Ale zatiaľ sa mi nepodarilo študentov dostať do štádia, že by si preštudovali moju prednášku pred jej začatím.
Vo vašom životopise máte napísané aj to, že ste sedem rokov chodili do základnej umeleckej školy a hráte na husle. Využili ste to niekedy pri výučbe?
Do takého štádia som sa nedostal, pretože som na tie husle chodil veľmi nerád. Mal som veľa aktivít, ktoré som považoval za dôležitejšie. Na husle ma prihlásili rodičia. Do ZUŠ som chodil nerád až do štvrtého ročníka. Vtedy som začal chodiť do orchestra a zrazu ma to začalo baviť. Ale nie až tak, aby ma to motivovalo poriadne cvičiť. Husle sú nástroj, ktorý si vyžaduje naozaj poriadne cvičenie a sebadisciplínu. Ak chcete byť dobrí, musíte cvičiť niekoľko hodín denne.
Bol nejaký človek, ktorý vás inšpiroval či motivoval, aby ste šli študovať chémiu?
V tomto smere ma veľmi ovplyvnila moja staršia sestra, ktorá je učiteľka chémie a fyziky na gymnáziu. Na začiatku svojej kariéry učila na Gymnáziu v Dunajskej Strede. Keď som mal dvanásť, brávala ma cez leto so sebou do školy. Ukázala mi, ako vyzerá chemické laboratórium, a dala mi tiež šancu vyskúšať si nejaké experimenty. Potom som si taký menší „labák“ urobil aj doma, čo však ťažšie niesol môj mladší brat, ktorý mal so mnou spoločnú izbu.
Prečo?
Myslím, že sa bál. Z času na čas aj spal pod posteľou. Raz večer ho mama nevedela nájsť, pýtala sa ma: „Janko, nevieš, kde je Paľko?“ Bolo už deväť hodín večer, a tak som len odvrkol, že neviem, pretože som bol zahĺbený do svojich pokusov. Mama vtedy hľadala Paľka po celom byte. Až nakoniec jej napadlo, že sa pozrie pod posteľ a tam naozaj spal môj mladší brat. Keď ho zobudila, spýtala sa ho, prečo, preboha, spí pod posteľou. Povedal, že mal strach, pretože robím pokusy. A vtedy moje ego dostalo naozaj „za uši“.
Mrzelo vás to?
Veľmi. Nikdy som doma nerobil pokusy s výbušninami. Horiace áno, ale vybuchujúce nikdy. Voči tomu som mal a doteraz aj mám obrovský rešpekt. Väčšinou som robil elektrolýzy. Dotklo sa ma to, pretože by som ho nikdy neohrozil na živote.
Pamätáte si nejaký predmet, ktorý ste počas svojich študentských čias nemali rád?
Vždy, keď som sa učil na skúšku, existovala jedna, dve alebo aj tri otázky, ktoré mi vyslovene nesedeli. Hneď na prvý pohľad som vedel, že pri ich učení to bude ťažké. Po pár skúškach som pochopil, že ako naschvál si presne tieto otázky vždy vytiahnem, takže som sa ich vždy poriadne naučil. Jedna z týchto nepríjemný tém bola pre mňa aj elektrochémia. A pozrite sa, čo teraz robím. Elektrochémiu. Všeobecne ma ale veľmi nebavili ekonomické predmety.
