Ocenenej vedkyni sa podarilo významným spôsobom prispieť k odhaleniu vzťahu molekulárnych mechanizmov opravy poškodení DNA s meiotickým delením a tvorbou genetickej diverzity. Za tento zásadný úspech v oblasti genetiky tak získala historicky prvú Cenu Dr. Ludmily Sedlárovej-Rabanovej. Hovoríme o Dr. Silvii Bágeľovej-Polákovej z Ústavu biochémie a genetiky živočíchov Slovenskej akadémie vied.
Mladú vedkyňu vybrala spomedzi viacerých kandidátov odborná komisia vymenovaná dekanom Prírodovedeckej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave. Ako informoval Ľubomír Tomáška z Katedry genetiky Prírodovedeckej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave, vďaka finančnej podpore od Viliama Sedlára (manžela Dr. Ludmily Sedlárovej-Rabanovej) vznikla v priebehu roku 2016 iniciatíva s cieľom podporiť a oceniť ľudí, ktorí dosahujú výnimočné výsledky v oblasti genetiky.
Ocenená Dr. Silvia Bágeľová-Poláková v spolupráci s kolektívom doc. Juraja Gregáňa z Katedry genetiky Prírodovedeckej fakulty Univerzity Komenského 
v Bratislave odhalila, že proteín Dbl2 je v bunkách kvasiniek spoluzodpovedný za opravu poškodení DNA, pričom zohráva aj úlohu pri tvorbe pohlavných buniek. „Komisia pri svojom výbere zohľadnila nielen význam tejto práce pre pochopenie molekulárnych mechanizmov podieľajúcich sa na oprave lézií v DNA. Podstatným bol aj fakt, že Silvia Bágeľová-Poláková je prvou i korešpondujúcou autorkou publikácie, podčiarkujúc tak jej zásadný príspevok k jej realizácii. Podstatným argumentom tiež bolo, že práca vznikla primárne na pôde slovenských laboratórií. V neposlednom rade, publikácia nadväzuje na sériu ďalších významných prác, na ktorých sa laureátka podieľala, ilustrujúc tak dlhodobo vysoký štandard jej vedeckej práce,“ uviedol Ľubomír Tomáška.
Tento významný príspevok ocenenej vedkyne SAV bol publikovaný v práci Poláková a kol. (2016). PLoS Genetics 12: e1006102. Silvia Bágeľová-Poláková (1978) získala magisterský i doktorský titul na Katedre biochémie Prírodovedeckej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave. Pod vedením Ing. Pavla Sula, nadväzujúc na tradície bratislavskej bioenergetickej školy prof. Ladislava Kováča, sa venovala problematike komunikácie medzi dvomi organelami (jadrom a mitochondriou) v eukaryotickej bunke. Podieľala sa na zaujímavých zisteniach, naznačujúcich ako schopnosť (či neschopnosť) tejto komunikácie môže zohrávať úlohu pri vzniku nových druhov organizmov. Už počas doktorandského štúdia strávila niekoľko rokov v laboratóriu prof. Jureho Piškura na Univerzite v Lunde (Švédsko), kde sa jej podaril unikátny objav. So spolupracovníkmi zistila, že patogénne kvasinky Candida glabrata kompenzujú absenciu pohlavného rozmnožovania dramatickou prestavbou genómu (Poláková a kol. (2009). Proc. Natl. Acad. Sci. USA 106: 2688-2693).
Ľubomír Tomáška priblížil, že na rozdiel od asexuálnych kvasiniek, pohlavne sa rozmnožujúce druhy, na zvyšovanie genetickej diverzity potomstva primárne využívajú špeciálny typ bunkového delenia, tzv. meiózu. „Výsledkom meiózy sú pohlavné bunky, z ktorých každá ma jedinečnú genetickú výbavu. Hoci základy meiotického delenia sú známe už pomerne dlho, ako tento zložitý proces prebieha na molekulárnej úrovni je stále záhadou. Jej rozlúšteniu sa dlhodobo venuje veľa svetových laboratórií, včítane kolektívu Juraja Gregáňa. Silvia Bágeľová-Poláková strávila v jeho viedenskom laboratóriu veľmi produktívne obdobie, ktoré pokračuje aj po ich príchode na Slovensko. Silvia si vďaka grantovej schéme SAV SASPRO založila vlastnú výskumnú skupinu a v spolupráci s Gregáňovým tímom postupne dešifrujú jednotlivé kroky meiózy. Výsledkom ich úsilia, ktorý určite nie je posledným, je aj publikácia, ktorá bola základom pre udelenie prvej Ceny dr. Ludmily Sedlárovej-Rabanovej.“
Ľubomír Tomáška spresnil, že o každej skupine ľudí je možné niečo podstatné sa dozvedieť (okrem iného) na základe dvoch jej charakteristík. „Prvou sú tradície, na ktorých základoch stojí. Tradície v podobe ľudí, ktorí stáli pri jej zrode a ktorí ju formovali. Druhou charakteristikou je ochota podporovať tých najlepších z mladej generácie. Ľudí, na ktorých pleciach stojí úspech skupiny v budúcnosti.“
Spájanie uvedených charakteristík v rámci skupiny slovenských biológov sa stalo ústredným motívom, ktorý prebrala cena, nesúca meno jednej z významných predstaviteliek biológie na Slovensku, Dr. Ludmily Sedlárovej-Rabanovej. Jej životnú dráhu predstavil Ľubomír Tomáška z Katedry genetiky Prírodovedeckej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave.
