Sladkovodný slimák z Nového Zélandu si vyvinul jedinečnú obrannú stratégiu prežitia – útočníkov oblepuje žiariacim slizom.
Svietiaci sliz slimáka Latia neritoides. Zdroj: Viedenská univerzita, Shaun Lee/Wikimedia Commons
Malý sladkovodný slimák na Novom Zélande má veľmi zvláštny spôsob obrany pred predátormi. Svojich útočníkov mätie žiariacim zeleným slizom. Podľa vedcov by tento hlien mohol byť jedným z najvyužívanejších biomateriálov.
Obrana pred predátormi
Predstavte si, že ste malý slimák žijúci v rieke na Novom Zélande a potrebujete sa brániť pred hladnými larvami vážok a úhormi. Vonkajšia schránka vám neposkytuje dostatočnú ochranu. Čo urobíte?
Hlien slimákov môže slúžiť na mnohé účely. Tekutý hydrogélový sliz vylučujú suchozemské slimáky na lezenie alebo prekonávanie ostrých predmetov. Niektoré druhy využívajú hlien, ktorý po uvoľnení stvrdne, aby sa prilepili na povrch, napríklad listu, prípadne aby sa chránili pred vysušením (dehydratáciou).
Sladkovodný slimák Latia neritoides si vyvinul jedinečnú obrannú stratégiu prežitia – útočníkov oblepuje žiariacim zeleným slizom. „Tento hlien zmätie agresorov. Prilepí sa na nich, čím ich spraví viac viditeľnými pre ich prirodzených predátorov, vďaka čomu sa slimáky vyhnú zožratiu,“ vysvetľuje zoologička Sophie Greistorferová z Viedenskej univerzity. Jej súčasný výskum sa zameriava na svietiaci sliz so sľubnými vlastnosťami v biomateriálovej vede.
Odborníci prišli na to, že sliz Latia neritoides obsahuje luciferín s emisiou žltozeleného svetla a luciferázu – takzvaný purpurový proteín.
Vedci z Viedenskej univerzity sa snažia nájsť zdroj slizu analýzou buniek slimačích žliaz. Pomocou elektroforézy skúmajú navyše aj jeho zloženie a biochemické vlastnosti, konkrétne proteíny. Hlien porovnávajú s iným druhom sladkovodných slimákov, ktoré podobný sliz nevylučujú.
3D model slimáka Latia neritoides. Zdroj: Viedenská univerzita, Benjamin Furtlehner
Široké spektrum využitia
Slimačí sliz má podľa odborníkov široké spektrum potenciálneho využitia, napríklad pri liečbe popálenín, regenerácii kože či hojení abscesov.
V optike, biofyzikálnom výskume či vo farmaceutickom priemysle sa často využívajú rôzne luminiscenčné biopolyméry na báze celulózy alebo želatíny, ktorých luminiscenčné zložky obsahujú ťažké kovy, ako je kadmium, olovo a selén. „Tieto látky majú cytotoxické vedľajšie účinky, a preto je ich využitie v humánnej sfére zložitejšie a nepravdepodobné,“ hovorí Greistorferová.
Z dlhodobého hľadiska by poznatky o zložení a väzbových mechanizmoch slimačieho hlienu, ktorý funguje aj pod vodou, mohli poskytnúť základ pre inovatívne lepidlá a tesniace materiály, obzvlášť vhodné pre oblasť medicíny a lekárskych vied, napríklad pri zástave krvácania, spájania tkanív či nervových spojení.
Zdroj: University of Vienna
(JM)