Dr. Ludmila Sedlárová-Rabanová vyštudovala biológiu na Univerzite Karlovej v Prahe, ako jedna z absolventiek školy vynikajúceho českého genetika prof. Karla Hrubého. 
Doc. Vlasta Kováčová, ktorá stála pri zrode Katedry genetiky na PriF UK a sama vychovala niekoľko generácií slovenských genetikov vo svojom pútavom a veľmi osobnom príhovore, spomínala na „dobu temna“ v 50. rokoch minulého storočia. Dobu, keď komunistická ideológia zakazovala vzdelávať základy modernej genetiky na školách, označujúc práce Gregora Mendela či Thomasa Morgana za buržoázny prežitok a ich vyučovanie na školách za formu nepriateľskej diverzie. Ľubomír Tomáška pokračuje, že oficiálnou doktrínou bol „lysenkizmus“, pseudovedecký paškvil podvodníka Trofima D. Lysenka, ktorý by nebol hodný ani povšimnutia, keby nespôsobil nielen stagnáciu biologických vied v krajinách vtedajšieho sovietskeho bloku, ale aj stratu kariéry i životov mnohých výnimočných prírodovedcov. Vďaka ľuďom ako Karel Hrubý však do komunity biológov pribúdali mladí absolventi, ktorí po uvoľnení tohto ideologického embarga boli pripravení dohnať čas stratený lysenkovskými nezmyslami.
Keď sa Dr. Sedlárová-Rabanová vrátila na Slovensko, v duchu Hrubého školy rozširovala genetiku medzi slovenskými študentmi. Najprv na Katedre fyziológie rastlín Pri FUK, ktorá sa zásluhou prof. Bohumila Němca (1873 – 1966) stala liahňou mnohých významných slovenských biológov, a následne na Botanickom ústave Slovenskej akadémie vied a Výskumnom ústave potravinárskom. Zo spomienok pamätníkov prof. Alexander Lux predstavil Ludmilu Sedlárovú-Rabanovú ako výnimočne pracovitú, motivovanú, technicky zdatnú experimentátorku s ohromným odborným záberom, zaoberajúcou sa rozmanitými problémami od moniliózy marhúľ, cez šľachtenie nových odrôd jačmeňa až po prípravu nových kmeňov potravinárskych kvasiniek. Práve tieto jej vlastnosti boli spolu s jej talentom a vzdelaním predpokladom veľmi sľubnej vedeckej kariéry. Jej pokračovanie na Slovensku však bolo zastavené v roku 1968. Po invázií vojsk Varšavskej zmluvy do Československa sa spolu s manželom Ing. Viliamom Sedlárom rozhodli emigrovať do Švajčiarska, kde až do odchodu do dôchodku pôsobila na prestížnej ETH (Eidgenössische Technische Hochschule) v Zürichu.
Obidve ženy, ktoré sú ústrednými postavami tohto textu, hovorí Ľubomír Tomáška, ilustrujú veľmi podstatný odkaz najmä pre našich študentov. „Talent je esenciálnym, ale nepostačujúcim predpokladom úspechu. Bez odhodlania, pracovitosti a pozitívneho prístupu by sa Ludmile Sedlárovej-Rabanovej nepodarilo preklenúť následky „doby temna“ a Silvia Bágeľová-Poláková by neuspela v ohromnej kompetícií, ktorá panuje v modernom genetickom výskume. Obe sú svojimi príbehmi tými pravými vzormi a zdrojom inšpirácie pre mladú generáciu.“
Spracovala: Slávka Habrmanová, NCP VaT pri CVTI SR
Foto: Ľubomír Tomáška z Katedry genetiky Prírodovedeckej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave
Ilustračný obrázok: Pixabay.com
Uverejnil: MZ